Dá sa povedať, že Giordanova posledná vec je akási moderná variácia na klasické generačné ságy. I tu vystupuje relatívne väčšie množstvo aktérov zachytených v dlhšom časovom období. Niektorí z nich aj sú v reálnom príbuzenskom vzťahu, ale pojem rodina tu má skôr prenesený význam.

Samotný príbeh sa tiež začne odvíjať od pomerne konvenčnej zápletky. Mladučká Teresa pochádza z Turína. Každé leto trávi s otcom u starkej na juhu Talianska. Dni jej ubiehajú fádnym, jednotvárnym tempom až do jedného momentu. Chlapci od susedov sú prichytení pri nedovolenom kúpaní sa v bazéne starej mamy. Susedia zo statku tvoria akúsi zvláštnu komunitu vyznávajúcu veľmi ekologický a tiež prísny, priam asketický spôsob života. Pre okolie sú preto príťažlivou a lákavou záhadou, takže netrvá dlho a zvedavá Teresa si k miestnym „exotom“ rýchlo nájde cestu. Na jej nasledujúci život bude mať táto skutočnosť nezvratný a definitívny vplyv.

Vzťahy medzi jednotlivými členmi spoločenstva (i mimo neho) sa časom prehlbujú, stúpajú na cene, podliehajú zmenám a dramatickým zvratom či celkom degradujú a nakoniec zanikajú. Akýmsi epicentrom všetkého je Teresa s Bernom. Oni sú ústredná dvojica, od ktorej vychádza a zase sa k nej vracia to najpodstatnejšie. Ich veľmi silné, ale nanajvýš komplikované a bolestivé citové puto je kostrou Giordanovho zaujímavého príbehu. A príbeh je to búrlivý, košatý, nepredvídateľný, občas priam absurdný, ale zato výborne rozvrstvený. Giordano ho navyše obohatil o mnohé podnetné ideové impulzy, takže sa v texte premietne viacero tém hodných hlbšieho skúmania.

Ich spoločným menovateľom však môže byť jedna na prvý pohľad jednoduchá otázka: Ako žiť a čomu veriť v súčasnom svete, ktorého je, zdá sa, akosi príliš? Je príliš rozporuplný, protichodný, nejednoznačný a pre niekoho núkajúci toľko možností, že dokážu (ne)jedného celkom pohltiť a priviesť až na pokraj totálneho zrútenia. Podobne ako sa aj mnohí hrdinovia z Giordanovho rozprávania stanú obeťami vlastných ušľachtilých ideí o spravodlivejšom, čistejšom a ekologickejšom usporiadaní spoločenského zriadenia. Na ich zväčša nedobrých osudových eskapádach autor veľmi trefne rozoberá niektoré súčasné sociálne aspekty žiadajúce si skutočne adekvátne a komplexné riešenia.

Spracovávanú tématiku Giordano uchopil z rôznych uhlov pohľadu, pričom v každom momente zostáva zrozumiteľný a prístupný. Ľahkosť, s akou dokáže rozprávať o neraz pomerne zložitých problémoch, patrí k autorovým najväčším devízam. Aj to zrejme prispieva k jeho značnej čitateľskej obľúbenosti. Istý príklon k náročnejším rozprávačským postupom tu však predsa len badateľný je. Pribudlo textovej štruktúrovanosti, členitosti a Giordano si trocha zaexperimentoval aj s časovou následnosťou. Dejové línie tentoraz asi najvýraznejšie „znelineárnil“. Priam ich rozsekal na menšie kúsky. Čitateľa tým veľmi efektne vsunul do hry, keď ho necháva vyskladať si výsledný obraz (aj) vlastnými silami. Cit pre mieru je však prvoradý, takže autor sa elegantne vyhol samoúčelnosti, nikoho zbytočne nezavádza ani nemätie.

Finálny výtvor má preto jasnú hlavu i pätu s pekne vypointovaným posolstvom. Je doslova popretkávaný množstvom rôznych a výrazných charakterov zasadenýmch do spleti farbistých príbehov, na pozadí ktorých sa odzrkadľujú niektoré z naozaj vážnych súčasných problémov. Paolo Giordano sa s obsahovo pomerne širokospektrálnym textom popasoval so cťou, takže boduje i štvrtý raz po sebe a znovu inak než doteraz. Vydarilo sa.

Paolo Giordano: Požierači neba

Vydal: Slovart 2019 (edícia MM)

Preklad: Mária Štefánková

400 strán

Zobraziť diskusiu (0)