Stále je to Zadie Smith, vracajúca sa k realistickému rozprávaniu svojho obľúbeného E. M. Forstera. Rozprávačkou tohto príbehu je postava – obyvateľka Willesdenu, londýnskej štvrte na severozápade mesta, ktorá pozoruje svet okolo seba a nemôže si nevšimnúť Kambodžskú ambasádu v prvom rade a mladé dievča – prisťahovalkyňu Fatou, v tom druhom. Rozpráva v množnom čísle a oslovuje sa „my“ a pôsobí tak ako grécky chór, ktorý vysvetľuje, opisuje a uvádza čitateľa a jeho očakávania na správnu kultúrno-cynickú mieru.

Veľvyslanectvá obyčajne sídlia v snobskejších častiach mesta a Kambodžská ambasáda sa v okrajovej štvrti asi ocitla omylom. Za jej vysokými múrmi sa hrá bedminton a navštevujú ju väčšinou mladí ľudia, ktorí prídu žiadať o víza. Nikde žiadny Kambodžan. Rovnako bizarne sa ocitá Fatou v športovo-relaxačnom centre, kde chodieva tajne plávať na návštevnícke preukazy svojich zamestnávateľov. V starej podprsenke a bavlnených nohavičkách namiesto plaviek si užíva jednu z mála radostí – teplú vodu a zriedkavý pocit voľnosti.

Kambodžská ambasáda však nie je poviedkou – je miniatúrnym románom s 21 kapitolami a jedným poletujúcim bedmintonovým košíčkom. Zadie Smith v každej kapitole opíše výjav – zo života Fatou alebo severolondýnskej štvrte, ktoré by iným spisovateľom zabrali desiatky strán.

Fatou by si určite zaslúžila dlhší román. Hrdá a schopná mladá žena, ktorá sa ocitla v desivom prostredí a pracovných podmienkach, ktorá sa však neľutuje ani nebojí. V tichosti vykonáva svoju prácu a úprimne sa teší z malých, sebeckých radostí: plávania, pozorovania bedmintonového košíčka nad múrmi Kambodžskej ambasády a nedeľnej omše s kávou a koláčikmi v tuniskej kaviarni s jediným priateľom v Londýne, ktorého má.

Kambodžská ambasáda je o empatii, ktorú sa celý život učíme dávkovať iným, tak mocným, ako aj bezmocným. Fatou hľadá odpoveď na otázku, ktorú za ňu sformuloval leták katolíckej cirkvi, na ktorú konvertovala – Prečo je toľko utrpenia na svete? (Nezbláznime sa z toho premýšľania o všetkých súčasných aj minulých neprávostiach?). Druhá rozprávačka príbehu jej ponúka možnú odpoveď – „Určite je dobré, ak si okolo toho, čomu venujeme pozornosť, nakreslíme kruh a zostaneme v ňom. Ale aký veľký by mal byť tento kruh?“

Aňa Ostrihoňová, vydavateľka a prekladateľka

Zobraziť diskusiu (0)