Nehľadajte ma (1. kapitola)

Niekto otvoril okno a do triedy sa vovalil horúci vzduch. Zavoňala pokosená tráva a rozpálený asfalt. Spolužiaci jeden po druhom odchádzali, on zostal sedieť s nosom zaboreným do knihy. Nikoho tu nepoznal a nikto sa s ním nechcel baviť. Ešte stále si nezvykol, že sem nepatrí. No a čo, o dva týždne sa začnú prázdniny a v septembri bude zase všetko inak. Nové mesto, nová škola, nový život.

Vyšiel z triedy, zbehol po schodoch k východu a cez školský dvor zamieril k betónovej budove jedálne. Neponáhľal sa. Mama príde až o pol. Napil sa z plastovej fľaše – voda bola teplá.

Odniekiaľ z diaľky začul svoje meno. Otočil sa, ale nikoho nevidel. Až potom si všimol drobnú postavičku, ktorá naňho mávala spoza plota na opačnej strane dvora. Štíhle dievča v zelených šortkách a vyťahanom bielom tričku, tmavé vlasy zviazané do chvosta, okolo zápästia gumový náramok. Hneď sa mu zlepšila nálada. Trval len okamih: záblesk úprimnej radosti, že ju zase vidí. Vzápätí si uvedomil, čo jej musí povedať, a dobrá nálada bola fuč. Zavrel fľašu, hodil ju do batoha a vydal sa za En.

„Koľko máš času?“ opýtala sa, keď si spolu sadli na tehlový múrik. Chrbtami sa opreli o riedke kovové tyčky plota, každý z inej strany. Kvitnúca baza sa nad nimi skláňala ako veľký biely slnečník, nebolo na nich vidieť zo školy ani z ulice.

„Maximálne polhodinu,“ odpovedal Jirko zdráhavo. Musí jej to povedať, tak na čo ešte čaká? Zhlboka sa nadýchol a dodal: „Naši sa chcú odsťahovať.“

En skamenela. Vyšklbla mu ruku z dlane a obrátila sa, takže sa teraz o múrik opierala kolenami. „Kam?! Kedy?! A prečo? Myslela som, že keď už si v tejto škole, tak…“

„Ešte to nie je isté,“ zamrmlal Jirko. „Ale chcú to stihnúť čo najskôr, aby som mohol od septembra chodiť zas niekam inam. Odsťahujeme sa na Moravu alebo… na Slovensko,“ rozhodil bezradne rukami. „Alebo ešte ďalej… čo najďalej od… však vieš…“ Vetu nedokončil. Zovrel pery a významne pozrel smerom k tmavému, takmer neviditeľnému fliačku na severnom obzore. „Otec sa uchádza o miesto v nejakej advokátskej kancelárii v Amsterdame. Rozhodnutie dostane v júli. A potom sa uvidí.“

En zalapala po dychu. „V Amsterdame…?“ zašepkala. „Veď… to znamená…“

„Ešte nie je nič definitívne. Mama nechce odísť. A ja už vôbec nie,“ dodal Jirko a uhol pohľadom. „Len pochybujem, že tatka presvedčíme.“ Obaja dlho mlčali. Budúcnosť vrhla do slnečného letného dňa dlhý tieň.

Na jar sa svet dozvedel pravdu. Video, ktoré En natočila v sále pod Šibeničným vrchom, sa postupne objavilo na všetkých televíznych kanáloch. Nezreteľný obrys starého hrdzavého stroja, vystupujúci z tieňa kdesi v podzemí, celkom pobláznil sociálne siete. Niekoľko týždňov sa nehovorilo o ničom inom než o pražskej štvrti, kde pre nejaký stroj nefunguje elektrina, o vynálezcovi Hanušovi Nápravníkovi a kolosálnom podvode, ku ktorému vraj došlo v samom centre hlavného mesta.

Rodičom sa priznal až koncom marca; už to nemohol dlhšie odkladať. Sedeli večer v obývačke a Jirko roztraseným hlasom rozprával. Otec s mamou počúvali a ani raz ho neprerušili. Niektoré detaily radšej vynechal, ale inak spomenul všetko podstatné: Nápravníkov stroj, o ktorý sa Jirkov dedo celý život staral a po ktorom na jeseň pátral bezohľadný podnikateľ Klement Hrouda, dobrodružstvo, ktoré vtedy s En a jej bratrancom Tonym zažili, maminho brata Jáchyma, ktorý sa už štvrtý mesiac schovával pred políciou, čierny merkurit aj tú strašidelnú noc pod spálenou Jeremiáškou. Keď sa dostal k tomu, ako blúdil snehom zaviatymi uličkami s ranenou En v náručí, zase sa mu stiahlo hrdlo a roztriasli kolená. Nikdy sa tej hrôzy úplne nezbavil. Zostala hlboko v ňom a raz za čas sa vydrala na povrch. Zachránili sa vtedy len zázrakom. Neodvážil sa ani len pomyslieť, ako by to dopadlo, keby do nemocnice dorazili len o pár minút neskôr. Cestu k stroju neprezradil. Tvrdil, že by tajný vchod do podzemia už nenašiel. Naozaj? Sám si nebol istý. Všetko mu to pripadalo ako dávny zlý sen.

Keď dorozprával, zavládlo ticho. Potom sa otec načiahol po mobil a ľadovým tónom vyhlásil, že musí „minimalizovať škody“. Zdvihol sa z kresla a dlho vo vedľajšej izbe telefonoval, zatiaľ čo Jirko s mamou zostali v obývačke. Po chvíli mama vzdychla, povzbudivo sa na Jirka usmiala a odišla za otcom. Minúty plynuli a Jirko cez dvere počul, ako sa tam tí dvaja hádajú a otcov hlas postupne silnie. Začul, že „z tohto budú obrovské problémy“ a „skončí sa to na súde“ a že mama je rovnaká ako „celá tá jej šľahnutá rodina“ a že jej vôbec nedochádza, že to prekliate miesto najskôr zničí jemu kariéru a nakoniec im všetkým život.

Jirkov svet sa obrátil hore nohami. Vybavili mu preradenie do inej školy, všade ho vozili autom, dávali pozor, komu volá a čo si s kým píše, kontrolovali každý jeho krok. Hlavne nech neurobí nejakú hlúposť alebo si dakde zbytočne neotvorí ústa. Otec v televízii vyhlásil, že si neželá, aby médiá jeho syna obťažovali, a že na všetky otázky bude odpovedať výlučne on sám. Keď sa mal k videu vyjadriť, označil ho za úbohý podvrh a dôkaz z telefónnej ústredne za pochybný.

Už iba pár dní a skončí sa to, opakoval si v duchu Jirko. En stále mlčala. Biele kvety bazy sa nad nimi v letnom sparne lenivo pohojdávali.

„Ešte môžeme všetko zachrániť,“ prelomila konečne ticho. „Vieš, premýšľala som a… mám taký plán. Keď vyjde, možno sa všetko vráti do starých koľají. Len potrebujem, aby si mi pomohol.“

„Plán?“

„Na Šibeničnom vrchu elektrina nikdy nefungovala a bolo to celkom normálne,“ začala pomaly En. „Ani mne by pred niekoľkými rokmi nenapadlo, že by to mohlo byť inak. Bola to predsa tá najprirodzenejšia vec na svete. Jednoducho… slnko vychádzalo na východe, obloha bola modrá, a keď išiel človek z Karlovho po Vídeňskej nahor, zastavili sa mu hodinky. Takto svet vždy fungoval.“

(Pokračovanie v knihe.)

Prašina 3. Biela komnata

Napísal Vojtěch Matocha

Ilustroval Karel Osoha

Preložila Marta Maňáková

vydáva Artforum vo februári 2021