V čom je pre vás Svetlana Alexijevič ako autorka literatúry faktu výnimočná?

Je pre mňa dôležitá jednak tým, že je Bieloruska, jednak tým, že obdobie, o ktorom píše, je pre mňa osobne zaujímavé. Práve v 80. rokoch som študovala na Bieloruskej univerzite v Minsku. Bolo to veľmi krásne. Boli sme mladí. Bolo to prelomové, perestrojkové.

Vtedy bol už pri moci Gorbačov.

Áno a práve on priniesol glasnosť, závan demokracie. Ako študenti sme boli z toho nadšení. Mali sme veľké očakávania. Pre mňa je celkovo literatúra 80. rokov dobovo i tematicky veľmi zaujímavá. O to viac Černobyľ. Veľa sa o ňom už napísalo a natočilo. Je to téma, ktorá sa vracia bez toho, aby ju niekto umelo živil. Stále je aktuálna.

Čo sa týka jej spôsobu rozprávania, nenájdeme v ňom záplavu faktov, ale celá kniha je postavená na osobných výpovediach ľudí. Emotívne obrazy, ktoré nám Alexijevič predkladá, sú niekedy až neznesiteľne silné.

Fakty sú vlastne len v úvode knihy, všetko ostatné je silno emocionálne podfarbené výpoveďami svedkov. Bola to pre mňa „šleha“. Pri každom čítaní či potom pri redigovaní, vždy to bol zážitok, z ktorého mi chodil mráz po chrbte.

Aj v rozprávaniach prostých ľudí je často obsiahnutá silná poetika, napriek tomu, že sa tam často hovorí o ťažkých veciach. Ako je to rozprávanie upravované, beletrizované?

V každom prípade to je autentické. Beriem to ako výpovede ľudí. Beletrizáciu ich výpovede ani nepotrebujú. Je tam výpoveď jedného filozofa, zhodou okolností môjho bývalého učiteľa. Učil nás históriu buržoáznej filozofie a teraz pôsobí ako poslanec Bieloruského parlamentu, Gennadij Gruševoj. A pri ňom vidíte, že to už je iný jazyk.

Prečo sa v rozhovoroch s ľuďmi, ktorí žili v okolí Černobyľa, tak často spomína príroda?

Bielorusko je krajina lesov a veľa obyvateľov žije na vidieku. Miliónovým veľkomestom je vlastne iba Minsk. Ľudia sú tam spojení s prírodou a v knihe cítiť ľútosť nielen voči človeku, ale aj voči zvieratám a prírode.

Doteraz nikdy som si neuvedomil, že černobyľskú katastrofu si najsilnejšie odnieslo súčasné Bielorusko. Tak alebo onak bolo zasiahnutých 20 % obyvateľov, čo sú dva milióny ľudí. O pár dní, 26. apríla, uplynie 31 rokov od katastrofy. Ako táto udalosť poznačila, respektíve zmenila túto krajinu?

Z Bieloruska som odišla v roku 1987. Bezprostredné kontakty prirodzene odznievali. V čase môjho štúdia bola krajina touto udalosťou naozaj poznačená. Elektráreň stála blízko ukrajinsko-bieloruskej hranice. Aj keď vtedy to nikto ako hranicu nevnímal, bol to jeden Sovietsky zväz. Vietor v dňoch po požiari elektrárne fúkal na sever a aj keď je všeobecne Ukrajina vnímaná ako najväčšia obeť Černobyľa, zasiahlo to hlavne Bielorusko. V internáte som mala spolužiačky, ktoré prinášali z vidieka neuveriteľné informácie. Naozaj sme vtedy nerozumeli tomu, o čo ide. Nikto nevedel, čo sa deje, nikto na to nebol pripravený. Mládež bola vychovávaná k tomu, že nás niekto napadne a budeme sa brániť. Skúsenosť s atómom bola, ale bola vojnová. Nikto na svete nemal skúsenosť s takouto mierovou udalosťou. Nikto na to nebol pripravený. Ľudia boli vydesení z toho, že nikto nič nevedel. Alexijevič nikoho neobviňuje. Vtedy bola situácia, aká bola, nikto nevedel, čo sa môže povedať a nikto nevedel, čo z toho bude. Študenti, medzi ktorými som vtedy žila, tak verili Gorbačovovi, že by neboli pripustili, že ich oklame. Nechceli veriť tomu, že by nám Michail Sergejevič niečo zatajoval. Asi ani on sám nevedel, čo z toho bude.

Protikladom k romantickému vzťahu k prírode je údel sovietskeho človeka. To, ako hrozne sa vtedy zaobchádzalo s ľuďmi, aká malá bola hodnota života, ako boli ľudia klamaní, za akých zúfalých podmienok boli nasadzovaní pri likvidácii následkov katastrofy. To, ako nikto nedbal o ich zdravie, to ako im zatajovali množstvo radiácie, ktoré ich zasiahlo. Z tohto pohľadu to bolo veľmi drsné.

Určite áno, lebo to bolo svojím spôsobom zbytočné. Odvelili ich tam, príslušníkov armády, hasičov, vojakov v zálohe. Aj Alexijevič píše, že keď už aj vydali nejaké ochranné oblečenie, keď im dali inštrukcie a zaškolili ich, tak bolo lacnejšie nechať tých ľudí na mieste, ako ich prestriedať. To už predstavovalo náklady, to už nebolo výhodné. Aj keď by to tým likvidátorom možno zachránilo život. Opisuje tam aj to, ako ľudia do toho išli často z dobrodružných pohnútok. Boli nasadzovaní na práce, kde sa dopredu vedelo, že sa to skončí zle. Bolo to nevyhnutné. Niekto to urobiť musel. Hrozilo, že keď sa roztavené reaktorové palivo spojí s podzemnými vodami, dôjde k obrovskému úniku. Niekto tomu tam, na mieste, musel zabrániť.

Bolo to veľmi zmätené, ale naozaj tam boli ľudia, ktorí sa vyslovene obetovali. Bolo tam reálne riziko, že z toho bude katastrofa, ktorá zasiahne celú Európu a títo ľudia zachránili nás všetkých. Na druhej strane tam bolo aj hrozné, nezodpovedné mrhanie ľudskými životmi.

Áno, mám takú skúsenosť, že na nás to môže pôsobiť čudne. Ľudia tam sú od mala militantne vychovávaní, armáda je pre nich dôležitá. Má to aj historické súvislosti, vyhrali vojnu. Je to pre nich obrovská historická skúsenosť a aj výchovu detí stavajú vo veľkej miere na hrdosti na svoj národ a armádu. Mňa zasiahlo najviac to, ako sa potom správali ľudia na zamorených územiach. Myslím, že to nie je výsada Rusov alebo Bielorusov, aj medzi Slovákmi by sa takí našli. Ľudia, ktorí kupčili s nešťastím. Zbierali huby a predávali ich niekde inde na trhu. Predávali mäso z dobytka, určeného na likvidáciu. Dalo sa na tom zarobiť. Hyenizmus. Primitívne zarábanie na ľudskom nešťastí. Vtedy sme, samozrejme, nevedeli, že sa takéto veci dejú. Robili to tajne.

Zrejme sa to dialo vo veľkom. V knihe sú spomenuté aj veľké sklady techniky, ktorá bola použitá pri likvidácii a bola kontaminovaná a odstavená ako nepoužiteľná. Sanitky, hasičské autá, transportéry, vrtuľníky. Všetko to zmizlo, teda bolo zrejme rozkradnuté.

Aj celé domy boli schopní porozoberať a materiál rozpredať. Dôsledky Černobyľa boli o to horšie, že sa zamorenie šírilo aj touto cestou.

Ďalšia vec, ktorú som nevedel, je to, že zasiahnuté územie sa stalo útočiskom. Útočiskom pre Rusov, ktorí museli odísť z bývalých ázijských republík Sovietskeho zväzu, kde im hrozilo, že ich pozabíjajú. Našli tam domov a naučili sa tam žiť.

Po rozpade Sovietskeho zväzu tam naozaj prichádzali ľudia zo strachu z vojny. Hrozba radiácie bola menšia, ako hrozba vojny vo vlastnej krajine. Prichádzali z „horúcich bodov“, z Tadžikistanu, Čečenska, Arménska... Dodnes tam žijú, niektorí aj tajne.

Katastrofa tohto rozsahu mala, samozrejme, aj politické dôsledky. Jedným z nich je aj rozpad Sovietskeho zväzu, ku ktorému táto udalosť tiež prispela. Aj Gorbačov bol zodpovedný za to, že reakcia na nešťastie bola taká, aká bola.

Podľa mňa Gorbačov predbehol vývoj v krajine. Pred ním tam nikto taký nebol. Všetko predtým boli tvrdé totalitné režimy. Prišla som do Minska ešte za Brežneva a odchádzala som, keď bol Gorbačov v plnej sile. Z môjho pohľadu ostal nepochopený vo svojej vlastnej krajine. Mnohí mu dodnes pripisujú vinu, nie zásluhu, ale vinu za rozpad Sovietskeho zväzu. Pritom to bol úplne nesúrodý zväzok, umelo držaný pokope, ktorý by sa tak či tak rozpadol. Gorbačov tam vniesol takú mieru demokracie, ktorú Sovieti jednoducho nezvládli. Dovtedy to nepoznali. V tom čase som bola na historickej fakulte, ktorá bola ideologicky strážená. Sama mám tú skúsenosť, že zatiaľ čo v prvom ročníku nás volali na výsluchy na výbor Komsomolu za to, že sme spievali nejaké pesničky, tak v piatom ročníku nás už vyzývali, aby sme spievali a rozprávali, čo si myslíme, písali diplomovú prácu na tému, ktorú uznáme za vhodnú. Máme glasnosť a budeme vás v tom podporovať.

V čase, keď sa to stalo, ste boli v Minsku. Neprekáža vám to, že vám nič nepovedali a ešte vás vyhnali do prvomájového sprievodu? To, že niekto takto riskoval váš život, nasadil ho pre nič?

Vyhnali... ľudia tam vtedy prvý máj úprimne považovali za sviatok. Nikto netušil, aké hrozí riziko. Ľudia neboli informovaní.

Ale fyzici to už vedeli, podávali hlásenia.

Ľuďom to nepovedali. To, že sa niečo deje, sme sa dozvedeli po týždni-dvoch z domu. Telefonovali nám rodičia. U nás sa to zverejnilo skôr ako tam. Tak sme sa boli pýtať na dekanáte, čo sa deje. Nič, len nejaká porucha v elektrárni. Takže keď budete chodiť vonku, prikrývajte si hlavu, umývajte si často vlasy. Na dekanát zavolali časť zahraničných študentov a dozimetrom im merali štítnu žľazu, dali im aj tabletky jódu. My sme boli asi málo dôležití študenti zo socialistického tábora, ale tí z Afriky a z Afganistanu, tí boli pod špeciálnym dohľadom. Namiesto prednášok nám púšťali populárno-vedecké filmy o fungovaní jadrovej elektrárne, ukazovali nám schémy. Absolútne sme tomu nerozumeli. Chceli sme vedieť, čo to pre nás znamená. Informovanosť tam naozaj chýbala.

V tomto bol ten režim veľmi bezohľadný. Mimochodom, je to iba náhoda, že Bielorusko je dnes zo všetkých západných postsovietskych republík najmenej demokratické? Alebo je to tiež jeden z dôsledkov Černobyľa? Pomáha Lukašenkovi, že toto nešťastie zasiahlo takú veľkú časť národa?

Nerada by som sa púšťala do politických úvah. Zo starých kontaktov s bývalými spolužiakmi viem, že sú presvedčení o tom, že ekonomicky je Bielorusko na tom lepšie ako Slovensko. Neviem posúdiť, či je to tak, ale ekonomicky na tom nie sú Bielorusi podľa ich vlastných slov zle. A to je pre nich dôležité. Nakoniec, každý režim má svoje plusy a mínusy. Z nášho pohľadu má ten Lukašenkov určite viac mínusov. Študovala som filozofiu a snažím sa o nadhľad. Nakoniec, vždy v histórii to bolo tak, že ľudia hľadali optimum, ktoré by vyhovovalo všetkým. To je len chiméra, fikcia. Keď sú rovnaké zákony pre nerovnakých ľudí, automaticky zostáva niekto nespokojný. Toto nie je pre mňa predmet hlbšieho záujmu a nerada by som sa tomu viac venovala.

Ako vyzerá život na zasiahnutých územiach dnes? Zostala z toho iba turistická atrakcia?

Nad starým sarkofágom bola postavená nová Arka, úkryt, ktorý by mal zaistiť bezpečnosť celého objektu minimálne na sto rokov. Prvotný kryt bol stavaný narýchlo, vznikli tam praskliny, pršalo doň. Každý má svoje vlastné svedomie, ale chodiť tam ako za turistickou atrakciou považujem za neetické. Nemorálne. Neprekáža mi, že sa tam ľudia chodia pozerať, ale to, že si z toho niekto urobil biznis. Je to krásna krajina a má čo ponúknuť na obdiv.

Možno to je na celej knihe najsilnejšie, že je plná príbehov, kde je na jednej strane to najlepšie z ľudí a na druhej strane...

... aj to najhoršie. Takí sme ľudia. Tá kniha sa naozaj zaoberá faktami iba okrajovo a je to hlavne ponor do duše sovietskeho človeka, psychoanalýza, kde vyplávajú na povrch také veci, aké by človek nepredpokladal, že v spoločnosti existujú. Neskutočné dobro, neskutočné hrdinstvo, ktorého je človek schopný ozaj len v existenciálnych situáciách. A na druhej strane aj taká chamtivosť. Takí sme ľudia.

So Silviou Šalátovou sa rozprával Juraj Kováčik

Rozhovor vznikol v spolupráci s Denníkom N

ilustračné foto Stefan Krasowski, Chernobyl 03

Zobraziť diskusiu (0)