Návštevníčka bez zábran

Je rok 1961. Zdanlivo dosť dlho po skončení vojny, ale relativita tohto časového odstupu bude nakoniec v pointe rozprávania dôležitá.

Isabel býva sama vo veľkom vidieckom dome. Do domu sa prisťahovala spolu s bratmi a rodičmi počas vojny. Teraz stráži dedičstvo po matke. Stará sa o záhradu, leští porcelánové bohatstvo a s nedôverou kontroluje miestnu dievčinu, ktorá jej chodí pomáhať s varením i domácnosťou.

Je uzavretá, vážna, upätá, puntičkárska a chladná. Odstup si drží aj voči Johanovi, ktorý ju zvádza mnohorakými spôsobmi. „Takovou osamělost Isabel nikdy nezažila, a nevypadalo to, že by se to v dohledné době mělo nějak zvlášť změnit.“

Jeden z bratov žije v utajovanom vzťahu s iným mužom a Louis, druhý z nich, jej na niekoľko týždňov počas svojej pracovnej cesty privedie do domu priateľku Evu. Prelietavému zvodcovi nikto neverí, ale Eva je vraj konečne tá pravá.

Eva prináša do vážneho domu revolúciu. Je bezprostredná a impulzívna. Nepozná zábrany. Vie o svojom kúzle. Zdá sa byť ľahkovážnou provokatérkou – dosť na to, aby ju Isabel od prvej chvíle neznášala: „Eva zabírala prostor svou hlučnou neposedností, jako včela chycená v místnosti se zavřenými okny.“

A nie je práve Eva nocujúca v matkinej izbe tou zlodejkou, ktorá postupne z domu odnáša vzácne kúsky zo zdedených jedálenských súprav?

Cesty uzdravenia

V jednej mikrosekunde sa všetko zmení. Z averzie je vášeň, z nepriateľstva nečakaná intimita a z neprekonateľnej rozdielnosti hra túžob a snov. Isabel sa roztápa v priamom prenose. Na kúsky prachu sa rozpadajú nánosy jej vnútorného i telesného panciera. Odkrýva najtajnejšie túžby a spolu s Evou spoznáva na mape svojho tela dovtedy neznáme a nedotknuté územia.

„Isabel zavrávorala. Došel jí dech. Mysl jí zaplnil bílý šum. Isabel se znovu dotkla vlastních rtů: otekly. Připadaly jí pohmožděné. Isabel si olízla rty a měla je bolavé. Ještě jednou, a znova. Když se jí konečně podařilo usnout, spánek jí nepřinesl žádnou úlevu.“

Zátišie má svoju erotickú vlnu vyrozprávanú s nečakaným taktom, jedinečne aj zmyselne. Individuálne svety dvoch žien sa rozpadajú len preto, aby sa následne spojili v dovtedy nepredstaviteľnej intenzite a kráse. Nechýba istá miera drzosti. Nie je vulgárna, skôr oslobodzujúca a radikálne nová.

Van der Wouden píše v dynamickom rytme. Nedbá o dokonalé vety a dokončené formulácie, ale to pridáva do štýlu jej rozprávania naliehavú silu.

Zápletka nečakaného vzťahu medzi Isabel a Evou by sama osebe mohla garantovať príťažlivú prózu o ceste oslobodenia a uzdravenia. Tu však prichádza pokračovanie z Evinho denníka – práve to, ktoré vráti do hry vojnové útrapy a rany.

Bolo by neférové čitateľovi prezrádzať viac. Hádam stačí, že román vzbudil záujem viac vo svete ako v Holandsku. Otvoril totiž aj staré viny a zlyhania.

Príbeh odkrýva nízkosť spoločenskej reakcie na zákernosti voči bezbranným. Len kvôli nej Isabel bývala vo veľkom vidieckom dome. A krádeže pekných lyžičiek a tanierov sú satisfakciou, trestom aj spôsobom zúčtovania. Alebo až vykúpenia?

Yael van der Wouden: Zátiší

Preklad: Anežka Dudková

Odeon, 2025

Zobraziť diskusiu (0)