V prvom rade vás prekvapí nevšedný formát – dlhý úzky obdĺžnik. Rýchlo však zistíte, prečo to nemohlo byť inak. Ako druhé začnete obdivovať obálku: tvrdá väzba, dosky potiahnuté látkou s 3D potlačou. Nádhera!

Kniha je rozdelená na dve časti. V prvej sa dá listovať a druhá, hravá a prekvapivá, predstavuje vlnky na jazere, možno kopce a doliny, ktorými musíme počas života prejsť. No a už sa dostávam k samotnému obsahu.

Keďže je to obrázková kniha, textu je naozaj minimálne, ale aj s minimom slov, za pomoci očarujúcich ilustrácií sa Han Donau podarilo rozpovedať silný príbeh. Vlastne nie jeden, lež niekoľko.

Knihu som si prečítala štyrikrát, štyri razy som v nej našla niečo nové a v duchu som si sformulovala štvorakú interpretáciu.

Prvý raz som Jazero prečítala ako podobenstvo o smrti a kolobehu života.

Kniha sa otvára citátom japonskej poetky a prekladateľky Rjóko Sekiguči – Nagori: „Slovné spojenie nami nokori (zvyšky vĺn) označuje stopy, ktoré zanechali vlny na pláži. Žiadny odchod, žiadne lúčenie sa nedeje v jedinom okamihu, ani ak trvá len sekundu. Zostávajú ešte vlny, svetlo zanechané časom stráveným spolu.“

Prevaľovala som si ho v mysli a žasla nad jednoduchosťou slov, ktoré vyjadrujú tak veľa. Keď som sa pustila do príbehu o maličkom jazere v tvare vajíčka, pochopila som, prečo si Han Donau tento citát zvolila ako vstupnú bránu.

Ako som už spomenula, Jazero ponúka mnoho interpretácií. Jednou z nich je aj téma pominuteľnosti. Rodíme sa a umierame. Naše duše si môžeme predstaviť ako malé oranžové rybky. Rybka pláva, pláva a pláva, až pokým nepríde rybár, ktorý celé roky čakal, aby rybku, bez ktorej nemožno žiť, ulovil.

Hoci človek zomrie, vždy tu po ňom zostanú stopy, či už sú to potomkovia, alebo výnimočné činy. V spomienkach „žije“ ešte niekoľko generácií. Postupne však aj svetlo spomienok bledne a mizne.

No keďže sme všetci raz boli maličkým jazierkom v tvare vajíčka, genetická stopa sa tiahne naprieč časom. Staré mamy porodili naše mamy, ale my sme boli v lonách starkých tiež, a to ako vajíčka v reprodukčnom systéme našich matiek. „Tvoja starká bola jazerom, aj tvoja mama.“

Svojich predkov si nesieme v sebe a odovzdávame ich DNA aj našim deťom. Je upokojujúce takto sa dívať na smrť. Prahneme po nesmrteľnosti a v podstate sme nesmrteľní.

Druhý raz som Jazero čítala ako príbeh s environmentálnym posolstvom.

Rieky, jazerá, moria a oceány prekypovali milióny rokov životom. Potom sa objavil človek a jeho nenásytnosť zo storočia na storočie rástla a rástla a stále rastie. Vydrancovať z prírody, čo sa dá, nehľadieť napravo ani naľavo. Vidina zisku zastiera úsudok.

Jazero, ktoré v príbehu pomaly vysychá, môže predstavovať našu planétu. „Je rybár, ktorý za vami chodí už roky – deň čo deň už od malička. Má totiž plán.“ Dnes sme svedkami toho plánu. My sme potomkami rybára s dlhými fúzmi – chápadlami, ktorý to všetko začal. Lovíme, lúpime, zadúšame, hrdúsime všetko živé na Zemi.

Nebolo treba veľa rokov, aby sme planétu doráňali. Han Donau však neprepadá zúfalstvu a nevrhá doň ani nás. Nádej prichádza v podobe novej generácie, trebárs detí s oranžovými ušami.

Tretí raz som sa pozrela do temnej jazernej hĺbky.

Jazero predstavuje malé dieťa, ktoré postupne dospieva a stáva sa dospelým. Oranžová ryba – duša v ňom prekvitá a spieva. Lenže príde nečakaná rana, udalosť, ochorenie, neúspech, jednoducho niečo, čo človeka zlomí.

Zbieralo sa to niekoľko rokov a rybár (tentoraz v podobe psychickej choroby) si desaťročia pestoval svoje fúzy. Keď boli dostatočne dlhé, ulovil oranžovú rybu, a hoci slnko stále svieti, v človeku zostane tma. Pomaly sa z neho vyparuje chuť žiť. Už nie je jazero. Zostali len „úlomky keramických váz, kosti dinosaurov či starodávna loď potopená pod morom“. Nič, čo by zaplnilo prázdnotu.

Z depresie ho možno dostanú veci, ktoré si v čase svetla stihol zafarbiť na oranžovo. V zákutiach mysle poskrývané drobné radosti, detaily, spomienky – milióny oranžových bodov.

Štvrtý raz som čítala srdcom. Príbeh bol zrazu o mne a zabolel najviac. Azda súhlasíte s tým, že v niektorých knihách nájdeme výraznú podobnosť s osobnými zážitkami. Dotknú sa nás zvláštnym spôsobom. Vy budete Jazero určite taktiež čítať cez vlastné prežívanie a životné zmeny...

V rozhlasovej relácii Pena dní sa autorka rozprávala s Máriom Gešvantnerom a spomenula, že odmalička túžila napísať a ilustrovať knihu. Nápad na Jazero sa v nej formoval dlhé roky a potom si jedného dňa stačilo sadnúť, raz žmurknúť a text bol hotový.

Príbeh vizualizovala, doladila formu a finálnu podobu vyšperkovala do posledného detailu. V ilustráciách dominuje modrá, čierna a oranžová farba. Kniha sa dá čítať aj bez textu, v obrázkoch sa ukrýva veľa rôznych tvárí, mnoho príbehov, nestíham ich s každým nahliadnutím medzi stránky zapisovať.

Spomenula som si na slová Maxa Frischa, ktoré som si vypísala z jeho diela Denníky 1946 – 1949 (Premedia 2021, prel. Zuzana Demjánová): „Každá myšlienka je v okamihu, keď nám po prvý raz napadne, dokonale pravdivá, aktuálna, zodpovedá okolnostiam, za akých vznikla.“

Áno, cez prizmu vlastných zážitkov a skúseností bude každý vnímať dielo Han Donau inak. Žiadna interpretácia nebude nesprávna. A v tom tkvie čaro Jazera. Smelo vykročte na územie metafor.

Foto: Jakub Kratochvíl

Zobraziť diskusiu (0)