Od stand-up komika sa čakajú dobré vtipy, drsný humor a krátke príbehy, s ktorými dokáže rozosmiať a udržať v napätí publikum rôznorodého vkusu. Inak to ľahko skĺzne do trapasu, keď sa ľudia nesmejú, rečníka vypískajú alebo ostentatívne odídu ešte skôr, ako sa dostaví pointa.

To sa pritrafí aj hrdinovi najnovšej knihy izraelského spisovateľa Davida Grossmana Vojde kôň do baru, ktorá tento týždeň vyhrala prestížnu medzinárodnú literárnu cenu Man Booker International. Tá sa udeľuje za knihu vydanú v angličtine.

Vďaka vydavateľstvu Artoforum si ju môžete prečítať aj v slovenčine vo veľmi vydarenom preklade Silvie Singerovej, ktorá preložila knihu z hebrejského originálu. Kým sa do prekladu pustila, dokonca absolvovala prekladateľskú dielňu s ďalšími desiatimi kolegami za osobnej prítomnosti autora.

Smutná a strhujúca kniha

Grossmanova kniha nie je vtipná, hoci ju rozpráva stand-up komik. Jeho hrdina Dovale G. počas vystúpenia v izraelskom mestečku Natanja, ktorým sa román začína aj končí, povie možno tak jeden dobrý vtip (ten o starčekovi, čo sedí a plače na lavičke), nad ktorým sa nahlas (a s úľavou) zasmejete.

Tie, ktorými prerušuje svoj temný príbeh, sú často urážlivé a agresívne.

Dovale tak svojím vystúpením ľudí skôr rozčuľuje než nadchýna. Avšak aj tak sa mnohí, čo naňho prišli a zaplatili si vstupenku, od jeho rozprávania nevedia odtrhnúť a vytrpia si Dovaleho šou dokonca.

Grossman totiž vo svojom ocenenom románe predviedol umenie rozprávača a majstrovsky rozvíja príbeh jednej starej epizódy, ktorá Dovalemu v mladosti poznačila život. Po rokoch sa rozhodol ju vyrozprávať dávnemu priateľovi z detstva, sudcovi v dôchodku Avišajovi, ktorý ho počúva v sále a váha, či neutečie pred jeho slovami.

Artforum prekladom Grossmanovho „koňa“ tri roky po hebrejskom origináli urobilo šikovný ťah a Man Booker International len dokazuje, že malo dobrý odhad.

Hoci David Grossman spolu s Amosom Ozom patrí medzi dvoch najoceňovanejších izraelských spisovateľov (a vo svete veľmi viditeľných kritikov politiky izraelskej vlády), slovenský čitateľ si na preklad musel počkať dlhšie.

Osobný smútok spisovateľa

Túto medzeru začalo vypĺňať práve Artforum, keď vydalo prvú Grossmanovu knihu v slovenčine – Žena, ktorá uteká pred správou. Veľmi osobný a tragický príbeh sa stal legendou ešte počas jeho písania, keď v roku 2006 vo vojne medzi Hizballáhom a Izraelom zahynul Grossmanov syn.

„Nikdy nebude čítaná bez tej vedomosti, bez tej nevysloviteľnej bolesti,“ napísala vtedy o knihe s mystickým statusom Jacqueline Rose pre Guardian.

Ani Vojde kôň do baru nie je veselá kniha. Nejde síce o tak epický príbeh – zmestí do jedného predstavenia stand-up komika, avšak je to strhujúce čítanie.

„Grossman, známy svojím precíznym jazykom, rozohráva prostredníctvom hlavného hrdinu s čitateľom diabolskú partiu emócií, morálnych dilem a závažných životných udalostí v zdanlivo nepochopiteľnom prostredí takzvaného úpadkového žánru stand-upu. A v tom tkvelo aj veľa úskalí prekladu – humor, niektoré izraelské reálie, slovné hračky,“ povedala Denníku N autorka slovenského prekladu Silvia Singer.

Anglický verzus slovenský preklad

Singer dodáva, že ako prekladateľka sa vždy snaží zachovať atmosféru knihy a odovzdať svoj zážitok z originálu slovenskému čitateľovi najvernejšie, ako sa dá. „V tejto Grossmanovej knižke je to obzvlášť dôležité, lebo žáner takmer výlučne monológu, s presnými opismi nálad komika i obecenstva, je z môjho pohľadu nadradený vlastnému deju,“ rozpráva Singer.

Pri prekladaní sa vždy riadi dvomi pravidlami – verne dodržať pôvodný text a nič nevynechať. „Tu to bolo chvíľami ťažké, ale podarilo sa mi prepašovať do slovenčiny, trúfam si povedať, o čosi viac sporných miest než v inak vynikajúcom anglickom preklade,“ hovorí Singer.

Čitateľ anglického prekladu je tak napríklad ochudobnený o scénu, kde si Dovale strieľa z pána v publiku, ktorý má zrastené obočie (hebrejsky gabot) a potom začne spievať sionistickú „budovateľskú“ pesničku, kde sa spieva o brehoch (hebrejsky gadot) Jordánu.

Jessica Cohen po dohode s autorom usúdila, že do angličtiny je to neprenosné a tak radšej túto pasáž vynechala. Ako si s tým poradila Silvia Singer, si môžete prečítať z tohto úryvku:

„To spojené obočie! Nie, vážne, prezraďte mi to, zošívate si ho? To sa učíte vo výcvikovom tábore svojho etnika? Vzápätí sa postaví do pozoru ako vojak a z plného hrdla zaspieva: Dve brvy, pardon, brehy má Jordán! Ten je náš

a ten tiež! Môj otec, dámy a páni, bol tvrdý stúpenec Žabotinského, revizionista ako poleno, rešpekt!"

Cohenovej preklad, ktorá si s Grossmanom rozdelí 50-tisícovú odmenu v librách na polovicu, však jej slovenská kolegyňa hodnotí ako veľmi vydarený a čítala ho aj pre vlastnú inšpiráciu.

„Jessica je Izraelčanka narodená v Anglicku a žijúca v Spojených štátoch. Čítala som jej ešte neoficiálny preklad tejto knihy a veľmi ma inšpiroval. Oproti slovenskému tam používa priamu reč, čo v originále nie je, a ja som sa to rozhodla zachovať podľa originálu. Autorov zámer, že hlavná postava Dovale rozpráva v monológu, ktorý sa strieda s myšlienkovými pochodmi jeho priateľa z detstva, Avišaja Lazara, dáva knihe určité napätie, hoci to čitateľ má niekedy problém rozlíšiť,“ rozpráva Singer.

S prekladateľkou Cohenovou sa stretli počas prekladateľskej dielne v nemeckom meste Straelen, kde sa pripravovali na prekladateľskú výzvu osobne s Grossmanom.

Prekladateľská dielňa s Grossmanom

„Je jasné, že autor nemá nad prekladom svojich diel moc. Prekladateľ môže, a často využíva možnosť aspoň virtuálne konzultovať sporné miesta s autorom, a väčšina z nich to víta. Grossman však zachádza ešte ďalej a nehodlá sa zmieriť s bezmocnosťou autora. Je jedným z mála autorov na svete (ak nie jediným), ktorý pred samotným prekladaním do rôznych jazykov organizuje prekladateľské dielne k svojej konkrétnej knihe,“ rozpráva Singer.

Takto sa spolu s ďalšími desiatimi prekladateľmi z celého sveta, napríklad zo Španielska ako aj jeho regiónu Katalánska, Švédska, Holandska či Rumunska, stretla s Grossmanom aj ona.

„Osobne nám niekoľko dní predčítal a komentoval svoje dielo. Vnáša do príbehu svoj osobný pohľad, zaujíma sa o ťažkosti prekladu. Bola to obrovská skúsenosť – ponoriť sa na týždeň do príbehu o Dovalem, diskutovať s ním a s ostatnými prekladateľmi o tom, ako preložiť slovné hračky, vtipy. Skúsenosť na nezaplatenie,“ spomína Singer, ktorá pre Artforum tiež prekladá izraelského majstra krátkych poviedok Etgara Kereta.

Ten prekladateľov prirovnáva k ninjom - ak si ich všimnete, nerobia to dobre. A toho sa Singer aj snaží držať.

Artforum Keretovi vydáva práve teraz novú knihu poviedok Osem percent ničoho a hviezdu tohto krátkeho žánru dokonca dotiahne na festival Pohoda.

David Grossman, ktorý sa narodil a stále žije v Jeruzaleme, tento rok pritom nebol jediným Izraelčanom, ktorý sa dostal do úzkeho výberu Man Booker International Prize, čo len potvrdzuje kvalitu modernej izraelskej literatúry.

Medzi šesť vybraných titulov sa dostal aj Judáš od Amosa Oza, kde je tento Ježišov učeník a jeden z dvanástich apoštolov vykreslený v prekvapivo pozitívnom svetle.

Časť svojej finančnej odmeny venovala prekladateľka Cohenová izraelskej, voči vláde veľmi kritickej, mimovládke B’Tselem (z hebrejského a biblického Na obraz, slovensky sa prepisuje Be-Celem), ktorá sa venuje porušovaniu ľudských práv na okupovanom území a podporuje spoluprácu s Palestínčanmi, ktorí tvoria tiež štvrtinu jej zamestnancov. Jej podporovateľom je aj Grossman.

Mirek Tóda

Článok sme prebrali z Denníka N

Zobraziť diskusiu (0)