Pod stromček
Marilyn Yalom, zosnulá manželka známeho popularizátora psychiatrie a tiež odborníka v tejto oblasti Irvina Yaloma, napísala jednu z najdôležitejších kníh o prsníkoch vôbec. Aspoň z môjho pohľadu. A má z marketingového hľadiska úspech. Z viacerých strán počúvam, že sa ocitne pod stromčekom, a tak podporí asi všeobecnú radosť z tejto témy. Dobre, aj ja som išiel do tejto literárnej skúsenosti trochu zákerne a s motívom, že sa dozviem čosi viac. Účel bol splnený, ale dozvedel som sa čosi viac skôr o sebe. Kniha Prsia naprieč dejinami bola aj sofistikovanou terapiou pohľadu na túto časť ženského tela. Cez politiku, reklamu, sexizmus, filozofiu a psychológiu. Podporené históriou, umenovedou, estetikou, feminizmom.

Tiež citlivým spôsobom podáva fakt, že o interpretácii prsníkov takmer vždy rozhodovali muži. Ženy sa podriaďovali móde. „Vďaka“ tomu seba, prírodu, gény alebo Boha nezriedka obviňovali zo svojho zovňajšku. Mysleli si, že nie sú dosť dobré pre dobové parametre krásy. Akoby boli povinné, všakže? V každom prípade, ženy mali tendenciu prispôsobiť sa gustu a to významne ovplyvňovalo módu. No a móda, ak zoberieme do úvahy také korzety, bola aj deštruktívna a mohla spôsobiť vážne zdravotné problémy, neplodnosť. „Vlk“ bol teda sýty, ale „ovca“ zďaleka nie celá. Nároky kladené na ženský zovňajšok prevyšovali spoločenské nároky kladené na ženy. Nedá sa to zovšeobecniť, veď kniha pokrýva takmer celé dejiny – hoci je na tento rozsah pomerne útla. Dáva však praktický pohľad na podstatné dejinné momenty a zvraty.

Krása ako povinnosť?
Spomínané kritériá krásy sú v knihe Prsia naprieč dejinami opísané a ilustrované chronologicky. Od starovekých kultúr cez stredoveké sakrálne umenie až po moderné hnutia a spoločenský aktivizmus. Poukazuje napríklad na to, ako veľmi pobúril európsku spoločnosť 14. storočia obraz od talianskeho umelca Ambrogia Lorenzettiho – výjav dojčiacej Madony s dieťaťom. Jedným problémom bolo, že ju znázornil obnaženú, druhým, možno ešte väčším bol fakt, že priniesol svetský pohľad na svätú Máriu matku. Zrazu sa s ňou mohla identifikovať ktorákoľvek matka. No a keď namaľoval vlastnú Madonnu del Latte francúzsky maliar Jean Fouquet, táto interpretácia bola podporená ešte aj príbehom. Údajne totiž ide o konkrétnu osobu – a to Agnés Sorel, milenku Karola VII. Viem si predstaviť, že tento fakt otriasol nejednou zbožnou domácnosťou.

Je poučné a pekné sledovať, ako sa všeobecná submisivita v otázkach módy v čase vytráca. Na temnejšie stránky dejín týkajúce sa ženstva sa dívame s počudovaním – a to je dobre. Tabuizované vnímanie ženskej relevancie sa stáva samozrejmosťou. Schválne nepíšem „sa stalo“, pretože stále, aj v súčasnosti narážame vo verejnom diskurze na primitívnejšie prejavy správania. Našťastie, venuje sa im dostatočná mediálna aj spoločenská pozornosť, takže príčetná časť spoločnosti takéto aktivity odsúdi okamžite. A pamätá.

Marilyn Yalom: Prsia naprieč dejinami

mamaš, 2024

Preklad: Alexandra Strelková

Zobraziť diskusiu (0)