Tomáš Weiss
27.8.2014
Psychológ by mal byť zdvorilý a prirodzený...
Vyšla kniha rozhovorov Denisy Gura Doričovej so psychológom Ivanom Štúrom.
(úryvok)
Ešte sa vráťme k vášmu vyjadreniu, že psychológ by mal byť šťastný človek...
Poviem vám svoj názor na to, aký by mal byť psychológ. Po prvé by mal byť zdvorilý. Zažil som psychológa, ktorý sa nevedel správať. Keď príde za mnou mama, nuž sa musím aj o ňu postarať, podržať jej kabát, usadiť ju. Mimochodom, zistil som, že zdvorilosť kladie na prvé miesto aj francúzsky spisovateľ André Maurois, ktorý hovorí, že zdvorilosť je prvoradý predpoklad na to, aby manželia spolu dobre vychádzali. Som presvedčený o tom, že to platí aj pre priateľov a rodičov.
Aj Kurt Vonnegut kdesi píše, že ľudia by mali byť k sebe slušnejší.
Ak ostane medzi dvoma ľuďmi nejaké zlé slovo, nadávka – ťažko to potom možno prekonať. Jednoducho by sme mali byť zdvorilí. Kedysi si vykali aj manželia, aj moji rodičia si ešte vykali. A niekedy vykali deti rodičom.
Aj vy?
Nie. Ale nehovoril som im krstným menom. Moje decká ma oslovujú krstným menom. A možno to symbolizuje, že sme sa zblížili. Moja mama sa raz hrala s vnukmi a povedala: „Toto by bolo nepredstaviteľné u mojej babičky. My sme jej onikali.“ Onikali babičke. Ja však viem oveľa viac o svojich deťoch a vnukoch, ako vedeli naši. Sú mi oveľa bližšie.
Je to dobou alebo len povahou konkrétneho človeka?
Myslím si, že to doba tak pokročila. Demokratizácia prebehla aj v rodine, dnes už rodičia deti nebijú. Kedysi bolo nor¬málne, keď muž zbil ešte aj ženu, dnes je to protihumánne. Keď niekto potrestá dieťa telesne, tak mu okrem toho, že ho poníži, dáva najavo aj to, že silnejší berie. Potom dorastie a trestajúci rodič nemá zrazu žiadnu silu. Dospelé dieťa môže tiež telesne trestať svojho starého rodiča.
Takže psychológ by mal byť predovšetkým zdvorilý. A ďalej?
Zdvorilý... a potom prirodzený. Nepredstierať. Akonáhle začne niečo hrať, všelijaké tie psychoterapeutické techniky... Že keď si preložíte nohu takto, znamená to, že už chcete ísť von... Úplná hovadina!
Je to hovadina?
Úplná hovadina! A že ľudia, ktorí sa škrabú na hlave, vás nemajú radi a podobné... všetko sú to vymysleniny, kritizujem to.
Ešte aj v testoch. Mám test, v ktorom je otázka: Dívaš sa obyčajne predtým, než ideš spať, pod posteľ? Keď dieťa odpovie áno, tak vyjde anxieta, strach, že dieťa je ustrašené. Nuž som sa jedného dieťaťa spýtal: A prečo? „Lebo tam mám všetky hračky.“
Hovorí sa, že aj keď človek sedí so skríženými rukami a nohami, ako vy teraz, tak nie je otvorený dialógu.
Viete čo, to sú vymysleniny, ktoré vás môžu zaviesť do úplne virtuálnej reality. Ľudia mi často vraveli, že boli so psychológmi a niektorí ich nevedeli veľmi pochopiť.
A čo využívanie psychotestov na prijímacích pohovoroch na školách a pracoviskách? Môžu niečo prezradiť o uchádzačovi?
Môžu... niečo, ale niekto je múdry z kníh, azda vyniká aj v testoch, avšak v praxi zlyháva. Mali sme jedného poslucháča, ktorý bol vynikajúci na štátniciach, potom však prišiel na onkologické oddelenie a vraj to vôbec nezvládol, nevedel to s ľuďmi.
Robia sa už aj testy emocionálnej inteligencie. Tiež nič reálne nezmerajú?
Myslím si, že test je vždy len časťou alebo napodobnením skutočnosti. Niekedy môže niečo naznačiť. Ak mi dieťa nakreslí trebárs niečo zlé, tak si môžem uvedomiť, že je to možno pravák precvičený z ľaváka, a možno nemá ku kresleniu vzťah či dobre nevidí – dalo by sa z toho vyvodiť množstvo vecí. Azda nikdy nekreslilo, nebaví ho to, ale prejaví sa trebárs v speve. Poznať človeka, skutočne ho poznať, môže len druhý človek. Aj zoznamky, čo vám nájdu part¬nera, považujem za úplnú hlúposť, vo vzťahu totiž existujú kľúče, jemné kľúče a tie žiadny test nevystihne. Napríklad váš úsmev mi môže byť sympatický preto, že mi pripomína úsmev mojej dcéry alebo mamy. To test nevystihne.
Ľudia sa po virtuálnom zoznámení stretnú v skutočnosti, všeličo si môžu overiť.
Za všetkým je pozornosť. Aj psychoterapia je niekedy veľmi úspešná práve preto, že venujete pozornosť druhému človeku.
Tak aký by ešte mal byť psychológ?
Prvé bolo zdvorilosť, druhé prirodzenosť, tretie je vzdelanie. Vidíte – je až na treťom mieste, lebo niektoré veci nemusím vedieť, niekedy je klient vzdelanejší ako ja, alebo múdrejší. Veľa sa dá naučiť z kníh, klient môže toho vedieť a poznať viac, ale psychológ musí mať ešte niečo iné. Na jednej strane by mal mať vedomosti a na druhej tú ľudskú tvár, dubčekovskú.
Dubček vám je sympatický?
S ním je to presne ako s Róbertom Bezákom. Bol ľudsky veľmi sympatický, aj prijateľný, ale bol úzko vzdelaný komunistickým pohľadom. Bezák je takisto úzko teologicky vzdelaný. Je veľmi sympatický ako človek, výzorom, správaním, odvahou, ale je to stále len to... Dubček bol komunistický ideológ a Bezák je zase teologický.
Takže psychológ musí mať aj vedomosti, aj ľudskú tvár. Nikto nepozbiera všetky poznatky sveta, ale čo naozaj rozhoduje o tom, či je človek múdry alebo nie?
Múdrosť, to je integrácia rozumu aj citu, ale aj vôle. Môžete mať totiž plno veľkých myšlienok, aj všelijakých citových dojmov, ak ich však nedokážete presadiť, neviete za tým ísť, nuž sú vám zbytočné. Len pustošia charakter. A po štvrté, psychológ by mal byť praktický. Mal by vedieť žiť. Mnoho ľudí nevie žiť. Psychológovia, moji rovesníci, to nevedeli. Máloktorý vedel vychovávať decká. Ale aj kováčova kobyla chodí nepodkutá. Niečo na tom je. Nemôžem dobre radiť druhému, keď to sám neviem spraviť.
Prečo veľké myšlienky, ktoré nemáme silu zrealizovať, pustošia charakter?
Charakter je dnes najnedostatkovejšia vlastnosť. Na tomto světě na prodej je všecko, i čest, i sláva... To sú verše českého básnika Jana Skácela. A skutočne môžete dnes za peniaze získať skoro všetko, napríklad dom, ale nie domov. Človek bez citu je nedostatočný človek a ako povedal Thomas Hobbes: necharakterný človek je dieťa, ktoré vyrástlo a zosilnelo. Niet pri ňom istoty, nemožno predvídať, čo spraví, či pokazí pekné priateľstvo alebo dômyselný projekt pre vidinu vlastného zisku. Zrada partnera je ťažkým životným otrasom, zrada rodičov môže byť celoživotnou traumou a asi najhoršie je zradiť sám seba. To je taká duševná, ideová samovražda. Či nie je čisté svedomie, čistý štít, tým najcennejším v živote? To je aj záver Cyrana z Bergeracu od Edmonda Rostanda. Alebo tiež ten najvyšší príkaz sebalásky, opaku egoizmu.
Ešte sa vráťme k vášmu vyjadreniu, že psychológ by mal byť šťastný človek...
Poviem vám svoj názor na to, aký by mal byť psychológ. Po prvé by mal byť zdvorilý. Zažil som psychológa, ktorý sa nevedel správať. Keď príde za mnou mama, nuž sa musím aj o ňu postarať, podržať jej kabát, usadiť ju. Mimochodom, zistil som, že zdvorilosť kladie na prvé miesto aj francúzsky spisovateľ André Maurois, ktorý hovorí, že zdvorilosť je prvoradý predpoklad na to, aby manželia spolu dobre vychádzali. Som presvedčený o tom, že to platí aj pre priateľov a rodičov.
Aj Kurt Vonnegut kdesi píše, že ľudia by mali byť k sebe slušnejší.
Ak ostane medzi dvoma ľuďmi nejaké zlé slovo, nadávka – ťažko to potom možno prekonať. Jednoducho by sme mali byť zdvorilí. Kedysi si vykali aj manželia, aj moji rodičia si ešte vykali. A niekedy vykali deti rodičom.
Aj vy?
Nie. Ale nehovoril som im krstným menom. Moje decká ma oslovujú krstným menom. A možno to symbolizuje, že sme sa zblížili. Moja mama sa raz hrala s vnukmi a povedala: „Toto by bolo nepredstaviteľné u mojej babičky. My sme jej onikali.“ Onikali babičke. Ja však viem oveľa viac o svojich deťoch a vnukoch, ako vedeli naši. Sú mi oveľa bližšie.
Je to dobou alebo len povahou konkrétneho človeka?
Myslím si, že to doba tak pokročila. Demokratizácia prebehla aj v rodine, dnes už rodičia deti nebijú. Kedysi bolo nor¬málne, keď muž zbil ešte aj ženu, dnes je to protihumánne. Keď niekto potrestá dieťa telesne, tak mu okrem toho, že ho poníži, dáva najavo aj to, že silnejší berie. Potom dorastie a trestajúci rodič nemá zrazu žiadnu silu. Dospelé dieťa môže tiež telesne trestať svojho starého rodiča.
Takže psychológ by mal byť predovšetkým zdvorilý. A ďalej?
Zdvorilý... a potom prirodzený. Nepredstierať. Akonáhle začne niečo hrať, všelijaké tie psychoterapeutické techniky... Že keď si preložíte nohu takto, znamená to, že už chcete ísť von... Úplná hovadina!
Je to hovadina?
Úplná hovadina! A že ľudia, ktorí sa škrabú na hlave, vás nemajú radi a podobné... všetko sú to vymysleniny, kritizujem to.
Ešte aj v testoch. Mám test, v ktorom je otázka: Dívaš sa obyčajne predtým, než ideš spať, pod posteľ? Keď dieťa odpovie áno, tak vyjde anxieta, strach, že dieťa je ustrašené. Nuž som sa jedného dieťaťa spýtal: A prečo? „Lebo tam mám všetky hračky.“
Hovorí sa, že aj keď človek sedí so skríženými rukami a nohami, ako vy teraz, tak nie je otvorený dialógu.
Viete čo, to sú vymysleniny, ktoré vás môžu zaviesť do úplne virtuálnej reality. Ľudia mi často vraveli, že boli so psychológmi a niektorí ich nevedeli veľmi pochopiť.
A čo využívanie psychotestov na prijímacích pohovoroch na školách a pracoviskách? Môžu niečo prezradiť o uchádzačovi?
Môžu... niečo, ale niekto je múdry z kníh, azda vyniká aj v testoch, avšak v praxi zlyháva. Mali sme jedného poslucháča, ktorý bol vynikajúci na štátniciach, potom však prišiel na onkologické oddelenie a vraj to vôbec nezvládol, nevedel to s ľuďmi.
Robia sa už aj testy emocionálnej inteligencie. Tiež nič reálne nezmerajú?
Myslím si, že test je vždy len časťou alebo napodobnením skutočnosti. Niekedy môže niečo naznačiť. Ak mi dieťa nakreslí trebárs niečo zlé, tak si môžem uvedomiť, že je to možno pravák precvičený z ľaváka, a možno nemá ku kresleniu vzťah či dobre nevidí – dalo by sa z toho vyvodiť množstvo vecí. Azda nikdy nekreslilo, nebaví ho to, ale prejaví sa trebárs v speve. Poznať človeka, skutočne ho poznať, môže len druhý človek. Aj zoznamky, čo vám nájdu part¬nera, považujem za úplnú hlúposť, vo vzťahu totiž existujú kľúče, jemné kľúče a tie žiadny test nevystihne. Napríklad váš úsmev mi môže byť sympatický preto, že mi pripomína úsmev mojej dcéry alebo mamy. To test nevystihne.
Ľudia sa po virtuálnom zoznámení stretnú v skutočnosti, všeličo si môžu overiť.
Za všetkým je pozornosť. Aj psychoterapia je niekedy veľmi úspešná práve preto, že venujete pozornosť druhému človeku.
Tak aký by ešte mal byť psychológ?
Prvé bolo zdvorilosť, druhé prirodzenosť, tretie je vzdelanie. Vidíte – je až na treťom mieste, lebo niektoré veci nemusím vedieť, niekedy je klient vzdelanejší ako ja, alebo múdrejší. Veľa sa dá naučiť z kníh, klient môže toho vedieť a poznať viac, ale psychológ musí mať ešte niečo iné. Na jednej strane by mal mať vedomosti a na druhej tú ľudskú tvár, dubčekovskú.
Dubček vám je sympatický?
S ním je to presne ako s Róbertom Bezákom. Bol ľudsky veľmi sympatický, aj prijateľný, ale bol úzko vzdelaný komunistickým pohľadom. Bezák je takisto úzko teologicky vzdelaný. Je veľmi sympatický ako človek, výzorom, správaním, odvahou, ale je to stále len to... Dubček bol komunistický ideológ a Bezák je zase teologický.
Takže psychológ musí mať aj vedomosti, aj ľudskú tvár. Nikto nepozbiera všetky poznatky sveta, ale čo naozaj rozhoduje o tom, či je človek múdry alebo nie?
Múdrosť, to je integrácia rozumu aj citu, ale aj vôle. Môžete mať totiž plno veľkých myšlienok, aj všelijakých citových dojmov, ak ich však nedokážete presadiť, neviete za tým ísť, nuž sú vám zbytočné. Len pustošia charakter. A po štvrté, psychológ by mal byť praktický. Mal by vedieť žiť. Mnoho ľudí nevie žiť. Psychológovia, moji rovesníci, to nevedeli. Máloktorý vedel vychovávať decká. Ale aj kováčova kobyla chodí nepodkutá. Niečo na tom je. Nemôžem dobre radiť druhému, keď to sám neviem spraviť.
Prečo veľké myšlienky, ktoré nemáme silu zrealizovať, pustošia charakter?
Charakter je dnes najnedostatkovejšia vlastnosť. Na tomto světě na prodej je všecko, i čest, i sláva... To sú verše českého básnika Jana Skácela. A skutočne môžete dnes za peniaze získať skoro všetko, napríklad dom, ale nie domov. Človek bez citu je nedostatočný človek a ako povedal Thomas Hobbes: necharakterný človek je dieťa, ktoré vyrástlo a zosilnelo. Niet pri ňom istoty, nemožno predvídať, čo spraví, či pokazí pekné priateľstvo alebo dômyselný projekt pre vidinu vlastného zisku. Zrada partnera je ťažkým životným otrasom, zrada rodičov môže byť celoživotnou traumou a asi najhoršie je zradiť sám seba. To je taká duševná, ideová samovražda. Či nie je čisté svedomie, čistý štít, tým najcennejším v živote? To je aj záver Cyrana z Bergeracu od Edmonda Rostanda. Alebo tiež ten najvyšší príkaz sebalásky, opaku egoizmu.
