Matúš Procházka
7.1.2016
Rakovina
Tvorba Alexandra Solženicyna je neodmysliteľne spätá s obžalobou komunistických totalitných režimov. Slávny ruský spisovateľ je pasovaný do pozície akéhosi kronikára gulagu. Jeho svedectvá o pomeroch v sovietskych koncentračných táboroch otriasli miliónmi čitateľov po celom svete. U nás mohlo jeho dielo „naplno“ vyjsť až po páde Železnej opony.
Dej je posadený do obdobia istého politického odmäku, panujúceho dva roky po Stalinovej smrti. Na onkologickom oddelení jednej kliniky v stredoázijskej zväzovej republike sa stretá pozoruhodná spoločenská zbierka pozostávajúca z rozmanitých charakterov a politických stanovísk. V mnohohlavej mozaike vyčnieva predovšetkým bývalý politický väzeň a vyhnanec Kostoglotov, ktorému protipól tvorí tvrdý stranícky kádrovák Rusanov. Medzi principiálne vyhranené protiklady autor vtlačil celý rad plnokrvných postáv s mimoriadne autenticky vykreslenými osudmi. Množstvo vzťahových vrstiev je tvorené nemocničným personálom a pacientmi zloženými z pôvodného obyvateľstva, vysídlených etník, politicky nekorektných indivíduí, prisluhovačov systému a ich priamych obetí. Celok potom zachytáva stav istej časti sveta na konci jednej éry. V ponurých, ale sýtych farbách zobrazuje krátke politické vákuum, kedy stará forma tyranie zdanlivo ustupuje a v hmlistej budúcnosti sa črtá nejasná možnosť spoločenského uzdravenia. Podobne ako zákerné nádorové ochorenie nachádzajúce sa v prechodnom útlme, avšak chystajúce nový rafinovanejší spôsob tyranizovania svojej obete.
Solženicynova pestrá osobnostná paleta vytvára zaujímavý názorový mikrosvet, v ktorom sú si všetci (dočasne a veľmi relatívne) rovní, terorizovaní spoločným nepriateľom. Rovnosť je však limitovaná slobodou, mieru ktorej určuje práve diktatúra choroby, rozleptávajúcej človeka fyzicky aj psychicky. Otázku existencie má opäť v rukách vyššia moc, rozhodujúca v zásade len podľa svojvôle, so spravodlivosťou zlúčiteľnou len minimálne.
Detailne vykreslené charaktery rozohrávajú bravúrnu dramatickú partiu plnú najsilnejších elementov – zločin, trest, vina, právo, absurdný neľudský cynizmus, ignorantstvo, zbabelosť, láska, viera, nádej a odpustenie. Čelná zrážka najvyhrotenejších pohnútok pôsobiaca ako nefalšovaná očistná kúra. Solženicyn tak dokázal vytvoriť emocionálne vysiľujúce, naliehavé, nadčasové a hlboko ľudské dielko o jednej z najväčších tragédií minulého storočia, po ktorej zostali hlboké rany, hojace sa iba veľmi ťažko. Esenciálna ruská klasika.
