Prelínanie s invenciou
Lexie Sinclairová je vo svojom malom izolovanom svete zúfalá. V povojnových rokoch má ambíciu spolu so zvyškom sveta naštartovať novú existenciu – vzrušujúcu a bohatú na príležitosti. Napriek odporu celej rodiny to nakoniec dokáže. Odsťahuje sa do Londýna a spraví presne to, pred čím ju doma varovali. Vrhne sa naplno do nového života, zahodí zdedené obavy a zaľúbi sa do šéfredaktora umeleckého časopisu Innesa Kenta. Bez ohľadu na nedostatok peňazí spoznávajú po večeroch nové podniky vo štvrti Soho a oslňujú svojou nekonvenčnosťou.

Príbeh Eliny pôvodom z Fínska a strihača filmov Teda je súčasný. Po ťažkom pôrode plnom krvi je mentálne ochromená najprv Elina a po nej s atakmi úzkostí bojuje jej partner.

Asi tušíte, že príbehy sa začnú k sebe bez ohľadu na časový odstup približovať a začnú sa prelínať. To nie je bohvieako invenčné. O’Ferrellová však dokázala príbehy spojiť mimoriadne šikovným spôsobom. Najprv sa prelínajú len konkrétne miesta (a predmety), doslova štvorcové centimetre interiérov či chodníkov, na ktorých sa kedysi hýbali Lexie s Innesom a teraz po nich našľapujú Elina s Tedom.

Od zranení k životu
Teda pravidelne trápi otázka: Kedy nastane prvá chvíľa, od ktorej si človek už pamätá svoje detstvo? A ako to bolo v jeho prípade? Hlboko v najvnútornejších záhyboch pamäti sa opatrne zjavujú obrazy, ktoré nabúravajú jeho doterajšie informácie o sebe a najbližších. Hoci disponuje talentom filmového strihača, nedokáže sa zorientovať v záberoch osobnej histórie. Niektoré sú nedostatočne osvetlené, iné dráždia tajomstvom či zákazom zverejnenia. Vyrušujú alebo sa vôbec nehodia do doterajšieho poznania.

Prepojenie oboch príbehov je prekvapivé, silné i dojímavé. Rozuzlenie sa opäť výrazným spôsobom dotýka materstva, ktoré okrem nesmiernej láskavosti prináša do ľudských životov aj nečakané zásoby bolestí, obáv a strát.

Čitateľ navnadený Hamnetom a Manželským portrétom nebude sklamaný. Rozprávanie doslova vonia. Je plné farieb a chutí. Miera poézie a sugestívnosti je v podaní tejto autorky nedostihnuteľná. Hra detailov nie je samoúčelná, prispieva ku komplexnej kráse rozprávania.

Tieto romantizujúce charakteristiky našťastie nespôsobili, že sa príbehy strápňujú v povrchnej emocionalite. O’Farrellovej otázky sú vážne. Aj tu sa sústreďuje na silné ženské charaktery. Ich sila nespočíva v obrnení sa pred zranením. Zraňované sú pravidelne až po hranicu znesiteľného. Trpia ich telá aj mysle. Krvácajú vo všetkých možných významoch. A najviac vtedy, keď sa ich partneri venujú vlastným ambíciám, kašlú na zodpovednosť, sú vzdialení (fyzicky aj citovo) alebo sa ich euforická láska „rozpustila“ v kyseline sebectva.

Bez ohľadu na limity našej pamäti sa nevyhneme konfrontácii s dieťaťom v sebe. Kulisy týchto drám sa historicky menia, ale ich podstatný význam pre spriatelenie sa so životom zostáva.

Maggie O’Farrelová: Kdo mě vzal prvně za ruku

Preklad: Tereza Marková Vlášková

Argo, 2024

Zobraziť diskusiu (0)