Prvá časť knihy sa venuje politickým mýtom, ktoré spájajú termíny ako ľavica, revolúcia alebo proletariát. Pasáž o pojme politická ľavica bola z môjho pohľadu najslabšia z celej knihy pre Aronove časté spájanie politickej ľavice so stalinizmom. V tejto časti si však treba uvedomiť kontext a roky v ktorých vznikala a vyšla táto kniha. Následne je čitateľ vtiahnutý do detailných popisov nevýhod revolúcií. Autor racionálne na základe príkladov obhajuje dynamickejšie reformy systémov, nakoľko tie neprinášajú toľko nevinných obetí. Pokiaľ by pasáž o revolúciách dokonale nenapravila pocit po opise mýtov ľavice, chuť napraví nasledovná kapitola o vágnosti pojmu proletariát. Argumentácia stála na tom, že keď Marx definoval svoje pojmy, neexistovalo toľko štátnych a verejných zamestnancov, administratívne pracovné miesta boli skôr výnimkou a len záležitosťou vyšších kruhov. Tu autor polemizuje nad tým, že kto je vlastne príslušníkom proletariátu. Sú to len manuálne pracujúci zamestnanci tovární, alebo tam patria aj lekári a zdravotné sestry? Je pracovník v administratíve príslušník vyššej vrstvy alebo je rovnako zdieraný zamestnávateľom? Tieto otázky nie sú jednotne zodpovedané a rozdielnosť názorov sa líši naprieč celým spektrom podporovateľov Marxizmu, čo autor silno kritizuje a tvrdí, že nie je možné robiť svetové revolúcie v niekoho mene, keď sa jej predstavitelia nevedia dohodnúť na tom, koho reprezentujú.

V druhej časti knihy Aron kritizoval komunistické režimy z pohľadu ich zlého chápania dejín. Tvrdí, že dejiny nie je objektívne poznať a zároveň že nemajú nejaký finálny cieľ. To je v ostrom rozpore s komunistickým videním sveta, nakoľko tí tvrdili, že rovná spoločnosť je zavŕšením dejín a poskytovali iba jeden výklad histórie. Chápanie dejín v tomto zmysle, podľa autora, bráni ich skúmaniu a len pridáva na neobjektivite. Zároveň je toto vnímanie prvý krok k despotizmu, kde istá skupina tvrdí, že dosiahnutie ich cieľa je zmyslom spoločnosti a týmto ospravedlňujú totalitné správanie sa počas revolúcie a aj počas procesu nového usporiadania.

Intelektuálom sa autor začína významne venovať až v poslednej časti, ktorú začína popisom tejto časti spoločnosti. Následne sa snaží charakterizovať ideológiu a spôsoby intelektuálov, kde popisuje v debatách na základe geografie a historického vplyvu. Záver tejto kapitoly je najkritickejší voči tejto skupine ľudí, nakoľko uvádza mnohé príklady kde sa z tých, ktorí boli idealisti odmietajúci tyraniu nakoniec stali súčasť novej tyranie. Kritizuje radikálny idealizmus a absenciu schopnosti kompromisu. Ignorovanie historických, ekonomických a spoločenských vedomostí a skúseností v revolúciách a po nich priniesla v celom svete desiatky miliónov obetí.

Autor knihou ponúka výbornú studňu vedomostí pre čitateľov, ktorí sa v daných témach pohybujú už dlhší čas, nakoľko vyčerpávajúce popisy by mohli odradiť „prvotinárov“. To však nevnímam ako negatívnu vlastnosť diela, ale skôr to podporuje odbornosť jeho argumentácie a téz autora.

Recenzný výtlačok poskytlo vydavateľstvo Academia

Academia 2019, Edícia Európa, 359 str.

Zobraziť diskusiu (0)