Tomkov obchod bol posledným domom v dedine. Bol to celkom jednoduchý krámik s modrým maľovaným nápi­som ZMIEŠANÝ TOVAR nad výkladom. Keď ste strčili do dverí, zvonček veselo zacingal, cililing, a pred vami stál usmiaty Tomek v sivej predavačskej zástere. Bol to chlapec so zasnenými očami, na svoj vek dosť vysoký a skôr kost­natý. Vymenúvať, čo všetko Tomek v obchode predával, by bolo zbytočné. Celá kniha by na to nestačila, a pritom sa to zmestilo do jediného slova: „všetko“. Tomek predával „všet­ko“. Rozumie sa veci užitočné a praktické, ako sú plácačky na muchy a elixír „Ránhojič“ pátra Prepeličku, ale, samo­zrejme, tiež veci nevyhnutne potrebné k životu, ako sú gu­mené ohrievacie fľaše a nože na medvede.

Keďže Tomek býval v obchode, či skôr v miestnosti za ob­chodom, nikdy nezatváral. Na dverách síce visela ceduľka, no vždy bola obrátená tak, aby ukazovala „OTVORENÉ“. Nešlo však o žiaden holubník, rozhodne nie. Dedinčania boli ohľaduplní, nedovolili by si vyrušovať od nevidím do nevidím. Vedeli len, že v prípade naliehavej potreby by ich Tomek ochotne obslúžil aj uprostred noci. Netreba si však myslieť, že by z obchodu nikdy nevytiahol päty. Priam nao­pak, často sa stávalo, že sa šiel na chvíľku prejsť alebo zmi­zol hoci na pol dňa. Pravda, aj vtedy obchodík zostal otvo­rený a zákazníci sa obslúžili sami. Po návrate potom Tomek našiel na pulte odkaz „Vzala som špuľku motúzika na klo­básy. Lina“ spolu s presne odrátanými mincami, prípadne: „Tabak ako zvyčajne. Zaplatím zajtra. Kubo.“

A tak bolo v tom krásnom svete všetko, ako malo byť, tak sa vraví, a mohlo to bez zmeny trvať celé roky či dokonca storočia bez toho, aby sa niečo zvláštne udialo.

Lenže Tomek mal tajomstvo. Nie, nič zlé ani nijako mi­moriadne. Prikradlo sa celkom pomaličky, ani to nezbadal. Presne ako vlasy, rastú si a rastú... a ani sa nenazdáte, len sú jedného krásneho dňa proste pridlhé. Podobne si Tomek jed­ného krásneho dňa uvedomil, že mu v hlave – a nie na hlave – vyrástla myšlienka, ktorá by sa dala zhrnúť slovami: nudil sa. Ba čo viac, nudil sa... veľmi. Túžil vyraziť na cestu, vidieť svet.

Z okienka v komôrke za obchodom sa často díval na širokú rovinu, kde sa pôvabne pohojdávala jarná pšenica podobná morským vlnám. Z takéhoto rojčenia ho dokázalo vytrhnúť jedine zacenganie zvončeka na dverách obchodu. Inokedy sa zavčas rána vydával po cestičkách, čo viedli do polí a strácali sa v nežne belasých ľanových lánoch, a trhalo mu srdce, keď sa musel vrátiť domov.