Prvá časť.

Tri priateľky sa po katastrofe, ktorá zasiahla všetko okolo, rozhodnú žiť spolu. Jednej zomrel manžel, druhú opustili deti a tá tretia k nim prischla len preto, lebo je ich rovesníčka a v určitom veku sa už človeku osamote žije ťažšie, nehovoriac o živote v postapokalyptickom svete. Poriadne nevieme, čo sa so svetom, ako sme ho poznali, stalo, vieme však, prečo sa to stalo. Ľudia sa k sebe prestali správať ľudsky. Vzťahy, tak ako aj mnohé mestá, sa premenili na ruiny. Tri starenky opúšťajú dom, ktorý patrí jednej z nich len keď potrebujú “nakúpiť”. Najbližší rozpadnutý obchod niekto stále zásobuje základnými potravinami. A nikto netuší, o koho ide. Veď starenky, okrem seba, desaťročia inú ľudskú bytosť temer nevideli. Johana, Alenka a Hilda, tak trávia dni rekapituláciou svojich životov. Robia si zápisky, ktoré neustále prepisujú, rozoberajú. Vzniká pocit, že čítame viacero krátkych poviedok a nie ucelený príbeh.

„Stareny húževnato lipli na živote, čas vypĺňali, ako najlepšie vedeli; hoci sa to javilo absurdne, deň čo deň sa pokúšali za sebou čosi málo zanechať. Nažiť sa v skurvenom svete priveľa nedalo, písať ešte stále mali čo. Zapisujú spomienky. Niekedy aj nové veci, čo sa udejú.”

Dozvedáme sa aj o príbehu knihovníčky, ktorú pred Verejnou bezpečnosťou zachránil miestny blázon. O dôchodcovskom gangu, ktorý mal na svedomí viaceré poistné podvody. O smetiarovi, ktorého pre jeho odkazy milovalo celé sídlisko. O Hildinom naštrbenom zdraví, ktoré sa zhoršuje každou nocou.

Druhá časť.

Hilda potrebuje urgentne vyriešiť svoj zdravotný problém. Účinných liekov je stále menej, a tak sa jej priateľky rozhodnú pre riskantnú cestu, aby zadovážili všetko potrebné pre zdravie. Ťahajú svoje staré a nevládne telá, putujú zdevastovanou krajinou. Pohľad na holé trosky miest je žalostný, ale stále signalizuje, že korene starého sveta nezmizli. Je tu, prítomný vo svojej stareckej podobe, šedivé základy domov sa zubia do prašného vzduchu, akoby tento svet nechcel ponúknuť priestor ničomu novému. Staré ešte nezaniklo, nové nezačalo. No stareny predsa len zisťujú že nie sú jediné, kto prežíva skurvenie sveta v skupine… a to im, ako aj čitateľovi, dodáva nádej.

Veselosť stareniek, ktoré sa smejú ako si každé ráno v kúpeľni “naháňajú cecky do podprsenky” a príhody na ktoré spomínajú, robia z knihy láskavý príbeh. Ich premýšľanie o chybách z minulosti, hľadaní momentu kedy mali poslednú možnosť zabrániť odcudzeniu vlastných detí a snaha prežívať napriek tragédii, ktorá sa vo svete udiala, nám ponúka priestor na premýšľanie o tom, čo za sebou zanechávame. Čo chceme za sebou zanechať.

Knihu vydalo Vydavateľstvo Artforum, 2019

Zobraziť diskusiu (0)