Katarína Nádaská
Rok v slovenskej ľudovej kuchyni. Farby chute a vône Slovenska
Fortuna Libri 2016

Rok v slovenskej ľudovej kuchyni podľa Kataríny Nádaskej.

Významná slovenská entologička, autorka niekoľkých monografií Katarína Nádaská v najnovšej knihe prináša zasvätený pohľad na tradičnú slovenskú kuchyňu. V prvej časti knihy sa dočítate o vývine stolovania a prípravy pokrmov v tradičnej domácnosti a o najčastejšie používaných surovinách,druhá časť približuje jednotlivé regióny Slovenska z hľadiska jedál a nápojov, ktoré pre ne boli a stále sú typické. Napokon tretia, najrozsiahlejšia časť ponúka recepty zozbierané zo všetkých regiónov a upravené tak, aby sa podľa nich dalo variť aj dnes.

Ešte v závere 19. storočia mal pre našich predkov veľký význam pevný drevený stôl. Bol to jeden z posvätných predmetov v domácnosti, súčasť kultového kúta izby. Zvyčajne stál oproti peci, viseli nad ním „sväté obrázky“ a skrinka, do ktorej ukladali modlitebnú knižku či Bibliu a dôležité rodinné doklady. Bolo nepredstaviteľné, aby si na stôl niekto sadol – ľudia verili, že na zadnej časti tela sa mu objavia vredy, ktorých sa do konca života nezbaví. Stôl teda rodina využívala výlučne pri jedení. Okrem jedla na ňom mohla byť položená len modlitebná knižka alebo Biblia, krucifix a zapálená hromničná sviečka. Pred jedlom a po ňom sa všetci pri stole vždy pomodlili. Na konci 19. storočia na stole ani nepripravovali jedlo – na to slúžila pec alebo drevené lavice popri stenách izby. Vo výnimočných prípadoch mohli na stôl položiť chorého pri vykonávaní magických liečebných úkonov, napríklad okurovania, alebo pri čistení rany, či naprávaní postihnutej časti tela. Zo stola na zem skákala aj rodička, ak mala ťažký pôrod. Po skoku zo stola mala podla ľudovej viery hneď porodiť. Neskôr stôl slúžil aj na písanie listov a deti si na ňom písali úlohy.

Hlavným poslaním stola však vždy bolo poskytnúť miesto na konzumáciu pokrmov. Rodina sa stretala pri jedle ráno a večer. Ešte v prvej tretine 20. Storočia jedlo nakladali do veľkej misy, z ktorej si všetci naberali drevenou lyžicou. Každý člen rodiny mal svoju lyžicu, často aj označenú vlastným znakom – zvyčajne to bývali iniciály alebo akýsi iný znak. Lyžice mali hlboké dno a boli celkovo väčšie, uspôsobené na hlbšie začieranie do misy a prenášanie potravy do úst. Misy na jedlo mali často priemer viac ako 50 cm a boli drevené či hlinené. Od začiatku 20. Storočia prichádzali do domácností aj smaltované misky. Na stole bola okrem veľkej misy aj menšia miska s mliekom, prípadne omastkom, aby sa v nich mohli namáčať lyžice hustejších jedál. Pri redších jedlách bol na stole tanier s chlebom, plackami alebo koláčmi, ktoré sa namáčali v jedle. Mäso bolo vzácne a prichádzalo na stôl obyčajne len raz do týždňa – v nedeľu. Upravovali ho varením a pečením a takisto ako praženicu ho kládli rovno na krajec chleba či na placku. Pirohy a pečené zemiaky sa brali z misy priamo rukami a vkladali sa do úst. Od prvej tretiny 20. storočia, keď mnohí muži a mládenci odchádzali za prácou do miest, sa pri stolovaní začali používať taniere a príbory. Okolo stola boli rozmiestnené buď stoličky, alebo lavice. Malé deti kŕmila vždy matka, staršie deti jedli samy z menších misiek, často mimo stola, kedže pri ňom nebývalo vždy dosť miesta. Deti preto jedávali na lavici pri peci, na prípecku alebo na štokerlíkoch – štvorcových kuchynských stoličkách bez operadiel. Od jari do jesene sa jedávalo na prahu domu alebo na dvore. Veľmi archaický ráz malo jedenie poležiačky. Na Slovensku sa takto jedávalo najmä v čase letných prác na poli. Gazdiné prestreli na zem konopnú či ľanovú plachtu a na ňu rozložili proviant. Muži si políhali okolo misy a podopierali sa lakťami.