Vo vašej druhej knihe Panenka (Artforum, 2022) je príbeh zasadený do futbalového prostredia. Je o vás známe, že ste veľkým futbalovým fanúšikom. Čím je pre vás tento šport?

Je to pravda. Je to asi aj tým, že som 25 rokov futbal amatérsky hral a približne od svojich siedmich rokov som fanúšikom klubu Watford FC. Pravidelne som tiež chodil na zápasy Bohemians (Bohemians Praha 1905 je český profesionálny futbalový klub, pozn. red.) tu v Dubline.

Myslím, že Panenka vystihuje moju vášeň pre hru. Ale okrem toho aj moju fascináciu tým, ako je tento šport votkaný do štruktúry spoločnosti, a tiež môj ambivalentný postoj k tomu, čím sa futbal dnes stal.

V knihe som sa snažil ukázať, aká dôležitá je futbalová komunita a jej spoločná identita, no na druhej strane v nej riešim aj korupciu či pokrytectvo futbalovej lojality v pozadí. Zaujímavá je pre mňa aj téma toho, do akej miery sa môže futbalový tím stáť predmetom projekcie osobných obáv a úzkostí jeho fanúšikov.

V dávnejšom rozhovore ste povedali, že keď prežívate ťažké obdobie, siahate po poézii, ktorá vás upokojuje tak, ako to próza nedokáže. Zaujalo ma to – okrem písania sa totiž venujete aj hudbe, tvoríte texty. Neplánujete vydať aj vlastnú zbierku poézie? Kde nachádzate inšpiráciu pre skladanie?

Nie som básnik a nepíšem poéziu. Texty piesní sú čosi iné, vznikajú pod vplyvom melódie, vychádzajú z hudby. Považujem sa za umelca – myslím, že hudba, poézia a próza sú vlastne z jedného súdka. Forma je odlišná, no umelecký impulz je rovnaký.

Pri písaní kníh mám tendenciu počúvať špecifické albumy, rovnako počúvam konkrétnu hudbu, keď vytváram jednotlivé postavy. Pomáha mi to naladiť sa na správnu frekvenciu postavy.

Rónan Hession. Zdroj: vydavateľstvo Artforum

Čo bolo prvotným impulzom pre napísanie knihy Panenka?

Na začiatku bol rozhovor s rumunským futbalistom Danielom Timofteom, ktorý pri kopaní penalty minul v zápase proti Írsku na Svetovom pohári v roku 1990 a malo to negatívny vplyv na celú jeho kariéru a život.

Ďalšou inšpiráciou bol dokument Anglický chirurg. Bol o profesorovi Henrym Marshovi, neurochirurgovi, ktorý v deväťdesiatych rokoch vykonával operácie mozgu na Ukrajine. Niektoré zábery z filmu zachytávali pacientov, ktorým oznamovali zlé správy v jazyku, ktorému nerozumeli, nemohli teda tušiť, čo ich vlastne čaká.

Obe tieto témy mi uviazli v hlave a premýšľal som nad nimi veľmi dlho, nemal som však v pláne o nich písať. S pribúdajúcim vekom som si však začal všímať, ako je pre niektorých ľudí ťažké posunúť sa v živote ďalej, keď prežijú náročnú situáciu.

Začal som riešiť, či je vôbec možné nájsť v živote pokoj, keď zažívate problémy, ktoré sa nedajú riešiť. Román Panenka skúma práve túto otázku.

Jedným z leitmotívov knihy je nádej, že aj v bezvýchodiskovej situácii môže prísť niečo pozitívne, čo síce nezmaže všetko zlé, čo sa človeku deje, ale môže to priniesť novú perspektívu. A to je, svojím spôsobom, útecha. Zažili ste niekedy takúto situáciu na vlastnej koži?

Panenka nie je autobiografický román a mojím zámerom nebolo rozprávať môj osobný príbeh. Vo svojom živote som toho prežil dosť a, samozrejme, prežívanie udalostí ovplyvnilo moje nazeranie na svet. Ale moje dielo nie je extenziou mojej osobnosti, je výplodom mojej fantázie.

Hlavný hrdina knihy Panenka Joseph žije v depresívnom prostredí. Zdá sa, akoby bola celá jeho štvrť sivá, tmavá a škaredá. Jeho priatelia majú kopu vlastných problémov. Prečo je celý Panenkov život taký bezútešný?

Prostredie z knihy je kolážou z rôznych miest, ktoré som navštívil, a rôznych častí Dublinu, ktoré veľmi dobre poznám. V knihe som chcel ukázať mužské priateľstvá tak, ako ich chápem ja; vykresliť, ako sa stretávajú, žartujú. Niekedy dochádza k výmene názorov, zároveň sú si však títo ľudia oporou a ich priateľstvá sú skutočné. A to Panenku drží nad vodou dlhé roky. Zdalo sa mi zaujímavé zaostriť na ľudí na okraji a skúmať prehliadané zákutia spoločnosti a duše.

Legendárna penalta Antonína Panenku, ktorá vstúpila do futbalovej histórie. Zdroj: FIFA

Nádej vo vašej knihe je veľmi krehká, príbeh zostal v podstate otvorený. Prečo ste sa rozhodli takto ho (ne)ukončiť?

Je zaujímavé, ako v rôznych kútoch sveta pristupujú autori k rozprávaniu príbehov. V anglofónnej literatúre je veľký dôraz na drámu a rozuzlenie. Ja, naopak, pred typickou katarziou preferujem japonský prístup, kde koniec knihy pripomína akési svetlo, ktoré presvitá cez knihu.

Myslím, že v našich životoch máme tendenciu pristupovať k riešeniu problémov ako k receptu na šťastie. Najprv si ich zadefinujeme, rozkúskujeme a potom sa s nimi pasujeme. Často to vyzerá, že naše šťastie závisí od toho, do akej miery sa nám to podarí.

Preto je podstatnou témou knihy otázka, či môžeme nájsť zmierenie, aj keď sa naše problémy vyriešiť nedajú. Myslím, že Panenka nakoniec pokoj našiel.

Ako píšete? Máte nejaké obľúbené miesto, stôl či stoličku? Ste disciplinovaný autor, ktorý píše každý deň v pravidelnom čase? A prečo píšete?

Panenku som písal od desiatej večer do polnoci, šesť dní v týždni počas štyroch mesiacov. Potom som si dal mesiac pauzu a dva mesiace som knihu editoval. Pri svojej najnovšej knihe, ktorá vyjde onedlho, som si osvojil iný prístup ako pri tých predošlých – písal som ju dlhšie a v kratších časových intervaloch.

A čo sa týka miest – dnes mám písací stôl, ale Hladného Paula a Panenku som písal počas ukradnutých minút v autobusoch, vo vlakoch a v hotelových izbách.

Nepíšem každý deň, skôr čakám, kým kniha v mojich myšlienkach naberá tvar. Keď sa tak stane, potom pracujem intenzívne.

Ste spisovateľ, muzikant, otec a manžel a máte prácu na plný úväzok. Ako to všetko stíhate?

Uprednostňujem svoju rodinu a prácu. Nemám veľa voľného času, ale som veľmi disciplinovaný v tom, ako ho využívam. Nepijem, nepozerám televíziu. Žijem jednoducho – pracujem, trávim čas s rodinou, čítam, píšem knihy, pozerám futbal.

Onedlho vyjde vaša ďalšia kniha Ghost Mountain (Hora duchov). O čom bude?

Áno, moja nová kniha by mala vyjsť budúci rok v máji. Môj štýl sa posunul – stal sa jednoduchším a oveľa ostrejším. Myslím, že som sa pri svojich prvých dvoch knihách veľa naučil a teraz som našiel nový, oveľa silnejší „flow“.

Je to kniha o všetkom, v tejto chvíli nemôžem prezradiť viac. Som s ňou spokojný. Ľudia, ktorí ju zatiaľ prečítali (dokonca aj moja manželka!), povedali, že je najsilnejšia z toho, čo som doteraz napísal, čo mi na jednej strane dodáva sebaistotu, no na druhej strane je to aj trocha čudné konštatovanie.

Okrem iného sa venujete aj recenzovaniu cudzojazyčných kníh. Aká kniha vás v poslednom čase okúzlila a čo práve čítate?

Za posledný rok som si mimoriadne užil knihu Aliss at the Fire (Aliss pri ohnisku) od nórskeho spisovateľa Jona Fosseho, Marzahn, Mon Amour (Marzahn, moja láska) od nemeckej autorky Katji Oskamp a knihu Canzone di Guerra (Spev bojov) chorvátskej spisovateľky Daše Drndić.

Som veľkým fanúšikom autorov ako Fleur Jaeggy, Agota Kristof, Naguib Mahfouz, Su Tong, Can Xue, Yasunari Kawabata, Jia Pingwa a Kenzaburo Oe.

Chcete niečo odkázať svojim slovenským čitateľom?

Som veľmi rád, že román Panenka vyšiel na Slovensku – bola to prvá krajina mimo anglofónneho sveta, v ktorej kniha vyšla. Dúfam, že sa slovenskí čitatelia s príbehom Panenku stotožnia, a budem veľmi rád, ak mi dajú vedieť, čo si o knihe myslia. Chcel by som tiež srdečne poďakovať vydavateľstvu a prekladateľke Eme Mojžišovej za to, že priniesli moje príbehy na Slovensko.

Zobraziť diskusiu (0)