Najskôr by som rád čitateľom ozrejmil ambíciu osloviť vás vo veci rozhovoru. Ste internou vedeckou pracovníčkou Slovenskej akadémie vied, konkrétne Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra (JÚĽŠ). Povedzte, prosím, akú úlohu pre širšiu verejnosť reprezentuje.

Jazykovedný ústav Ľ. Štúra je pracovisko s 80-ročnou históriou. V našej kultúre zabezpečuje kontinuitu v skúmaní národného jazyka, prináša verejnosti výsledky svojich výskumov v oblasti súčasnej slovenčiny, najmä lexikológie, morfológie a lexikografie – v roku 2021 bol publikovaný 1 130-stranový 4. zväzok Slovníka súčasného slovenského jazyka, písmená O – Pn, ďalej v oblasti pravopisu, v oblasti dejín jazyka, v onomastike (oblasť zameraná na výskum sústav vlastných mien), v etymológii zaoberajúcej sa výskumom pôvodu slov – verejnosti je zrejme známe oceňované dielo Ľubora Králika Stručný etymologický slovník slovenčiny (2015), v oblasti slovenských nárečí, v sociolingvistike (oblasti skúmajúcej jazyk v spoločenskej komunikácii, projekty sa týkajú napríklad výskumu jazyka seniorov, diskriminácie v jazyku, jazykových otázok menšín). Výrazne sa u nás rozvíja korpusová lingvistika a počítačové spracovanie prirodzeného jazyka. Prítomný je porovnávací výskum slovenčiny a iných slovanských jazykov. Ústav je veľmi aktívny v edičnej činnosti, v rámci ktorej sa vydávajú nielen slovníky, teoretické monografie, ale aj staré či staršie diela význačných osobností jazykovedy, napríklad Štúrovo dielo Nauka reči slovenskej (2006, v 2 zväzkoch, pričom druhý zväzok predstavujú komentáre k tomuto dielu), alebo z aktuálnych je to súborné dielo štrukturalistu prof. Ľudovíta Nováka. Vďaka digitalizácii sú mnohé diela verejne dostupné na webovej stránke ústavu. No a nesmiem zabudnúť na to, čo asi čitatelia poznajú najviac – pracovisko poskytuje jazykové poradenstvo v rámci širšie orientovaného oddelenia jazykovej kultúry a terminológie.

Je vašou úlohou aj popularizácia slovenského jazyka? Ak áno, ako si to máme predstaviť?

S verejnosťou je Jazykovedný ústav v priamom kontakte vlastne na dennej báze, keďže bezplatne poskytuje jazykové poradenstvo. Jazyková poradňa je vyťaženejšia čoraz viac, pretože jazyk sa vyvíja prudko, technológie umožňujú hľadať pomoc, ale niekedy rozmanité informácie väčšmi zneisťujú ako uisťujú, alebo my sme tak založení, že potrebujeme „odobrenie“, potvrdenie, odbornú konzultáciu.

Ďalší kontakt s verejnosťou predstavuje zastúpenie pracovníkov v terminologických a názvoslovných komisiách, prednášková a vzdelávacia činnosť na vyžiadanie pre verejné inštitúcie či súkromné organizácie, spolupráca s rozhlasom a ďalšie aktivity, napríklad pravidelný Deň otvorených dverí či účasť na vedeckých prezentáciách a festivaloch, napríklad na Noci výskumníkov, Medzinárodnom dni materinského jazyka a i. Sama som sa v roku 2015 podieľala na obsahovej príprave a moderovaní odborno-umeleckého programu Slovenčina v roku Štúra, ktorý na podnet vtedajšieho dramaturga SND Petra Kováča uvádzal Modrý salón SND. Boli to diskusie usporadúvané raz mesačne s pozvanými hosťami, s čítaním a recitovaním a s hudbou Borisa Lenka. Bol to pekný rok.

Veľmi dôležité je však to, že Jazykovedný ústav poskytuje verejnosti na svojej webovej stránke prístup ku všetkým svojim hotovým výstupom – jednak k slovníkom, ku kodifikačným príručkám, k webovej jazykovej poradni, databáze priezvisk na Slovensku, jednak k vydávaným časopisom (Jazykovedný časopis, Slovenská reč a Kultúra slova), k zásadným teoretickým monografiám, tematickým zborníkom či výstupom z konferencií a do istej miery má verejnosť prístup aj do databáz Slovenského národného korpusu. Aby ste si to vedeli predstaviť, na slovníkovom portáli si môžete zadať do vyhľadávacieho okienka výraz, povedzme škola, a postupne pod sebou sa vám zobrazia spracovania toho výrazu od súčasných slovníkových zdrojov k starším, od slovníka synoným k nárečovému a historickému slovníku až k Slowáru A. Bernoláka z roku 1825. Môžete si overiť skloňovanie výrazu, pozorovať, aké významy tento výraz má a ako sa v priebehu histórie vyvíjali či pozmeňovali a čo zostalo nemenné. Môžete spoznávať, aká je frazeológia súvisiaca s týmto výrazom. Môžete si vypočuť výslovnosť tohto slova a k dispozícii máte aj frázy obsahujúce slovo škola z paralelných korpusov – zo slovensko-francúzskeho, slovensko-českého a slovensko-anglického. Pre mňa osobne, hoci sa venujem súčasnej lexikografii a momentálne aj výskumu pravopisu, sú pokladom a záľubou slovníky nárečovej a historickej slovnej zásoby: napríklad v Historickom slovníku slovenského jazyka (1991 – 2008) špeciálne obľubujem dokladové zóny, teda úryvky starých textov, v ktorých sa slovo vyskytuje v príslušnom význame. Pravopis týchto krátkych textov, vročenie zdroja a ich obsah ponúkajú akýsi archeologický spoločensko-jazykový vhľad, napríklad pri hesle škola je v druhom význame „učenie sa, vyučovanie“ takýto doklad: welice hressy otec, gestly mu (dieťaťu) sekeru misto knihy a pera do ruky dawa a od sskoly ho odtrhawa (CO 17. st.) – prepísané súčasným pravopisom: veľmi hreší otec, ak mu (dieťaťu) sekeru miesto knihy a pera do ruky dáva a od školy ho odtrháva, doklad je z textu zo 17. storočia. Môže nám to poukázať na dobový životný štýl, keď rodičia pred vzdelávaním detí dávali prednosť tomu, aby pracovali a pomáhali pri zabezpečovaní základných potrieb rodiny.

Na vašej internetovej stránke je uvedené, že spolupracujete aj s vedeckými pracoviskami v Belgicku, Bielorusku, Bosne a Hercegovine, Bulharsku, Českej republike, Chorvátsku, Macedónsku, Maďarsku, Nemecku, Poľsku, Rakúsku, Rusku, Slovinsku, Srbsku, na Ukrajine, v USA. V čom spočíva táto spolupráca?

Ako každá výskumná práca aj naša sa realizuje prostredníctvom projektov či grantov, a to buď domácich, alebo medzinárodných. Tieto projekty je potrebné vypracovať a uchádzať sa o ne vo vedeckých grantových agentúrach. Sú krátkodobé i dlhodobé. Niektoré sa realizujú iba v rámci tímov na našom pracovisku alebo v spolupráci so slovenskými univerzitami. Niektoré sú zamerané na témy presahujúce domáce prostredie, napríklad Slovanský jazykový atlas. V tomto projekte ide o medziakademickú dohodu krajín, na ktorých území sa používajú (alebo používali) slovanské jazyky (teda aj inojazyčné krajiny so slovanskými enklávami). Ak sa robí projekt, ktorého ciele sú také, že výstup má slúžiť napríklad európskym inštitúciám, povedzme tvorba zadefinovaných korpusov textov niekoľkých európskych jazykov (poľština, bulharčina, chorvátčina, slovinčina a pod.), podieľajú sa na tom spolu výskumné pracoviská príslušných európskych krajín.

Kto sa na JÚĽŠ obracia najčastejšie a aký je postup pri riešení požiadavky?

Poradenstvo sa poskytuje prostredníctvom telefonickej jazykovej poradne, ale aj prostredníctvom e-mailovej komunikácie. Kto sa pýta, vieme, ak to pýtajúci sa uvedie alebo priblíži, na aké potreby radu potrebuje. Otázky verejnosti sú veľmi rozmanité a týkajú sa jednak súčasnej gramatiky, syntaxe či lexikológie, významu slov, pravopisu, písania veľkých písmen, ale aj historickej, etymologickej, nárečovej problematiky, terminológie, problematiky zápisu krstných mien a priezvisk, dokonca aj školského učiva zo slovenčiny. Niektoré majú expertízny charakter, takže do vypracovania zložitejších odpovedí, ktoré si vyžadujú vlastne „malý“ výskum a najmä vysvetlenie a argumentáciu, sa nezapájajú len pracovníčky jazykovej poradne, ale aj kolegyne a kolegovia z iných oddelení. V telefonickej poradni dostanete vyjadrenie hneď. E-mailová poradňa sa snaží na jednoduché otázky odpovedať čo najskôr v závislosti od množstva otázok v daný deň, v zložitejších prípadoch sa žiadateľovi oznámi čas, keď dostane vyjadrenie, trvá to zopár pracovných dní. Snažíme sa však viesť ľudí, ktorí hľadajú pomoc, k tomu, aby odhadli „zložitosť“ svojho problému a skúsili si vec overiť najprv v dostupných zdrojoch na našej stránke, pretože mnohé odpovede človek nájde v slovníkoch či pravopisných pravidlách.

Jednou z úloh JÚĽŠ je aj teória a prax jazykovej kultúry. Mali by ste teda prípadne koordinovať aj jazykovú činnosť napríklad niektorých vydavateľstiev alebo médií? Hneď by som pridal aj doplňujúcu otázku v prípade, ak je to tak. Môže mať obyčajný – nazvem ho vulgárne – konzument jazyka priamy vplyv na to, aby ste sa kvalitou jazyka v individuálnych prípadoch zaoberali? Často sa totiž stáva, že chyby vo „verejných“ textoch sú predmetom istej formy posmechu. Vďaka sociálnym sieťam sa takéto chyby šíria bleskurýchle. A to je asi aj dobre, nie?

To je veľmi zložitá otázka, vhodná na samostatný rozhovor. Dotknem sa jej stručne z troch strán: 1. kniha ako masový produkt v rámci masovej textovej produkcie, 2. personálne obsadenie a prepojenosť práce rôznych úrovní vo vydavateľstvách a 3. počet ľudí v oddelení jazykovej kultúry a ich pracovné projekty. V čase masovej produkcie kníh, časopisov, textových a hovorených výstupov v nespočetnom množstve médií dosiahnuť vašu požiadavku nateraz nie je možné. Kniha nemá inú záštitu, iba súkromného vydavateľa, ktorý ju vydáva. Tam musí vzniknúť iniciatíva či nastavenie na vyššiu či vysokú úroveň jazykovej stránky publikovaného textu ako značka kvality vydavateľa. Postupne by sa mohli vyčleniť vydavateľstvá, pri ktorých by sa vedelo, že do predaja nepustia jazykovo znehodnotenú knihu. Ale nepustiť jazykovo znehodnotenú knihu, to chce čas, spoluprácu autora najprv s editorom, potom s jazykovým redaktorom a potom s korektorom a technickým redaktorom. Títo ľudia by mali pracovať v istej fáze už na jednom mieste, aby sa zbytočným preposielaním textov z jednej internetovej ruky do inej nenarobilo ešte viac chýb. (Moja skúsenosť je taká, že sú to všetko externí spolupracovníci vydavateľstva a robia doma na svojich počítačoch.) Potom by mal nasledovať nátlačok, ktorý sa opäť prečíta. V prípade prekladu je nevyhnutá odborná apretácia či supervízia editora, ktorý ovláda jazyk aj daný kultúrny kontext, tam si nevystačíme s jazykovou redaktorkou či redaktorom, ktorý sa sústreďuje na gramatiku či pravopis. Máme také možnosti? Uvažujeme takto, keď bez grantu nekomerčne zameraná literatúra tu asi ani nevychádza, iba ak si nájde sponzora? Grant trvá rok. Za ten sa musí všetko stihnúť. Dobrý preklad beletrie však možno potrebuje dva, tri roky. Ktorý prekladateľ, ak nemá iný zdroj príjmov, bude dva roky niečo prekladať bez istoty, že kniha vyjde a on dostane plácu za svoju prácu? Ďalej, dobrú, obsahovo a jazykovo kvalitnú knihu treba propagovať, hovoriť o nej, čítať z nej, aby spoločenstvo získavalo orientáciu v tom, čo je kvalitné a prečo, a čo je menej kvalitné a prečo. No a ten tretí bod – robiť posudok jazykovej stránky či kvality nejakej knihy na podnet čitateľa, to do jazykového poradenstva nepatrí. Posúdiť jazykovú stránku 200- či 300-stranovej knihy nie je záležitosť troch dní. Perspektívne by to mohla byť dlhodobejšia výskumná úloha, povedzme, v spolupráci s oddelením sociálnej lingvistiky, ale skôr sa na takéto porovnávacie analýzy, najmä ak ide o prekladovú literatúru, hodia diplomové alebo doktorandské práce študentov jazykových odborov univerzít.

Ako zamestnanec kníhkupectva vidím, že niekdajší trend českej knihy, eventuálne českých prekladov sa preklápa v náš prospech. Existuje čoraz viac titulov, ktoré majú značku slovenských prekladateľov. Značku preto, lebo kvalitatívne preklady podliehajú viacerým kritériám. Jedným z nich je úroveň prekladu, ďalším je práca s jazykom a jeho korektnosť. Myslíte si, že v tomto smere ešte máme oproti českým prekladom čo doháňať?

Najprv poviem, že osobne sa teším, že rovnaké knihy vychádzajú aj paralelne v týchto dvoch blízkych jazykoch. Jednak je to nevyhnutnosť, pretože generácia narodená po roku 2000 už češtinu neovláda do takej miery ako povedzme moja, narodená v Československu. A jednak preto, že prekladaním do slovenčiny sa buduje veľmi dôležitá kultúrna vrstva domáceho jazyka. Bez tej práce by sme boli o túto vrstvu, tento register ochudobnení. Slovenčina sa rozvíja aj prekladom. Núti pomenúvať javy a veci, ktoré, dajme tomu, v našom kontexte ešte nepoznáme. Dobrý prekladateľ vnáša neologizmy do svojho jazyka, nachádza analogické riešenia v domácom jazyku, samozrejme, nemal by kalkovať (ale aj kalk je niekedy dobrý) a nemal by otrocky preberať syntax. Vždy sa pritom usmejem, keď si spomeniem na Jankov Štrasserov výraz mudronka v jednom z prekladov kníh Vladimira Sorokina, ktoré som redigovala. Bolo to akési pružné miniatúrne zariadenie, ktoré dávalo informácie rôzneho druhu alebo vytváralo informačné obrazy, prosto, čo človek nevedel, nepoznal, nemal v hlave, to všetko mu poskytla mudronka (od slova múdry). Teraz to slovo používam s humorom, keď idem niečo hľadať v googli... Nehovoriac už o prekladoch filozofických diel či odborných diel, tie obohacovali a obohacujú intelektuálnu vrstvu slovenčiny, terminológiu a pod. Českí vydavatelia nás môžu inšpirovať svojou dôslednosťou, trvaním na dobrej úrovni jazyka v knihách a organizáciou práce, ak sa pozrieme na väčšie české vydavateľstvá, každá edícia má jedného, dvoch alebo troch zodpovedných editorov.

Jasné, že nejde iba o preklady. Aj domáca tvorba má, prirodzene, dosah na skvalitnenie, prípadne dehonestáciu jazyka. Asi to je príliš všeobecná a neľahká otázka, ale skúsme to generalizovať – píšu slovenskí spisovatelia dostatočne spisovne? Alebo sa stáva, že sa im do jazyka infiltruje množstvo nežiaducich vplyvov? Tu by som si požičal názov staršej publikácie od Kvety Daškovej – „Slová z dovozu“.

Pôvodnú tvorbu – či už prózu, poéziu alebo drámu, vnímam ako výsostné územie autora. Tam veľmi nemá kto čo hovoriť – ani do lexiky (platí autorská licencia a zámer), ani do štruktúry. Predpokladám, že slušné ovládanie jazyka a jeho registrov, syntax, nadväznosť textu, štýl – že to všetko je elementárnym základom, aby vydavateľ uvažoval o vydaní knihy a aby sám človek uvažoval, že knihu napíše a vydá. Kto iný by už mal byť „majstrom“ slovenského jazyka, ak nie slovenský spisovateľ... Samozrejme, jazykového redaktora potrebuje aj domáca literatúra. Aby som to nadľahčila, neviem, ako píšu všetci slovenskí spisovatelia a spisovateľky, ale tie a tí, ktorých čítam, píšu dobre, mám pôžitok z ich jazyka.

Viem, že touto úvahou neobjavujem nový kontinent, ale nemal by mať JÚĽŠ širšie kompetencie? Určite nemôžete mať pod kontrolou každý text, na to má každý subjekt jazykových redaktorov, editorov, korektorov. Skúsenosť však ukazuje, že na to sa nemôžeme vždy spoľahnúť. Potom má čitateľ tendenciu opravovať chyby, alebo sa dokonca sťažovať v kníhkupectve, že je chyba tu a tam.

Rozumiem tomu, my niekedy do poradne dostávame podobné sťažnosti na výrazy použité v tej či onej televíznej alebo rozhlasovej relácii, na charakter textu na tom a onom tlačive. Často sú to opodstatnené pripomienky, ale často sú to aj omyly. To isté badám aj na rôznych diskusných fórach – niekto zosmiešňuje a opravuje iného, ale sám sa pritom mýli. Keďže mám v živej pamäti 90. roky, keď sa akýkoľvek komentár nášho pracoviska k verejnému používaniu jazyka vnímal ako diktatúra, pri vašom uvažovaní cítim, ako sa tá karta zas obracia. Niektoré možné riešenia som už predostrela v jednej z predchádzajúcich odpovedí – možno uvažovať o nejakom výskume jazyka vo vydavateľskej praxi. V prípade sťažností na „predajný produkt“ – to je už vec reklamácie. Ak je skutočne v knihe chyba na chybe, potom tomu človeku treba vrátiť peniaze zaplatené za tovar. Pochybujem, že na to máme nejaké právne vymedzenie, koľko chýb v texte je ešte ospravedlniteľných a kedy je už kniha polotovar. Vydavateľ musí niesť zodpovednosť a musí vedieť kontrolovať výkon svojich pracovníkov. Kompetencie nášho pracoviska sú výskumné, analytické a poradenské, nie sme inšpekčný úrad.

Je to trochu špekulatívna otázka, možno fantastická, ale – má už etablovaný, funkčný jazyk nejakú budúcnosť? Ako môže vyzerať?

Tejto otázke nie celkom rozumiem. Slovenčina je plne funkčný jazyk, má svoju spisovnú normu, územné a sociálne dialekty, špecifické jazykové formy rôznych odborných a vysoko abstraktných oblastí, má dobré schopnosti adaptovať výrazy prichádzajúce z iných jazykov, rozširovať významy už existujúcich slov. Má bohaté syntaktické prostriedky na vyjadrenie rozmanitých obsahovo-formálnych potrieb. Ale ak narážate na to, ako asi bude vyzerať slovenčina budúcnosti, na to neviem odpovedať. Citovala by som však myšlienky, ktoré mi pred pár rokmi povedal v rozhovore slovensko-švédsky slavista prof. Ľubomír Ďurovič. Keď som sa ho pýtala, či si myslí, že perspektíva jazyka je jeho zjednodušovanie, povedal, že zjednodušovanie v zmysle straty interpunkcie či menšieho počtu hlások nie je perspektíva jazyka: „To, čo technika vymýšľa a čo sa komunikuje jazykom, je otázka – ja to aspoň tak vidím – sprístupniť tú vysokú úroveň teoretického poznania ľuďom s rôznym stupňom vedomostí, ktorí to viac-menej potrebujú alebo chcú trochu rozumieť... Nájsť formulácie, kultúru jazyka, ktorá tieto ťažké teoretické veci v tej miere, ako to niekto pokladá za potrebné, umožní preniesť do reči bežného, na rôznych stupňoch vzdelaného inteligenta.“ Myslím, že mal pravdu, a dokonca aj to, čo spomínate vy, tá frustrácia, sťažovanie sa na úroveň jazyka, neuróza z toho, ako hovorí niekto iný, nemusí prameniť len z preklepov či gramatických chýb, ale práveže vyrastá z nemožnosti porozumieť. Neadekvátna syntax a neobjasnené fakty a javy, to je ten nekvalitný jazyk. Nerozumieme mu. Buduje v nás napätie a zmätenosť z „nerozumenia“.

Skrátená verzia rozhovoru je publikovaná v novinách Čo čítať?

Zobraziť diskusiu (0)