Martin M. Šimečka
18.7.2016
Rozhovor s mŕtvym spisovateľom
Neprehovoril som cez víkend so žiadnou ľudskou bytosťou. Občas som sa prihovoril len psovi, ktorý sa odo mňa nepohol ani na krok v panike, že ho opustím ako jeho pani, ktorá odletela na nejakú konferenciu do Barcelony. Neprehovoril som so živým človekom, pretože som sa v duchu rozprával s Péterom Esterházym, ktorý je od štvrtka mŕtvy. Povedal by som, že takých ako ja museli byť davy. Len tých nekrológov, v ktorých mu autorky a autori vyznávali lásku, som čítal desiatky. Vie o tom Péter?
Naposledy som s ním zaživa hovoril v apríli v Budapešti. Vedel som, že zomiera na rakovinu pankreasu, a prišlo mi nezmyselné opýtať sa ho, ako sa má. Spýtal som sa ho, ako prežíva blížiaci sa koniec. Oči sa mu rozžiarili, ako by sa na tú otázku tešil. Hovoril o svojom intímnom vzťahu k nádoru, ktorý ho zabíja, a o tom, ako zaujímavo sa zmenilo správanie ľudí k nemu od okamihu, keď sa nádor prebral k životu. Hovoril o stene, ktorá medzi ním a nimi vyrástla. „Vidia ma ako chorého, ako pacienta,“ povedal.
Lenže on predsa nikdy pacientom nebol, bol spisovateľom, čo bol v jeho prípade taký existenciálny fakt, že žiadna iná rola ho nemohla vytesniť. Mal som šťastie spoznať niekoľko spisovateľov, pre ktorých bolo písanie takýmto životným údelom (Dominik Tatarka alebo Ján Balabán). Je to bremeno, ktoré dokážu znášať len tí najstatočnejší, a vždy som im závidel nie ani tak ich talent, ako ich odvahu. Prinútiť svoju myseľ, aby sa spustila do hlbín bytia, kde vyčíňajú samé besy, je ako zostúpiť zaživa do pekla. Péter to robil s noblesou aristokrata, ktorým napokon naozaj bol. Jeho kniha Opravené vydanie o svojom šľachtickom otcovi, v ktorom po jeho smrti objavil komunistického udavača, je azda najväčším prejavom autorskej odvahy, s akým som sa v literatúre stretol.
...
Celý text Martina M. Šimečku si môžete prečítať v Denníku N.
