Začnime aktualitou. Bol som v kine na Votrelcovi. Tento film patrí presne medzi tie, ktoré je treba vidieť v kine, nie si ich sťahovať do počítača. Ale napriek tomu, že je to zlepšenie oproti Prometheovi, príde mi strašné, aký infantilný je tam miestami scenár a chovanie sa ľudí. Keď si to porovnáš s jednotkou alebo aj dvojkou, je to obrovský posun. V nich mali ľudia a ich konanie nejakú základnú logiku a uveriteľnosť, zatiaľ čo tu urobia prvý výsadok na novej planéte a jediná ochrana, ktorú majú, je čiapka na hlave.

Áno. Keď chceš, toto je presne moment, ktorý, ak sa ti to celé nepáči alebo ťa to nezasiahlo, ti pomôže ten film racionálne rozložiť.

Mne sa ten film páčil, len mi vadí, ako zinfantilnelo písanie scenárov. Akoby klesli nároky na udržanie realizmu.

Na udržanie zdania realizmu.

Áno, zdania, ale to je to dôležité.

Asi máš pravdu, ale mne sa to vôbec nezdalo dôležité. Mne sa už aj Prometeus dosť páčil.

To patríš do veľkej menšiny.

Ale to nie je môj problém. Nový film sa volá Covenant, to znamená zmluva alebo dohoda. Môžeš to brať mnohovýznamovo, okrem iného, že je to dohoda s divákom o tom, že pointa príde až v treťom filme.

Pekné, to mi nenapadlo.

Na Votrelca prídu ľudia vždy. Nech potom nadávajú akokoľvek. Vždy prídu. A nie je to len preto, že by sa tie prvé dva diely tak podpísali. Hoci sa niekedy narúša zážitok z minulých dielov, vždy je tam čosi, kvôli čomu môžeš mať ten film rád. Snáď s výnimkou cross overov s predátormi.

Tie boli šliapnutím vedľa. Moja poznámka o infantilnosti bola iba poznámkou pod čiarou. S ohľadom na Votrelcov mi iná téma príde nesmierne fascinujúca. V súvislosti s týmto posledným filmom som si pozrel na Youtube, čo sa o ňom hovorí a uvedomil som si, že existuje skupina ľudí, ktorí skúmajú celú ságu, celú mytológiu takým akoby vedeckým spôsobom...

No jasné...

...skúmajú tie filmy a vykladajú, ako v nich veci navzájom súvisia. Podľa mňa ani tvorcovia filmov tú mytológiu nemajú prepracovanú tak detailne, ako títo ľudia. Pristupujú k tomu akýmsi kvázi vedeckým spôsobom. Pripomenulo mi to gentlemanov z 19. storočia, ktorí robili vedu ako koníček. Len teraz už neskúmajú svet okolo seba, prírodu, ale skúmajú vymyslené príbehy.

Je to normálna, legitímna záležitosť. Ak jestvuje istý popkultúrny fenomén, nejako emocionálne ťa nadchne, ale skutočná fascinácia sa začne, až keď sa z toho stane intelektuálny problém, keď ťa začne baviť premýšľať o tom. To máš ako midichloriány v Star Wars. Ale potom máš aj Leibnitza a monády. Našli v tom podobnosť. Nejakú spriaznenosť. Midichloriány, tak ako monády, predstavujú čiastočky sily. Aj veda o Star Treku je samostatná téma. Môžu už v tomto roku letieť Warpom 3? Dôležité je uvedomiť si rozdiel medzi pseudovedou a paravedou. Pseudoveda predstiera, že je naozaj. Paraveda nikdy. Hrá si svoju vlastnú hru. Zoberie metodologický rámec a začne si vytvárať vlastné modely. Do preukázateľnej, jasnej fikcie vnáša racionálne pravidlá, aby to dávalo zmysel. Ako by to mohlo fungovať, keby to bolo naozaj. Pri veľkých sci-fi fenoménoch to vznikne vždy. Pri Star Treku to máš, pri Star Wars to máš. Mal si to pri Aktoch X. Mal si to pri Babylone 5. A pri Votrelcovi to je, samozrejme, tiež.

Na votrelcoch je zaujímavé sledovať, ako sa vzťah k nim mení. Starí votrelci, povedzme do doby internetu, hovorili o votrelcoch ako o úplnej cudzosti, ako o cudzom, nesúrodom prvku, ktorý pochádza z temného vesmíru. Je to analógia k vesmíru predstavujúcemu tajomstvo, ktoré je pre teba cudzie, ale ktoré chceš objavovať. V Prometeovi a aj Covenante je odrazu úplné sústredenie sa na seba. Votrelec je zrazu nejakým našim derivátom. Je to náš problém. Naša chyba. Dôsledok nášho konania. Nie nejaká vesmírna cudzota. My sme za tým, nejaká naša ambícia. Analógia s inžiniermi, kde my sme stvorení a Prometeus ako Titán pomáha nasledujúcej generácii bohov proti svojim stvoriteľom. Potom pomáha ľuďom proti bohom. Ridley Scot má už 80 rokov, nedávno mu zomrel brat, smrť mu klepe na dvere a mám pocit, že toto sú veci, ktoré potrebuje riešiť. Pre mňa ich rieši nebanálne. Nechcem hovoriť o Oidipovskom komplexe, ale je to tam. Vzťah stvoreného ku stvoriteľovi. Aby si sa oslobodil, musíš sa vzbúriť. Keď to už poviem úplne sprosto, je to vzťah Platón - Aristoteles. Aristoteles hovorí, že Platón mu je blízky, ale že pravda mu je bližšia. Musíš sa od učiteľa, ktorý ťa kamsi vedie, odstrihnúť, aby si nezostal iba jeho tieňom. Aby si bol autentický. Nejakým spôsobom musí dôjsť ku konfliktu. A v tom Votrelcovi to je. Mne sa to ľúbi.

Možno úplne posledná poznámka k tomu filmu. Postava Dávida je nesmierne fascinujúca.

A zase. Ash, Bishop, Call, David. Ide podľa abecedy. Nevšimneš si to, ak sa na to nesústredíš...

...ale je to tam.

Bolo tam však niekoľko momentov... Možno aj popkultúra sa mení a vyvíja a zdá sa, že miera infantilnosti v nej narastá.

Je to možné. Možno je to v tom, že sa už nevenujeme detailom.

Možno sú diváci tolerantnejší a to, čo by neprešlo kedysi, dnes prejde. Keď sa hráme, tak sa hráme.

Fantastické sa stalo prijateľným. Nemáme problém prijať alebo na chvíľu uveriť fantastickému príbehu, ktorý nemusí vykazovať známky racionality tak, ako kedysi musel. Sme zvyknutejší. Už sa to nestáva, ale mal som strašne rád, keď študenti hovorili, že nemajú radi žánrové veci, lebo to nie je naozaj. Akoby film, ktorý nie je fantastikou, bol realitu. Neuvedomovali si, v každom filme ide o fiktívny svet. Z môjho uhla pohľadu sú niektoré filmy Larsa Von Triera podstatne fantazijnejšie alebo iracionálnejšie, ale keďže tam nemáš zjavné prvky žánru...

...tak to visí vo vzduchu ako umelecký film.

Respektíve, ľudia si zvyknú myslieť, že by sa to mohlo naozaj prihodiť.

Presne. A keby sa to nedialo, tak by to bolo zase strašne frustrujúce.

Andrzej Sapkowski: Zaklínač I. Posledné želanie

Poďme na knižky. Začnime Sapkowskim - opäť jedno z veľkých mien, ktoré sme tu zatiaľ nemali. Navyše, ak sa nemýlim, bude to úplne prvá fantasy kniha, o ktorej budeme hovoriť.

Nedávno som na Noci knižníc čítal jednu kapitolu zo Sapkowského. A keďže ma nudilo len čítať, tak som vždy ľuďom urobil úvod k téme. Zaklínač začínal ako hrdina poviedky. Sapkowski sa do neho zahľadel natoľko, že mal potrebu vyrozprávať celý jeho príbeh. To je ináč presne princíp Howardovho Barbara Conana, ten má niekoľko poviedok a jeden román. Sapkowski vytvoril zo Zaklínača veľké, epické fantasy o individualizme, o vzťahu dobra a zla v metafyzickej rovine a potom aj v tej fyzickej. O nemožnosti držať sa bokom. O nemožnosti neutrality. Frederick Forsyth má knižku, ktorá sa volá Žoldnieri. Korporácia v malej africkej krajine kvôli surovinám potrebuje urobiť prevrat a najmä žoldákov, ktorí bojujú za peniaze a nezaujíma ich pozadie. Nezaujíma ich morálny aspekt vojny, ale čím hlbšie sú v tom, tým je to menej možné, až sa to stane nemožným. Zaklínač, presne ako hrdina Forsythovho románu, začína tým, že si ho najímajú, aby za peniaze zabíjal príšery. Potom ako sa ponára do príbehu hlbšie a hlbšie, má čoraz väčší problém zostať bokom. A tam sa nakoniec ukáže, že on je vlastne dobrý človek. Hoci to explicitne nikto netvrdí ani nepopiera. Presne ako vo Forsythových Žoldnieroch. Hlavný hrdina, ktorý je najatý, aby vykonal puč, sa začne chovať úplne inak. Vytvorí vlastný morálny rámec. A to je na fantasy zaujímavé. Lebo príbehy dobra so zlom sa nám zdajú strašne jednoduché, až primitívne, banálne. Ale fantasy tomu jednoducho neverí a znova a znova to vyťahuje a znova a znova ukazuje veľkú silu metafyzického dobra a zla. Späť ku Sapkowskému - je to autor, ktorý z môjho uhla pohľadu rehabilitoval fantasy ako žáner úplne rovný science fiction, čo sa týka intelektuálneho potenciálu. Urobil to veľmi elegantne jednak tým, že sa v tom nenormálne vyzná, jednak tým, že aj v napohľad jednoduchom dobrodružnom príbehu, ktorý by ťa nemal mať ako intelektuálne nadchnúť, ukazuje, že je to vec čitateľovho ponorenia sa do príbehu. Čítal si niečo od neho?

Nie.

No. Začína to úplne jednoducho. Hrdina bez bázne a hany niekam príde, vyrieši nejaký problém a odíde. Postupom času ti dôjde, že vlastne čítaš rozprávky, ale rozprávky, o ktorých sa ti zdá pravdepodobnejšie, že by sa stali tak ako ich on opisuje, nie tak ako ich poznáš. Poznáme napríklad príbeh o malej morskej víle. Poznáme ho ako Andersenovu rozprávku. A Sapkowski vo svojej poviedke rekonštruuje príbeh, ktorý sa stal rozprávkou. Rozpráva ho omnoho pravdepodobnejšie, ako ho poznáme z rozprávky. Zaklínač robí v poviedke tlmočníka medzi vodným ľudom, teda rasou nalej morskej víly a medzi princom. A rieši tam, že keď sa princ zahľadel do malej morskej víly, ona má problém s tým, že prečo sa má ona premeniť na človeka, veď on nech sa premení na vodného človeka, ona mu potom rada niekde pustí ikry... Prečo by to malo byť ľudskocentrické? Vznikla z toho neuveriteľná poviedka.

Keď chce človek začať so Sapkowským, kde by mal začať? Zaklínač, Posledné želanie - je to dobrá kniha na začiatok?

Áno. Sú to poviedky usporiadané tak ako chronologicky nasledujú, ale sú spojené do románu kapitolkami...

Aha, dodatočne dorobenými...

Hej. Doplnil medzikapitoly, aby to pôsobilo kompaktnejšie a lepšie sa to prepojilo do románu.

Takže toľko Sapkowski. Myslím, že ako úvod k nemu to stačilo a skôr či neskôr sa k nemu znovu vrátime.

Určite áno. Netflix ide robiť podľa Zaklínača seriál. A aj tie tri videohry, ktoré nedávno vyšli, sú globálne udalosti. Sapkowski tie videohry síce nemá rád a nerád o nich hovorí, ale Netflix sa toho chytil, lebo hra je globálne úspešná a všetci hľadajú novú Hru o tróny. A Zaklínač má obrovský potenciál. Akurát to podľa niektorých správ vyzerá tak, že Zaklínača by mohol hrať Nicolas Cage. Dúfam, že to bol iba žart. Na Zaklínačovi je ešte jedna dobrá vec - má kamaráta Marigolda. A Marigold je vlastne bard. Rozprávač príbehov. Poeta. Ako Geraldov pobočník vnáša do vecí civilný pohľad. V podstate mu robí PR. Je to veľmi milé.

Dobre. Poďme ďalej.

Juraj Červenák: Vlk a dýka

Pokračovať môžeme Jurajom Červenákom. Juraj je pre mňa príklad spisovateľa, ktorý svoj nesporný talent vycibril do dokonalej podoby. Žáner pozná a môže si s ním dovoliť prakticky čokoľvek. Má rozprávačský talent a zároveň má disciplínu poctivého spisovateľa. Vo svojich rešeršoch je veľmi presný. Začínal pod pseudonymom Thorleif Larssen. Boli to vyslovene remeselne písané romány, ktoré predstierali, že sú preloženou anglosaskou fantasy. Chlebovka. Čistá komercia. Neuveriteľným spôsobom sa vypracoval. Naučil sa písať, naučil sa písať nebanálne. Nie na prvú dobrú. Štylistika v poriadku, viem povedať príbeh, ale nič viac. Toto prekonal. Pamätám si, kedysi dávno bývala v časopise Ikarie rubrika, ktorá sa volala Knihomorna. Ľudia tam písali o preklepoch, na ktoré narazili v knihách. Upozorňovali redaktorov na prešľapy. Ďuro tam neuveriteľne prispieval, čo svedčí o tom, že nesmierne pozorne čítal. Mám pocit, že to vyslovene zúročil vo vlastnom písaní. Posledná séria sú teraz historické detektívky, bez prvkov fantasy. Je to normálna dobrá rekreačná literatúra. Nie je to súčasná detektívka odohrávajúca sa v historickom prostredí, ale je to ozajstný pokus o historickú rekonštrukciu s morálkou, myslením a správaním tých čias.

Stredoveká detektívka - to si človek samozrejme spomenie na Meno ruže od Umberta Eca. Toto je zasadené v našich reáliách?

V uhorských a neskôr, žiadny stredovek. Ak by si to potreboval bližšie historicky vymedziť, tak baroko. Nabúrava sa tam mýtus porobeného Slovenska pod uhorskou nadvládou. Slováci boli dôležitá časť uhorskej monarchie. Presnosť reálií je veľký prínos Červenákových kníh. Patrí to ku trendom v žánri. Aj Sapkowski má husitskú trilógiu, ktorá sa odohráva vo veľmi precízne vykreslenom historickom Sliezsku, v období po husitských vojnách. Objavujú sa tam síce nadprirodzené motívy, ale je to vlastne historický román. To, že sa fantasy potláča a vystupuje historická realita, sa objavuje aj v dielach iných autorov. Bolo to veľmi užitočné, lebo to týmto autorom otvorilo cestu do mainstreamu. Ďurov príbeh ako spisovateľa je zaujímavý aj tým, že sa najskôr presadzuje v Čechách a až potom na Slovensku.

Som rád, že sme ho prvýkrát uviedli.

Ben Aaronovitch: Prokleté domovy

Poďme teraz vyriešiť Bena Aaronovitcha. Je to kombinácia Neila Gaimana, Douglasa Adamsa, Davida Lodga.

Znie to, ako keď varila mačička so psíkom – keď dáš dokopy veľmi veľa vecí, nemôže to dopadnúť dobre.

Toto dopadlo veľmi dobre. Je tam tá britská pokora. Súčasná mestská fantasy, kde hrá veľmi dôležitú úlohu Londýn. Policajný svet, v ktorom je hlavný hrdina mág, a zároveň policajný dôstojník. Veľmi vtipné a svieže. Je to sága, tri knihy sú vonku, toto je štvrtý diel, piaty sa chystá. Je to epizodický cyklus, kde sú jednotlivé diely epizódy z rozsiahlejšieho celku, sú tam motívy, ktoré to spájajú, postava sa rozvíja, buduje si vzťahy. Najskôr to bola trilógia, no autor sa do toho zaľúbil a začal rozvíjať. Trochu to pripomína Holistickú detektívnu kanceláriu Dirka Gentlyho, kde sa racionalita stretáva s iracionálnom a väčšinou to končí vtipom. Veľmi zábavná zmes. A vidíš, že to nemá ani typickú fantasy obálku, je to zacielené medzi hlavý prúd a žáner.

Musím si to pozrieť. Toto je už druhé odporúčanie na túto knihu, ktoré som dostal v poslednej dobe.

Teraz Bradbury?

Ray Bradbury: Ilustrovaný muž

Ray Bradbury, zbierka poviedok Ilustrovaný muž. Vždy, keď je diskusia o žánrovej verzus vážnej literatúre, objaví sa Bradbury ako argument, že aj v sci-fi sa píšu dobré knihy. Sú to hlavne Marťanská kronika a Farentheit

Asi hlavne 451 stupňov Farentheita je považovaná za klasické dielo.

V mainstreame Farentheit, v žánri Marťanská kronika. IIustrovaný muž je zbierka, spojená postavou potetovaného chlapíka, ktorý má na tele vytetované príbehy a Bradbury ich rozpráva. Niektoré sú sci-fi, niektoré fantasy, niektoré sú len poetické. Dokonca by sme mohli uvažovať, aj keď samozrejme v úvodzovkách, o magickom realizme. Sú to poviedky, ktoré môžeš čítať ako čitateľ žánru a si úplne spokojný a môžeš ich čítať ako čitateľ mainstreamu a nevyrušujú ťa natoľko, že by si ich nebol ochotný prijať. A čo je strašne dôležité, lebo ide o súborné vydanie, to je štúdia na konci knihy, ktorá Bradburyho presne predstavuje na jednej strane ako žánrového, na druhej mainstreamového autor. Je to klasika.

Posledná kniha, ktorú sme pre dnešok vybrali, nie je žánrovka...

Ve světle nebo ve stínu

...ale srdcovka. Kvôli Edwardovi Hooperovi. Zober si Nighthawks, obraz americkej moderny, ktorý pozná úplne každý, akurát ho nemusí poznať vo vzťahu k originálu. Keď si dáš do Google Nighthawks parody, uvidíš, že každý, kto v popkultúre niečo znamená, má svoju verziu. Je to univerzálny obraz, ktorý zachytáva atmosféru, akoby nič neznamenal a môžeš si do neho preniesť vlastný obsah. Je to večer, keď sa buď už niečo stalo, alebo sa bude diať, ale teraz sa nedeje nič. Proste sedíme a premýšľame. Je to čas medzi príbehmi. Čas, keď sa nič nedeje. Do toho môžeš dať čokoľvek. Hooper je veľmi dôležitý americký výtvarník. A táto kniha je súbor poviedok, ktoré vznikli inšpirované jeho obrazmi. Vždy je tu obraz a potom poviedka, ktorú ten obraz inšpiroval. Je to fantastický koncept. Autori poviedok tu ukazujú akoby vždy jednu z možných interpretácií toho ktorého obrazu. Učí to čítať obrazy. Normálny vzťah knižnej ilustrácie je taký, že ilustruje slovo. A tu slovo ilustruje obraz.

Hoopera mám veľmi rád, lebo sa mi zdá, že v dobe konceptu sú maliari ako on tou pravou odpoveďou na otázku, čím ešte môže dnes byť maľba zaujímavá. Navyše je pravda, že jeho obrazy sú veľmi literárne. Vždy, keď vidíš jeho obraz, začneš rozmýšľať o príbehu za ním. A veľmi sa mi páči nápad urobiť poviedkovú knihu tak, že k nej prizvú špičkových autorov naprieč celým literárnym spektrom.

Je to krásna kniha.

Páči sa mi na nej aj to, ako sa v nej kombinuje remeslo s umením.

Nie je to model takej tej romantickej inšpirácie, kde má génius autora, ktorý sprostredkúva nejakú metafyzickú informáciu, že príbeh niekde jestvuje a musí byť napísaný a nájde si autora, aby sa dostal na svet.

To je taká dosť romantická predstava, ktorá neviem nakoľko súvisí s realitou súčasného písania.

Možno nesúvisí bezprostredne, ale ten koncept nemôžeš úplne opustiť. Tak či onak sa literáti, a umelci všeobecne, dotýkajú absolútna. Toto je písanie na zadanie, ale v tomto prípade vzniklo niečo, čo tento koncept prekonáva.

To je tá zaujímavá otázka, či by si mal spisovateľ držať aj inú prácu, ako písanie, aby si udržal tvorivú slobodu a nezávislosť. Nie som si vôbec istý, či práve takáto sloboda je podmienkou k tomu, aby vznikala dobrá literatúra. Skôr pochybujem.

Ja si myslím, že stav musenia je strašne zaväzujúci v tom, že potom neexperimentuješ. Volíš schodnejšiu cestu.

Nemusí to byť pravda. Skúšaš nové cesty, lebo nejako prežívaš, ale stále hľadáš niečo, s čím naozaj prerazíš. Niečo, čo sa stane hviezdou, ktorá zažiari.

Je to možné, ale... predstavme si, že by sa Dominik Dán teraz rozhodol napísať romancu. On je v pozícii, v ktorej by to jeho meno bolo schopné predať. Pre toto mám veľmi rád Viewegha. Veľa ľudí ho neznáša, lebo veľmi emblematicky ukazuje, že remeslo je grunt. Že ty vlastne nemusíš mať o čom, ale keď vieš písať, tak to o čom si vlastne dokážeš vygenerovať. Najprv máš remeslo, potom máš témy.

S Jurajom Malíčkom sa rozprával Juraj Kováčik.

Zobraziť diskusiu (0)