Predsudky a rozprávky

Rozhovor šéfredaktora Alarmu Jana Bělíčka s Tomášom Glancom nie je PR materiálom, v ktorom sa po detstve respondenta postupne odkrýva jeho kariéra. Vstupujú do témy naostro alebo, vznešenejšie povedané, in medias res.

Slavista, znalec ruskej literatúry a výtvarného umenia, avantgardy aj undergroundu, akademik so zastávkami na univerzitách v Brémach, Bazileji, Novosibirsku, Berlíne a najnovšie v Zürichu, kurátor výstav a bývalý riaditeľ Českého centra v Moskve je hneď v prvej otázke konfrontovaný s ruskou agresiou z 24. februára 2022.

Po začiatku invázie spolupráce s ruskými kultúrnymi inštitúciami skončili. Glanc upozorňuje na nedostatok pozornosti voči vážnym dôsledkom vojny vo vnútornom prostredí Ruska.

„Válečná cenzura a utužení zákonem nařízeného patriotismu a diktatury ‚tradičních hodnot‘ přetváří Rusko skutečně v novou civilizaci, tak jak si to přejí její hlasatelé.“

Raz vojna skončí, zabudne sa aj na tisícky jej obetí, ale tento interný stav Ruska zostane veľkou nepríjemnosťou.

Titulok knižného rozhovoru pôsobí ako zjednodušený protiruský slogan. Všetko je inak. Glanc sa venuje ruskej kultúrnej histórii s obdivuhodnou znalosťou i citom. Mapuje jej rôznorodosť. Všíma si jej suterény aj najvyššie poschodia spriatelené so starou či aktuálnou mocou.

Vďaka tomuto poznaniu aj osobným skúsenostiam s tvorivými, slobodomyseľnými ruskými priateľmi odmieta v podstate rasistické predsudky o nejakej zvrátenej ruskej mentalite. Tie sú vlastne len druhou stranou podobne hlúpych rozprávok o tajomnej, hĺbavej a pohostinnej „ruskej duši“.

„Je to stejná fikce jako třeba slovanská povaha nebo typický Žid.“

Ruský svet

Problémom dnešného prerozprávania ruských dejín (zo strany mocenských a im naklonených intelektuálnych elít) je, že sa používajú ako nástroj aktuálnej imperialistickej politiky. Kam by Európa či svet došli, ak by podobným spôsobom začali v duchu zašlých čias fungovať Nemci, Briti alebo štáty postavené na troskách starej monarchie?

Moderné štáty sú politickým konštruktom, ktorý je postavený na ústave a voľbách. Ak sa namiesto toho základom štátu stáva kultúrna či jazyková príslušnosť, prichádza dôvod na vojny. Toto je tragédia ruského zaostávania.

Bělíček s Glancom postupne prejdú rámce ruského myslenia, vnímanie sovietskej minulosti, pravoslávie v službách moci, koncepciu ruského národa určenú pre obyvateľov iných etník či vlastenectvo vychádzajúce z druhej svetovej vojny (nie je až takou dlhou tradíciou, ako si mnohí myslia).

Glanc na viacerých miestach glosuje Alexeja Navaľného. Na rozdiel od jeho kritikov uznáva jeho politickú kreativitu i osobnú odvahu. Ponúka samostatné hodnotenia Solženicyna a Sacharova, každý z nich napriek osobnej rebélii skončil v inom sektore ruského myslenia. Všíma si aj putinovských ideológov, ktorí „vymysleli“ jedinečnú ruskú misiu obrodiť skazený západný svet. Samostatne alebo vo veľkej euroázijskej protizápadnej koalícii.

Bonusom knižného rozhovoru sú fotografie s ukážkami postsovietskeho umenia, umeleckých inštalácií a performancií či duchovno-kultúrnych aktivít dokumentujúcich ruskú prítomnosť.

Ruské kultúrne dejiny nie sú luxusom na dlhé chvíle. Podmieňujú či priamo vytvárajú súčasný strach a mentálne bariéry, bez ktorých by Putinov režim rýchlo padol.

Jan Bělíček, Tomáš Glanc: Ruská duše neexistuje

Vyšehrad, 2025

Zobraziť diskusiu (0)