Začínal som čítať so štamprlíkom páleného, pretože som si chcel navodiť pravú koncertnú atmosféru. Dnes archívne zábery živých vystúpení stúpajú v sledovanosti raketovým tempom a my, nevidiac konca-kraja, prahneme po klubovej kultúre, kde sa môžeme stratiť v tme za zvukov tvrdej hudby. V takejto mele a tlačenici nie je dovolené myslieť. Intervenčné zvuky to nedovolia a jediný pocit, aký zostáva „čistý“, je prežívanie vnútorných konfliktov a radostí v sprievode nátlakovej hudby. Počas pandémie sme si mnohí uvedomili to, čo sme už dávno vedeli. Hudba online nestačí. Je to ideálny nástroj, ako nevyjsť z rytmu, no až koncertná sála je miestom, kde všetko do seba zapadne a dá zmysel. Hlavnou ambíciou rozhlasového programu Headbanger_FM je práve provokácia ku koncertom, ktorá má motivovať autentickým moderátorským fanatizmom Rudiho Rusa.

Fanúšikovia hororového žánru, ale aj poslucháči tvrdej metalovej hudby údajne znášajú pandémiu lepšie.

„Nedávno som čítal článok o tom, ako ľudia holdujúci hororovým filmom s apokalyptickou tematikou lepšie zvládajú šialenstvo okolo súčasnej celosvetovej pandémie. Úplne rovnako to má väčšina metalistov. Tým, že do seba po troške celé roky dostávaš tie kúsky agresivity, zloby, nenávisti, násilia a smrti, pôsobí to na teba ako vakcína. S metalom sa naozaj lepšie zvláda tá skutočná zloba každodenného života.“ (str. 232)

Konštatuje Rudi Rus v záverečných fázach rozprávaní s Pištom Vandalom, čomu predchádza chronologický prierez jeho 15-ročným pôsobením v pozícii moderátora metalovej relácie Headbanger_FM, ktorá sa na Rádiu FM vysiela pravidelne v neskorších hodinách a trvá až do polnoci. Na internetovej stránke rádia v popise stojí, že je to program pre priaznivcov extrémnych foriem gitarovej hudby, no Rudi Rus dbá na to, aby náhodného poslucháča neodradil a skalného fanúšika s posunutým prahom tolerancie nenudil. Bez filozofie môžem zodpovedne vyhlásiť, že taký nebojácny náhodný poslucháč asi neexistuje a medzi 22.00 a 24.00 by sa v jeho osobnom živote muselo odohrávať niečo goetheovsky temné, aby rešpektoval často nekompromisnú hudobnú dramaturgiu. Ako hovorí jeden komerčný slovenský raper ‒ nikdy sa nezavďačíš šeckým, a je dobre, že toto motto napriek snahe kdesi v hlave Rudiho Rusa drieme, aj keď robil ústupky a poslucháčom často doviezol dosť bizarné figúrky našej rockovej scény, ktoré od undergroundu delí hrubá cesta, po ktorej kráčajú.

Rudiho Rusa poznám z perspektívy kníhkupca v bratislavskom Artfore. Málokedy sa mi stane, že je niekto odo mňa tak okato vyšší a permanentne vážny. Nikdy mi to neladilo s rozhlasovou atmosférou, do akej som sa dokázal ľudsky vžiť vďaka jeho vysielaniu. Až druhá Pekelná muzika s podtitulom Nuda v bekstejdži (Limerick, 2020), ktorú som si prečítal bezprostredne pred Metalosaurom, v mojich očiach Rudiho Rusa vďaka krátkej príhode o londýnskom prde sympaticky demoralizovala a vtedy som prijímal celú sériu rozhovorov v oveľa vzdušnejšom prostredí.

Rudi Rus je učiteľ hudobnej gramotnosti, publicista, čitateľ, tenista. Verím, že svoju prácu vykonáva v plnej chuti, bez pózy a pretvárky, a hoci na cudzích pôsobí nedostupne a introvertne, svoj talent naplno prejavuje v éteri. K nikomu si nehľadá cestu nasilu, vysiela len to, čomu sám verí a dobre to pozná.

Metalosaurus

Limerick, 2020

Pišta Vandal, Rudi Rus

Zobraziť diskusiu (0)