Prázdniny u babky nechýbajú
Spomienky na detstvo zvyknú byť z literárneho hľadiska záležitosťou ošemetnou. Kde prevládne nostalgia, ustúpi literárna kvalita. Vo chvíli, keď sa spomienky dostávajú až k jadru osobného sveta autora či autorky, čitateľ sa začne cítiť cudzo a neprimerane. Je v pokušení utiecť, lebo nie každého teší sledovať v štýle voyeura začiatky cudzích životov.

Fínska prozaička Pirkko Saisio v autobiografickej trilógii z Helsínk (v češtine vychádza jej prvá časť) potvrdila výnimočné postavenie vo fínskom literárnom svete. Postarala sa o bohatú pridanú hodnotu svojho písania o detstve. Je angažované a napriek vysokej miere obyčajnosti ani náhodou nie je banálne.

Nechýbajú starí rodičia a prázdniny u nich. Reč je o letnej nude, vôňach lesa i babkinej kuchyne, zručnom dedovi, náročnom otcovi a mame nepozornej práve vo chvíli, keď mala dcérku najviac počúvať. Prekvapia „súdružské“ kulisy. Otec si po obede otvára komunistické noviny a bez ohľadu na problémy s vyplácaním mzdy pracuje vo zväze fínsko-sovietskeho priateľstva.

Áno, aj také v povojnových desaťročiach bolo. Okrem osobného presvedčenia boli v hre aj širšie kontexty. Neočakávaná urputnosť fínskej obrany počas tzv. zimnej vojny so Sovietmi viedla nakoniec k jedinečnej fínskej opatrnosti voči veľkému Susedovi. Fíni sa napriek demokratickým inštitúciám nehrnuli do konfliktu so Sovietskym zväzom, zvolili si v záujme prežitia na hranici dvoch geopolitických svetov neutralitu a vďaka nej nakoniec „preplávali“ až do obdobia prosperity. Dnes je zase všetko inak...

Zrod rozprávačky
Protiburžoázne naladený otec snívajúci o komunistickom raji je dôležitý. Vlastne je prítomný dvojnásobne. Jedna rovina spomienkovej knihy sa odohráva pri jeho smrteľnej posteli, na ktorej sa po kúskoch vzďaľuje zo sveta živých. Román zachytáva štyri dni z autorkinej prítomnosti, a pritom niekoľko desaťročí.

Pirkko Saisio si v rozprávaní zvolila jedinečný rytmus. Strieda rozprávanie v prvej osobe s pasážami, v ktorých je z nej „ona“. Už v závere úvodnej kapitoly spomína na chvíľu, keď ako osemročná v mysli sformulovala rozvité vety. Zrodila sa rozprávačka. „Ze mě se stala ona, osoba, která vše neúnavně zkoumá.“

Toto napätie je takpovediac symbolické. Postupne sa však zjavujú aj iné – podstatné až trýznivé – napätia. Dievča z rozprávania osciluje medzi výzvou byť vzornou, skromnou a poslušnou, pričom ona sama túži byť drzým chlapcom. Prežíva tisícoraké podoby nepokoja a uvedomuje si ho. Obyčajná (a bežne sa vyskytujúca) dievčenská rebélia je previazaná s hľadaním vlastnej identity.

Hľadanie najmenšieho spoločného násobku predznamenáva túžbu po harmónii v období životných začiatkov aj po ich uplynutí. Pojem násobku sa tu však neobjavuje nadarmo. Kto očakáva redukciu starostí, konfliktov, rozporov a neistôt, nakoniec sa dočká ich znásobenia.

Pirkko Saisio: Nejmenší společný násobek (Helsinská trilogie)

Preklad Jitka Hanušová

Host, 2024

Zobraziť diskusiu (0)