Zjednocujúca meditácia

Táto útla kniha je akousi úctivou ódou na Zem – rozjímaním o našej planéte a nepatrnosti človeka. Reflexie postáv, ponorené do tohto širšieho kontextu, majú existenciálny charakter. Ich pozorovania zo stanice sa striedajú s rôznymi asociáciami z ich životov na Zemi. (Množstvo myšlienkových odbočiek mi štýlom čiastočne pripomínalo Virginiu Woolfovú.)

Odlišnosť povšimnutí v závislosti od jednotlivých postáv sa zlieva do niečoho jednotného, človečieho, kde je jedno, odkiaľ kto je a čo v bežnom živote robí, pretože vo vzťahu k Zemi sú si krehkosťou a pominuteľnosťou rovní.

Pohľad zhora

A aké je nazeranie na veci nielen s odstupom času a miesta, ale aj z vesmírneho nadhľadu? Rozdielnosť ľudí zaniká. Okrem oddelených pevnín a oceánov neexistujú žiadne hranice – všetko je jeden celok. My sme jeden celok. To, čo pri pohľade zhora nezaniká a kričí, sú nezmazateľné odtlačky ľudskej rasy na planéte Zem. Meniaca sa klíma, konzumný život, sila bezohľadnej politiky, vojny... Všetky tieto markantné stopy ľudí čitateľovi predostierajú úvahy: Nie je udržateľnosť Zeme našou vlastnou udržateľnosťou? Čo všetko sme schopní preto (ne)urobiť? Nebola by kľúčom k úspechu jednota ľudstva a zužitkovanie poznania? Mohlo by to byť až také jednoduché alebo je to príliš naivné?

Obežné dráhy sú tichou, komornou, filozofickou, poetickou prózou o vnímaní seba samých a planéty, na ktorej sme len dočasnými hosťami. Pre mňa boli v poslednom období neobyčajným knižným prekvapením.

Samantha Harvey: Obežné dráhy

Preklad: Katarína Jusková

Vydavateľstvo Tatran, 2025

Zobraziť diskusiu (0)