Možno povedať, že sa jedná o vcelku čistokrvnú „žánrovku“ - a síce univerzitný román.

Akademická pôda bola vždy trocha výnimočná. Sebestredná, zahľadená do vlastnej existencie, takpovediac odseparovaná od zvyšku sveta. Akýsi zvláštny mikrokozmos, kde sa dajú zblízka pozorovať najrôznejšie medziľudské vzťahy, ktorých (ne)zdravosť a (ne)kvalita má silný celospoločenský dosah. Čím väčšia prestíž, tým vypuklejší efekt. Ani Harvard nie je v tomto smere výnimka.

Práve do tejto striktne hierarchizovanej inštitúcie vstupuje David Federman, hlavná postava i rozprávač príbehu. Talentovaný, inteligentný, s výbornými odporúčaniami. Stredostavovský príslušník židovského pôvodu. Vzhľadom nevýrazný, necharizmatický, príliš obyčajný, s malým rešpektom okolia a ešte menšími úspechmi u dievčat. Zato však s ohromnými ambíciami konečne naplno vyniknúť. Motivácia a očakávania sú jedna vec, realita zasa vec druhá, oproti vybájeným predpokladom niekedy aj značne zdeformovaná.

Bohužiaľ, to je aj Davidov prípad. Čiastkové úspechy sa dostavia. David sa pomerne zdarne uvedie ako excelentný študent, nájde sa aj seriózna známosť...a tu to celé začne. Partnerka Sara totiž v Davidovom svete funguje ako nejaký štartovací bod. Odrazový mostík, od ktorého sa milý študentík plánuje vymrštiť k reálnemu objektu svojich túžob: k Sarinej neodolateľnej spolubývajúcej Veronice prináležiacej k univerzitnej smotánke. Stáva sa, každý mal nejaký nedostižný idol, na ktorý akosi nedosiahol.

Davidova rozdvojenosť však pomaly naberá nekontrolovateľné grády. Začína strácať kontakt s reálnym svetom a jeho vyprojektovaná ilúzia ho opantáva čoraz intenzívnejšie. So svojou hviezdou vedie stále šialenejšie vnútorné monológy. Zároveň zostáva v pomerne bezpečnej vzdialenosti, ale pritom jej vcelku výrazne šliape na päty, v čom mu mimoriadne účinne pomáhajú moderné technológie. Zábrany rýchlo padajú, beštiálnejšie „ja“ prebíja i posledné kúsky sebakontroly. K reálnemu činu, po ktorom sa všetko zvrtne proti Davidovi, už nie je ďaleko a je jasné, že toto pre nikoho nedopadne dobre.

Teddy Wayne zdarne uchopil univerzitnú love story a zaujímavo ju prispôsobil svojim potrebám. Vtisol ju do atraktívnych kulís Harvardu, pridal výbornú psychologickú drobnokresbu a vyšla mu z toho pomerne znepokojivá psychodráma zachytávajúca osobnostný rozpad jednotlivca neveľmi kompatibilného so zabehnutým spoločenským chodom. Navyše bystro reflektujúca niektoré vážne nedostatky súčasného pretechnizovaného sveta. Samotář je okrem iného aj vcelku funkčný príklad toho, že spojenie labilnej psychiky s ľahko dostupnou výkonnou technikou dokáže narobiť nemalé nepríjemnosti.

Rozprávanie sa sprvoti nesie v akomsi trpkohumornom či tragikomickom duchu. S blížiacim sa finále však riadne zhustne atmosféra až naberie kontúry ľahšieho thrilleru, ktorý v samotnom závere i zľahka vyráža dych. V hlbších vrstvách textu je badateľný aj pomerne kritický, miestami vyložene sarkastický tón trefne namierený voči vzdelávaciemu systému samotnému. Ak sa naň čitateľ(ka) dôkladnejšie zameria, zistí, že aj (ó, tak šokujúce) svetová akademická elita odchováva „jelita“ (a ešte aké, a za aké peniaze). Autor v podstate bez okolkov hovorí aj o tom, že ani slávne meno ešte adekvátnu kvalitu zaručiť nemusí. (Tak hlavne, aby bol papier. Však on už ostatné foter vybaví.)

Konečný sumár je asi taký, že Teddy Wayne stvoril dobrú knižku. Samotář je veľmi solídny, zrozumiteľne čitateľný stredný prúd s myšlienkovými presahmi do viacerých strán, ktoré zanechajú výraznejšiu stopu i bez toho, aby na čitateľa kládli nejaké zbytočné nároky na pozornosť.

Odeon 2018 (edícia Světová knihovna)

Teddy Wayne: Samotář

Preklad: Jiří Hrubý

256 strán

Zobraziť diskusiu (0)