Samozrejme, Gaba – odpovedal som na nečakanú otázku, či by som neurobil knihu o Janovi. Nebyť toho, že režisér Břeťa Rychlík s rozkošou a s patričnou intonáciou označuje aj zdanlivo bežnú situáciu za dojemnú, a tým pre mňa navždy zhatil možnosť používať toto nevinné slovo v jeho najvlastnejšom význame, povedal by som, že tá chvíľa po otázke Gaby Langošovej bola vskutku dojemná. Samozrejme, Gaba, zopakoval som a rozmýšľal, ako potlačiť dojatie a vyjadriť potešenie bez toho, aby som použil tie strašné floskuly typu je to pre mňa výzva, či takáto ponuka sa neodmieta. Hoci, pochopiteľne, výzva to bola riadna a o odmietnutí ponuky som ani sekundu neuvažoval. Dokonca by som si v duchu aj zagratuloval nebyť toho, že pre zmenu práve Jano Langoš v reakcii na nevinnú informáciu používal s rovnakou rozkošou zaručene nepatričné slovko gratulujem.

Samozrejme, Gaba, povedal som jej aj neskôr, ked sa ma spýtala, či už viem, aká to bude kniha. Jeden veľký rozhovor s tebou, prerušovaný kratšími textami, ktoré napíšem po stretnutiach s ľuďmi, ktorí boli Janovi blízki, odvetil som. Pravda, veľlmi rýchlo bolo jasné, že všetci blízki v knihe byť nemôžu, a ja som bol vďačný, že mi potom nepoložila ďalšiu otázku, či to je spravodlivé voči tým, ktorí sa tam nezmestili. Tentoraz už by som jej nemohol povedať: Samozrejme, Gaba. (Alexander Balogh)

SOLIDARITA OTRASENÝCH SA BUDUJE V PRENASLEDOVANÍ A NEISTOTÁCH

Bratislavské listy, známe ako BL, patrili do tretej, záverečnej fázy katolíckeho periodického samizdatu a Langoš s Čarnogurským ich vydávali v rokoch 1988 a 1989. S tým súvisela už aj tlač cyklostylom, čo prispelo nielen k zvýšeniu komfortu čitateľov, ale najmä umožnilo zvýšiť náklad časopisu na dvesto až štyristo kusov. Bratislavské listy ako prvé a jediné samizdatové periodikum na Slovensku začali vychádzať s uvedením adresy vydavatela. Je príznačné pre širokospektrálnu vzdelanosť a filozofickú fundovanosť hlboko veriaceho Jána Langoša, že popri katolíckom samizdate sa s rovnakým zápalom venoval aj vydávaniu občianskych a kultúrnych samizdatových periodík, predovšetkým Altamire a K.

Časopis Altamira, ktorý sa venoval najmä literatúre, pripravoval Langoš spolu s Borisom Lazarom a Martinom Kleinom. „Tak ako ísť prvý do boja bolo privilégiom indiánskych náčelníkov, privilégium šéfredaktorov samizdatov na Slovensku bolo prepísať cez kopírovací papier všetky texty na písacom stroji – silnými údermi prstov, aby ešte aj desiata kópia bola čitateľná,“ zaspomínal si už dávnejšie Klein. Pravidelnou a veľkou časťou obsahu boli rozsiahle ukážky zo špičkových diel svetovej literatúry, ktoré počas socializmu, samozrejme, nemohli u nás vychádzať. „Nech je všetko, čo sme napísali a preložili, svedectvom nálad, ktoré sme mali. Nálad, v ktorých sme pracovali i leňošili, milovali i odmietali,“ píše sa v úvodnom slove editora marcového čísla roku 1982.

Popri Nabokovovej Lolite (práve v Kleinovom preklade) sa čitatelia oboznámili v Altamire aj s dielami Elieho Wiesela či Isaaca Bashevisa Singera, ktorého do češtiny preložila Lucie Lucká, manželka Vladimíra Mertu („Potešilo ma, že ho Janko uverejnil, a oceňovala som, že to bol slovensko-český samizdat.“) A tak nechýbali ani českí autori ako napríklad undergroundový literárny guru Egon Bondy či klasik F. X. Šalda. Priestor však dostali aj väčšie autorské tematické celky ako procesy s kresťanskými aktivistami či stav slovenského undergroundu a dominantou jedného čísla boli teologické témy. „Jano nebol úzkoprsý, uverejňoval aj texty protestantského teológa Bonhoeffera či exkomunistického filozofa Kolakowského,“ dodáva Klein. Altamira sa pripravovala strojopisom (vyrobilo sa ním maximálne desať až dvanásť kópií) na tenkom prieklepovom papieri formátu A4 v náklade asi dvadsať kusov, každé ručne skladané číslo malo od 60 do 80 strán. Samozrejme, to všetko za prísnych bezpečnostných opatrení. A tak, ako spomína Oleg Pastier, popri ŠtB boli hlavným problémom technické možnosti. Jedno číslo prečítalo niekoľko desiatok ľudí, pričom pri rozširovaní samizdatu existovalo jeho dalšie „samovydávanie“, keď časopis ľudia po prečítaní prepisovali na písacích strojoch a rozširovali vo svojom okruhu. „Priestor našich možností je úzky,“ píše sa v inom úvodníku. „V nádeji však hľadáme ďalej: kto vlastne sme, aká je doba, v ktorej žijeme.“

Časopis K vychádzal v rokoch 1986 až 1987 prakticky v rovnakých technických podmienkach, v náklade do 20 kusov, pričom jedno číslo malo okolo šesťdesiat strán. Spolu s Langošom ho vydávali Martin M. Šimečka a Ján Budaj. V tomto kultúrno-politickom periodiku sa prvýkrát objavil úryvok z posledného diela Dominika Tatarku Navrávačky, ktoré Langoš spolu so Šimečkom upravili do knižnej podoby. Prepis magnetofónových pások, ktoré v polovici 80. rokov nahrala s Tatarkom jeho posledná múza Eva Štolbová, zmenili s Tatarkovým súhlasom na monologický autorský text. Miesto si tu našla napríklad aj úvaha o Leopoldovi Laholovi, recenzia divadelného predstavenia Keseyho Preletu nad kukučkiným hniezdom ci Langošova úvaha nad esejou Jana Patočku Vojny 20. storočia a 20. storočie ako vojna. V závere svojho textu Langoš zdôrazňuje Patočkovu myšlienku, že solidarita otrasených sa buduje v prenasledovaní a neistotách: to je jej front, tichý, bez reklamy a senzácií i tam, kde sa ho snaží vládnuca sila zmocniť.

Samizdat bol médiom, ktoré vypovedalo o stave totality a zároveň aj o sile opozície. Platí to v plnej miere aj o slovenskom samizdate, ktorého podstatná časť je vďaka signatárovi Charty 77, bývalému vydavateľovi edície Popelnice a politickému väznovi Jiŕímu Gruntorádovi, uložená v unikátnej pražskej knižnici Libri prohibiti. Gruntorád ju založil hneď po revolúcii a v súčasnosti je v nej takmer 38-tisíc knižných jednotiek a vyše tritisíc titulov periodík od 50. do konca 80. rokov vrátane slovenských. O význame tejto zbierky svedčí aj fakt, že bola pred tromi rokmi zapísaná na zoznam UNESCO Pamäť sveta.

SÁM BOL ODPOVEĎOU NA ZMYSEL EXISTENCIE

„Zvykol som si na istotu, že keď je najhoršie, môžem mu kedykoľvek zavolať,“ spomína rád Marián Varga. „Tak ako som mu kedysi, keď ešte nemal telefón, mohol hodiť kamienok do okna, hoci aj o tretej v noci. Keď po revolúcii vstúpil do politiky, vedel som, že tam prichádza muž s absolútne čistým kreditom a s neuveriteľnou morálkou. Pravda, pre viacerých z nás, ktorí sme sa k nemu utiekali, to súčasne znamenalo prísť o tento luxus častých stretnutí s ním.“ A keď Langoš tragicky zahynul, Varga povedal: „Anjeli bývajú v nebi a jeden z tých mojich je práve na ceste tam. Chcel by som v tejto chvíli odkázať všetkým Slovákom, ktorí to ešte nepochopili, že prišli o jedného z najväčších ľudí svojej histórie. A nielen ja, ale aj oni prišli o svojho anjela a neviem, čo bude s nimi, keď bude najhoršie.“

Dnes Marián Varga bojuje s tažkou chorobou a na svojho priateľa spomína takto: „Nastal čas, keď sám pomaly, ale isto začínam patriť ničote. Moje myšlienky sa začínajú rozpínať ako plyn a ich molekuly už nevie pritiahnuť k sebe žiadna dostredivá sila jasnozrivosti, aby im dala poriadok a zmysluplnosť. Ako väzeň v okovách čakám na konečné oslobodenie sa z neznesiteľnej telesnosti. Na tejto ceste nikam (pretože nie je v mojich silách uveriť, že jestvuje nejaké potom, veď ako by obstálo morálne desatoro voči nekonečnosti?) má človek chtiac-nechtiac tendenciu ozrejmiť si pár vecí. Tou najzásadnejšou je zmysel našej existencie.

Náš (Janov a môj) spoločný kamarát Agnes mi v posledných dňoch párkrát pripomenul, praktizujúc svoje slová, že jediný zmysluplný čin je byť blížnemu na pomoci, čím mi evokoval Janovu dojemnú bdelosť nad slabými a hriešnymi a jeho nevyčerpateľnú trpezlivosť s niekým, koho spaľovali nástrahy života tak prudko ako mňa a pár ďalších hriešnikov.

Možno to niekomu nezapadá do vzorca nekompromisného Herakla, ktorý sa tu podujal vyčistiť štyridsať rokov zanedbávaný Augiášov chliev. Ten, ktorý pripadol Janovi, sa však nachádzal v inom mínovom poli. Kráčať v ňom s ťaživým bremenom, ktoré na seba vzal, a vyhýbať sa pritom nášlapným mínam nepredvídateľných zákerností, bol nadľudský výkon. Nielen Janov, ale aj Gabin, aj Luckin a Ninkin. Nič a nikto však nemohol spochybniť Janovu víziu mravnej obrody tohto chlieva.

Jedna vec ma pritom neprestáva udivovať: s akou neomylnou presnosťou si vyberá beztvará, nehomogénna hmota nenávisti svoje obete, a tak často práve spomedzi mne blízkych ľudí, nasadzuje im tŕňovú korunu a ženie na Golgotu. Jano však nikdy nebol maloverný. Karl Jaspers, ktorý sýtil jeho odhodlanie, dával istotu jeho činom a jeho presvedčeniu, ozrejmuje Janov stoicizmus: ,Pád z výšky istôt, ktoré boli aj tak klamné, stáva sa schopnosťou vznášať sa – to, čo sa zdalo priepasťou, stáva sa priestorom slobody, a zdanlivá ničota sa premieňa na to, z čoho sa nám prihovára autentické bytie.‘ Jano tak svoju misiu medzi nami plnil s múdrosťou veľkých duchov a pokorou vyvolených. Sám bol odpoveďou na zmysel existencie,“ uzatvára Marián Varga.

Alexander Balogh

Ján Langoš. Strážca pamäti.

Artforum 2016

Zobraziť diskusiu (0)