Nie som paleontológ. Veď to nie je ani rešpektovaný španielsky spisovateľ Juan José Millás, ktorého v našom kontexte definujú preložené knihy — Nepozeraj sa pod posteľ (Slovart, 2007), Dve ženy v Prahe (Slovart, 2004) alebo poviedková zbierka Povídky o zmatených záletnících (Paseka, 2012). O to viac, že mi chýba v tomto smere profesionálne vzdelanie, som sa čitateľsky dokonale vžil do poslucháčskej pozície reprezentujúcej Millásov jazyk. V nápaditých rozhovoroch s energickým a zapáleným akademikom a paleoantropológom Juanom Luisom Arsuagom postupne demaskujú ľudský druh na jeho obrovskej historickej ploche a prehlbujú svoje priateľstvo. Počas spoločných chvíľ navštevujú trhovisko, galérie, reštaurácie a mnohé iné pochopiteľné aj absurdnejšie lokality. Vo všetkom však vidieť „starých rodičov“, ako Millás nazýva našich veľmi vzdialených predkov.

„Ako sa podľa teba v evolúcii skončili hierarchie založené na sile?
— Netuším, — povedal som.
— Skončili sa vďaka kameňom. Sme jediný druh, ktorý dokáže s presnosťou vrhať predmety. Pravekí muži túto schopnosť, ktorú u šimpanzov nenachádzame, zdokonalili. Presná muška je v evolúcii kľúčová. Rozvíja nervovú sústavu a svalstvo. Dôvodom, prečo šimpanzy nedokážu vyrezávať predmety, nie sú kognitívne schopnosti, ale to, že nemajú potrebnú koordináciu.
Paleontológ otočil hlavu a pozrel sa na mňa, akoby sa chcel uistiť, že ho vnímam. Nenápadným gestom som ukázal na cestu, aby som mu pripomenul, že šoféruje on.“

Spisovateľ Millásovho formátu má tendenciu strážiť dej, za čo ho jeho náprotivok často kritizuje a osvetľuje fakt, že pri dejinách a antropológii sa s čímsi ako Aristotelova Poetika skrátka počítať nedá. Skôr ako k dokonalej dejovej štruktúre totiž majú korene človeka bližšie k chaosu, pretože obsahujú nespočetne veľa vynechaných, nikdy nenájdených alebo zatiaľ neobhájených teórií. Pokiaľ sa s tým vedec nezmieri, iba ťažko môže vykonávať svoju prácu bez skepsy a frustrácie. Napriek tomu, že sa paleontológ drží faktov, stále žije na planéte, kde prakticky dodnes jestvujú stopy po tomto pravekom živote. Ako tvrdí, pravek sa v podstate neskončil a to, čo pre nás predstavuje každodennosť, je iba malý a mladý fragment dejín stojaci na intelektuálnom vývoji. Dobrou ilustráciou medzi vzťahom dejín vedomia a ľudskej podoby je obálka knihy. Upravený obraz Raffaela Santiho — Aténska škola, kde vedľa seba kráčajú Homo neanderthalensis, nahrádzajúci Platóna, a Aristoteles.

Popri čítaní som si spomenul na knihu Sofiin svet od nórskeho spisovateľa Josteina Gaardera. Je postavená na obdobnom koncepte, hoci v nej ešte viac vyznieva edukačný charakter. Fiktívna postava Alberto Knox vyučuje štrnásťročnú Sofiu, ktorej posiela listy a osvetľuje jej filozofické témy, prináša vlastné poznatky a v nápaditej literárnej hre sa postupne dostáva až po súčasnosť, aby sa v nej ukázalo, že konverzácia medzi týmito postavami stavia na ďalšej významovej vrstve. Sofiin svet je mysterióznejší, aby bol pútavý pre dospievajúceho čitateľa, a verím, že z takejto popularizácie látky by bol potešený aj Jan Amos Komenský. Veď aj on vedel, že niečo násilne memorovať nemá pre širšiu žiacku obec význam. Pointou v učení má byť totiž aktívny záujem a predovšetkým pochopenie. Čo sa týka napríklad prírodných vied alebo paleontológie, v mnohých smeroch sa považujem za dospievajúceho čitateľa taktiež. Dokonca sa teším na obrázky. V knihe Sapiens a neandertálec: rozpravy o živote ich supluje humorný, no vedomostne hutný sprievod Millása a Arsuagu.

Juan José Millás, Juan Luis Arsuaga: Sapiens a neandertálec: rozpravy o živote

Premedia, 2022

Preklad: Katarína Zubácka

Zobraziť diskusiu (0)