Metafora literárneho lesa
V roku 1993 dostal Umberto Eco (1932 – 2016) príležitosť prednášať na Harvardovej univerzite o témach významu literatúry, o interpretácii textov, o vzťahu čitateľa a autora, o prelínaní vymyslených a skutočných svetov a o povahe tvorby samotnej. Výsledkom je kniha Šest procházek literárními lesy, prístupný a zrozumiteľný súbor textov, v ktorých Umberto Eco svoje obecenstvo akoby pozýval na potulky po jemu veľmi dobre známych literárnych miestach. Hneď v prvej prednáške vzdal úctu dvom významným spisovateľom, ktorí tiež prijali ponuku napísať pre Harvard prednášky a ktorí sú v istom zmysle s Ecovou tvorbou previazaní: Italovi Calvinovi a J. L. Borgesovi. Práve Borges vo svojej fenomenálnej poviedke Záhrada rozvetvených chodníkov (in: Fikcie. Artforum, 2018) písal o rozvetvenom románe s veľkou variabilitou možností čítania a takto vytvoril metaforu, na ktorú Eco do určitej miery nadväzuje.

Pre Eca sú lesy „metaforou narativního textu, a tím nemyslím jen text pohádek, nýbrž jakýkoli narativní text. Jsou lesy jako Dublin, kde místo Červené karkulky potkáte Molly Boomovou, a lesy jako Casablanca, kde můžete narazit na Ilsu Lundovou či Ricka Blaina“. (s. 14) Každý čitateľ vstupuje do textového lesa s určitou výbavou, akousi encyklopédiou vedomostí. Zároveň využíva pri čítaní aj svoje emócie. Takéhoto čitateľa Eco nazýva empirickým. Existuje aj modelový čitateľ, a to je taký, ktorý pristupuje na pravidlá hry stanovené autorom. Nehľadá v texte významy týkajúce sa len vlastnej osoby, uvedomuje si, že literatúra je určená určitým publikám a autor v nej zakódoval určité znaky. Empirickému čitateľovi sa môže stať, že si nesprávne vysvetlí dej a môže dokonca upodozrievať autora, že píše o niekom, koho pozná. Inými slovami, môže obviniť autora z privlastnenia si cudzích osudov. Z pohľadu Eca však takýto typ čitateľa „hledal v lese něco, co patřilo do jeho osbní paměti“. (s. 20)

Bezpečné a rizikové texty
V ďalších prednáškach sa Eco venuje témam rôzneho využitia textu. Skúma napr. rozloženie ulíc Paríža v Troch mušketieroch a kladie si otázky, do akej miery by malo čitateľom prekážať, ak natrafia na nejakú nezrovnalosť v beletrii. Na scénkach z Jamesa Bonda alebo Manzoniho zase analyzuje význam spomaľovania a zrýchľovania scén, vytvárania napätia prostredníctvom dlhých pasáží, kde sa toho veľa nedeje, ale zato sú tam rôzne akoby nadbytočné opisy. Skutočne veľa priestoru dostáva Gérard de Nerval s dielom Sylvia, no v priebehu strán sa stretneme s množstvom ďalších autorov: Edgar Allan Poe, Alexandre Dumas, Marcel Proust, James Joyce, Homér, Dante Alighieri, sir Arthur Conan Doyle a veľa ďalších.

V jednej prednáške sa Eco dokonca venuje softvéru na generovanie textu (treba si uvedomiť, že ide o rok 1993) a na príkladoch ukazuje riziká, aké sú s tým spojené. Nejde o riziká v zmysle ohrozenia autorstva, ale skôr o významové problémy, keď generátor textu vytvára príbeh na základe naučených vstupov, výsledok pritom nedáva veľký zmysel a je skôr mätúci.

Záverečná prednáška sa javí obzvlášť dôležitá pre súčasnosť. Hovorí totiž o fiktívnych textoch, ktoré dokážu formovať realitu, a to dosť deštruktívnym spôsobom. Konkrétne sa Eco najviac venuje Protokolom sionských mudrcov, ich genéze previazanej na politické sprisahania, antisemitizmus v Európe a ruskú cársku políciu. Mix fikcie, nenávisti, politického štvania a snahy o kompromitáciu protivníkov vyústil do diela, ktoré ešte aj v súčasnosti niektorí úplne popletení ľudia považujú za skutočnosť.

Šest procházek literárními lesy môžeme vnímať ako pozvánku na ďalšie Ecove knihy, odborné aj esejistické. Zároveň predstavujú určitý výsek tém, ktorým sa dlhodobo venoval, a vidieť, že cudzia mu nie je ani irónia nielen vo vzťahu k čitateľstvu, ale aj niektorým kultúrnym znakom. Jeho úsilie zároveň ukazuje, že skúmať literatúru má značný význam aj pre širší civilizačný rozmer.

Umberto Eco: Šest procházek literárními lesy

Preklad: Anna Štádlerová

Argo, 2023

Zobraziť diskusiu (0)