Deväť pomerne krátkych textov vo výbornom preklade Milana Žáčka, mimochodom, ovenčených Cenou Shirley Jacksonovej, predstavuje čitateľom pestrú zbierku príšer: niektoré nájdu výletníci na brehu jazera (rovnomenná poviedka), niektoré padnú z neba (Nebeští netvoři), niekoľko ich má tradičný ľudový pôvod (upír či vlkodlak) a v ostatných sa hranica medzi človekom a príšerou pokrivuje a stiera.

Práve posledné spomenuté je pritom pre celú zbierku charakteristické. Ballingrud sa v každom texte nanovo zaoberá otázkou hranice medzi človekom a netvorom, medzi ľudským a neľudským a v každej poviedke skúma podoby, ktoré tento protikladný vzťah môže nadobudnúť. Texty v tejto zbierke sú tak čiastočne esteticko-etickým skúmaním povahy ľudskosti, (občas takmer mystickým) uvažovaním nad tým, z čoho pramení väčšia hrôza, a zároveň – a to platí vo všetkých prípadoch – skvelými literárnymi počinmi.

Pri čítaní jednotlivých poviedok je tak čitateľ nútený uvažovať v iných súvislostiach, než na aké môže byť bežne zvyknutý: vzbudzuje väčší odpor kufor naplnený deväťdesiatimi ľudskými kožami, vďaka ktorým môže ktokoľvek zmeniť svoju totožnosť, alebo konanie slobodnej matky, ktorá odolá nutkaniu žiť vďaka nim iný život? Desí nás viac skutočnosť, že šestnásťročný chlapec sympatizuje s neonacizmom (poviedka SS), alebo to, že jeho matka zrejme v ich zatemnenom dome požiera sama seba? A čo starý Beltrane, ktorý žije na ulici v jednom floridskom meste – je netvorom preto, lebo v hrudi nosí dieru vedúcu do New Orleans a vidí, ako jeho známy vrastie do výkladu svojej pekárne, alebo to súvisí s jeho dospelou dcérou? A nie sú náhodou neľudskí tí, ktorí prehliadajú možnosť, že má psychické problémy?

Autor na tieto otázky málokedy ponúka odpoveď, o to viac však rozširuje pole možných interpretácií. Výrazný motív telesných transformácií (rozkladu, premeny, deformácie, zmeny v dôsledku sexuálneho vzrušenia, chorôb či narušenia telesnej integrity) pritom predstavuje nielen jeden zo zdrojov hrôzy, ale aj prostriedok, ktorý čitateľovi pomáha pri reflexii a analýze textu. V niektorých prípadoch pôsobí viac metaforicky (spomenuté ľudské kože v poviedke Jdeš, kam tě to táhne), inde zastáva tradičnejšiu formu body hororu (upírove popáleniny od slnka v poviedke Pod náporem slunce), prípadne telo, jeho fyzickosť, možnosti a limity zasahujú psychiku hlavných protagonistov.

Ballingrud vo svojej zbierke kombinuje množstvo známych prvkov hororového žánru, úspešne sa však vyhýba klišé a prvoplánovým riešeniam. Výrazne mu pritom pomáha prvok telesnosti, resp. body hororu, variovanie tohto motívu (od metafory po doslovný význam), ako aj morálna nejednoznačnosť postáv a ich konania. Severoamerické jezerní příšery čitateľom nerozbúšia srdce ani nevyvolajú instantné zimomriavky; ich sila však spočíva v ich subtílnosti, v tiesnivej neistote toho, kde sa v sivej zóne dvestotridsiatich šiestich strán tejto zbierky končí človek a začína monštrum.

Nathan Ballingrud: Severoamerické jezerní příšery

Preklad: Milan Žáček

Host, 2023

Zobraziť diskusiu (0)