Severská mytológia
Severské mýty sú významným inšpiračným zdrojom od stredného prúdu až po perifériu kultúry. Čerpajú z nich megafilmy hollwoodskej produkcie, komiksy, fantastika v celej svojej bohatej variabilite, ale jej adaptácie nájdeme aj v realistickej próze. Pre poslucháčov niektorých druhov metalu je ich znalosť prakticky povinná. V ucelenej, zrozumiteľnej a miestami aj celkom vtipnej podobe nám severskú mytológiu v rovnomennej knihe najnovšie predkladá Neil Gaiman.
Sám Gaiman neváha vo vlastnej tvorbe starodávne mýty pretvárať do modernej podoby. Geniálne sa mu to podarilo v románe Americkí bohovia (Slovart 2013) a Anansiho chlapci (Slovart 2014). Naplno v oboch využil potenciál stretu súčasného sveta rýchlosti, chaosu, povrchnosti, konzumu, médií so starodávnymi bohmi trvajúcimi na tradícii, dodržiavaní rituálov a žijúcich z príbehov trvajúcich miléniá. Poetický a svojsky prepracovaný mýtus sa dá nájsť aj v knihe Oceán na konci ulice (2014). Neil Gaiman je vynikajúci rozprávač, avšak nevyhýba sa mu ani kritika – existujú celé skupiny čitateľov deliace sa podľa období tvorby, ktorú uprednostňujú a ostatné nemajú radi. Gaiman má oddaných priaznivcov nielen ako autor kanonického komiksového diela Sandman a iných komiksov, románov ako Nikdykde , Koralína, Záhrobná kniha, Hviezdny prach a ďalších, ale aj ako poviedkár a tvorca antológií aj non-fiction.
„Uvažovali ste niekedy o tom, odkiaľ sa berie poézia? Odkiaľ máme piesne, čo spievame, a ságy, čo si rozprávame? Pýtali ste sa niekedy, prečo si niektorí ľudia vedia vysnívať veľkolepé, múdre, nádherné sny a odovzdať ich svetu v podobe poézie, aby sa spievali a recitovali, kým neprestane slnko vychádzať a zapadať a mesiac dorastať a ubúdať? Hútali ste niekedy, prečo niektorí ľudia vedia tvoriť nádherné piesne a príbehy, zatiaľ čo iní nie? Odpoveď na túto otázku je dlhá a nikoho nešetrí. Obsahuje vraždu, podfuk, klamstvá a hlúposti, zvádzanie a prenasledovanie. Počúvajte.“
Vlastnosťou každej mytológie je snaha o vysvetlenie zrodu a konca sveta, predstava o posmrtnom živote, odmenách a trestoch, o rozložení dobra a zla a o štruktúre celého univerza. V Severskej mytológii vesmír deviatich svetov udržiava pokope strom Yggdrasil, panteón obývajú Asovia a Vanovia a okrem nich nájdeme v knihe aj ďalšie bytosti: obrov, trollov, trpaslíkov, elfov a aj rôzne kreatúry: abecedný zoznam na konci knihy je veľmi užitočný, pretože opisuje aj základné vzťahy medzi postavami. Takmer všetci aspoň príležitostne intrigujú, klamú, uzatvárajú spojenectvá, manželstvá, vedú vojny až kým nenastane koniec sveta Ragnarök. A potom sa všetko začne odznovu.
Ako píše Gaiman hneď v úvode, veľa príbehov o severských bohoch sa stratilo a pohltil ich čas, ostali len torzá, napr. mená bohov bez udalostí s nimi spojených. Väčšina zachovaných mýtov sa sústreďuje na bohov Odina, Thora a Lokiho. Každý z nich má legendu o vlastnom pôvode, každý disponuje jedinečnými vlastnosťami, napríklad Odin získal hlbokú múdrosť, pre ktorú obetoval jedno oko. Thor je zas najsilnejší a vlastní kladivo Mjöllnir, Hromobijec, ktoré vie meniť veľkosť, nikdy neminie a vždy sa vráti, Lokiho ľstivosť netromfne nikto. Bohovia sa líšia v intenzite využívania sily, múdrosti, prešibanosti a ďalšími tak ľudskými charakteristikami.
Gaiman postupoval tak, že si dôkladne naštudoval pôvodné znenie mýtu, prerozprával ho a využil určitú autorskú slobodu. Severská mytológia sa určite oplatí prečítať každému priaznivcovi fantastiky, pretože sú na nej vystavané kvantá kníh popredných, aj menej známych autorov. Poskytuje však aj naozaj príjemný čitateľský zážitok a pri jej čítaní sa ľahko môžete pristihnúť, ako uvažujete nad tým, akí ľudskí sú vlastne všetci starovekí bohovia.
Neil Gaiman: Severská mytológia
Preklad: Patrick Frank
Slovart 2018
240 strán