Šieste vymieranie
Výskumy biodiverzity ukazujú zlovestný trend: živočíšnych a rastlinných druhov na svete ubúda. Nie je novinkou, že v hlbokej minulosti našej planéty už k hromadnému vymieraniu došlo, dokonca viackrát. V niektorých prípadoch postupne, inokedy masívne a v krátkom čase. Aké sú však príčiny súčasného úbytku druhov? Sme za to zodpovední my, ľudia? Elizabeth Kolbert za svoj príspevok k tejto téme dostala v roku 2015 Pulitzerovu cenu a sú aj ďalšie dôvody, prečo čítať jej knihu Šieste vymieranie.
Okrem Pulitzerovej ceny je Elizabeth Kolbert aj nositeľkou viacerých ocenení v oblasti environmentálneho aktivizmu. Je to napokon sčasti vidieť aj na štýle, akým je písané Šieste vymieranie: zúčastnila sa na zoologických a botanických výpravách po celom svete a čitateľom viackrát kladie otázky, ktoré stimulujú k úvahám o našej zodpovednosti za súčasný stav. Píše zrozumiteľne, zanietene, nemoralizuje, skôr do dôsledkov oboznamuje s faktami o miznúcich organizmoch. Značnú časť knihy venuje hľadaniu príčiny hromadných vymieraní v minulosti a postupne sa prepracuje k prítomnosti.
V trinástich kapitolách sa stránku za stránkou oboznamuje s nezvyčajnými udalosťami spred miliónmi rokov, keď dochádzalo z hľadiska geologického merania času k búrlivým udalostiam. Od chemických zmien vo vtedajších moriach cez pohyby zemských platní až po katastrofy vesmírneho rozsahu. Autorka opisuje, ako vedecký výskum niekedy doslova šokoval verejnosť novými hypotézami a ako vedci sami zvádzali medzi sebou zápas o povahe dôkazov a vysvetlení. Problémom bola často obyčajná neschopnosť ľudí predstaviť si obrovské časové rozpätia, počas ktorých mohlo dôjsť k pohybom zeme, alebo napríklad aj vzdor prijať hypotézu o dopade asteroidu, ktorý vyhubil dinosaury a ďalšie obrovské tvory na konci kriedy.
Zatiaľ čo päť hromadných vymieraní prebehlo bez účasti človeka, to šieste môžeme pozorovať už za našich životov. Niektoré druhy dokonca vyhubili naši predkovia a nemuseli o tom nevyhnutne vedieť, pretože nedokázali sledovať početnosť ich výskytu v prírode a jednoducho si nevšimli, ako prudko znižujú ich stavy. Epocha, v akej žijeme, sa zvykne označovať slovom antropocén, čo znamená, že náš druh dominantným pôsobením ovplyvňuje svojou činnosťou zemský povrch, mení toky riek, premieňa atmosféru a nezvratne využíva prírodné zdroje. Vo vzťahu k vymieraniu druhov pôsobí deštruktívne aj tak, že prostredníctvom globálnej mobility rozširuje choroby, proti ktorým nie sú pôvodné organizmy odolné, ale napríklad aj rozširuje druhy, ktoré sa stanú invazívnymi a takto veľmi negatívne ovplyvňujú pôvodné ekosystémy.
Oplatí sa čítať Šieste vymieranie, keď sme aj tak v médiách neustále pod vplyvom správ, ako negatívne ovplyvňujeme životné prostredie? Rozhodne áno, pretože prostredníctvom jednotlivých kapitol sa zoznámime s jednotlivými prípadmi vymretých alebo ohrozených druhov a uvidíme tiež väčší obraz tohto fenoménu. Sme súčasťou sveta, ktorý bude existovať aj bez nás, no náš vplyv zanechá významné dôsledky (viete si predstaviť napr. potkany veľkosti psov?). Cez dielo Elizabeth Kolbert môžeme vidieť, aké dôležité sú pokusy zachraňovať druhy na okraji vymretia a tiež výskum biotopov a ekosystémov na rôznych miestach planéty. A hoci sme pri niektorých druhoch premárnili šancu na ich záchranu, pri iných existuje ešte stále nádej.
Elizabeth Kolbert: Šieste vymieranie. Neprirodzený príbeh
Preklad: Erika Mazuchová
N Press, 2022