Reč je o štvrtej a tiež záverečnej knihe série s názvom Lucy pri mori. Obsahuje logickú nadväznosť na predošlé diely (Volám sa Lucy Bartonová, Všetko je možné a Ach, William), ale dá sa však prečítať aj ako samostatná kniha, keďže ide o voľné pokračovanie príbehov tejto hrdinky. Lucy sa v diele totiž opakovane vracia k jednotlivým udalostiam z detstva, dospievania či dospelosti. Z objektívneho hľadiska však práve táto kniha ponúka zrejme najväčšiu metamorfózu hlavnej protagonistky – rekapituluje viaceré udalosti, pripúšťa omylnosť, chyby a nedokonalosti druhých a vo veľkej miere sa s nimi zmieruje.

Lucy Bartonová je v hneď v úvode knihy postavená do bezútešnej situácie – stručne, ide o jednu z posledných mimoriadnych kapitol našich dejín, a síce celosvetovú pandémiu s dopadom na zdravie a životy mnohých ľudí. Tá vyčíňa aj v Amerike a Lucy patrí z hľadiska veku k rizikovým osobám. A práve z tohto dôvodu sa jej bývalý manžel rozhodne s ňou načas presťahovať k moru. Toto ,,odpratanie“ sa deje najskôr proti Luciinej vôli – vzdáva sa pohodlného života, práce aj rodiny, aby chorobu prežila v takmer opustenej dedine na kraji útesu. Prvé sklamanie prichádza okamžite – more je sivé, škaredé a vydáva hluk. Na nálade jej nepridáva ani zima, ktorá sa tiahne, a jar tak ostáva v nedohľadne. Často dochádza aj k nedorozumeniam medzi ňou a jej bývalým mužom, čo izoláciu ešte viac umocňuje.

V momentoch osamelosti prichádza Lucy na to, že jej ostalo jediné bohatstvo, a to čas. Spočiatku s ním nevie alebo nechce nijako naložiť. Má pocit straty kontroly nad životom a správy o aktuálnom dianí sa k nej dostávajú ako cez oponu. Je uprostred dejového míľnika, no napriek tomu stojí niekde na okraji a iba mlčky pozoruje situáciu. Z psychologického hľadiska je prirodzené, ak človek počas rovnakých situácií pociťuje širokú škálu emócií – od hnevu a smútku až po znepokojenie. K Lucy tieto pocity doliehajú pravidelne – dostávajú sa k nej s pomerne veľkou intenzitou, pričom niektoré potláča, no iné si dovoľuje precítiť. Napriek ťažkostiam, ktoré zo situácie plynú, sa neustále snaží reflektovať nad svojím životom, pozerá sa do minulosti a hoci znova prežíva určité situácie, tentokrát sa ich snaží prehodnotiť. Postava Lucy v románe tak dostáva ešte ,,ľudskejšiu“ podobu ako v predošlých knihách a stáva sa síce nedokonalou, ale lepšou verziou seba samej.

Rozprávanie je poňaté retrospektívne v prvej osobe jednotného čísla, pričom rozprávačka je zároveň aj hlavnou hrdinkou. Dielo je síce produktom fikcie, no téma, o ktorú sa autorka opiera, fiktívna rozhodne nie je. Ide o smutnú kapitolu novodobých dejín, ktorá zanechala stopy v každom z nás, a táto dejová linka je v knihe mimoriadne silná. Okrem toho ponúka aj širokú vzťahovú tematiku, pričom zahŕňa partnerské, priateľské a rodinné vzťahy. Román postupne graduje a vrcholí v závere diela. ,,Prerod“ Lucy prichádza postupne a dochádza k nemu vplyvom už spomenutých udalostí a reflexií. Potvrdzuje skutočnosť, že človek je schopný robiť chyby, ale aj odpustiť a milovať, hoci to prináša ťažkosti a utrpenie. Nakoniec všetko nejako dopadne, aj celosvetová pandémia, na začiatku ktorej sme nevedeli, čo, prečo a ako dlho nebudeme môcť robiť. A život sa napokon aj tak vráti do normálnych koľají, hoci už nikdy nebude taký ako predtým. Dôkazom toho je aj samotná Lucy Bartonová, ktorá na konci diela definitívne uzatvára všetky doterajšie kapitoly jej pohnutého života a ostáva nohami pri zemi. Jej charakterová sila sa prejavila práve v ťažkých situáciách, z ktorých vychádza posilnená a nie porazená, hoci si to možno na začiatku ani nedokázala predstaviť.

Elizabeth Strout: Lucy pri mori

Preklad: Lucia Halová

Inaque, 2023

Zobraziť diskusiu (0)