Pochválen Pán Ježiš Kristus, pozdravila som sa, keď pán farár vošli. Nebolo zamknuté, načo aj, kaplnka ešte nebola vysvätená, ničoho v nej nebolo, nuž vošli ticho, ale ja som bola v strehu. Vedela som, že prídu, vždy sa chodili pozrieť na miesto, kde raz budú odpočívať ich ostatky. Bez publika, osamote, ticho sa pomodliť. Poznala som tento ich zvyk, viackrát ma pri upratovaní zastihli. Anička, čo tu ty robíš? Všetci ťa hľadajú. Od prekvapenia som až ústa zabudla zatvoriť. A vy viete moje meno, Monsignore? oslovila som ich podľa starého zvyku. Prikývli. Potrebujem, aby ste ma vyspovedali. Mladý pán kaplán sa ma vyspovedať bál. Tak si ho zastrelila? ukázali na revolver v mojej ruke a odmietavo pokrútili hlavou. Nevyspovedám ťa ani ja, kým ho neodložíš. Bola som naučená poslúchať ich na slovo, ale som sa vynašla: Ja mám revolver, ja poviem, ako sa budem spovedať.

Kľakneme si, povedala som. Kľakla som si prvá. Pán farár si kľakli takisto a prežehnali ma znakom kríža. Klamala som, kradla a zabila. Prikývli a rukou mi dali znamenie, aby som pokračovala. To je všetko, na viac hriechov sa nepamätám. Teraz mi dajte pokutu a rozhrešenie. Prekvapene sa na mňa pozreli. Chvíľu rozjímali. Potom mi prikázali účinnú ľútosť a za pokutu uložili celý ruženec k Božskému Srdcu Ježišovmu, Krédo, Otčenáš, Zdravas a Sláva Bohu na Výsostiach.

Prekáža vám, že Alica fajčí, pán farár? opýtala som sa, lebo sa mi ešte neuľavilo. Ešte som si rozhrešenie nezaslúžila. Takto ľahko nie. Moja vina, moja vina, moja preveľká vina, opakovala som, ale nič z účinkov Božej milosti som na sebe necítila. Nepáči sa vám, že ona aj jej sestry sú nemanželské dcéry, všakže? pozrela som sa na pána farára a videla som, že sú už trošku netrpezlivý. Lenže toľko som už o pištoli vedela, že ju stačí trošku pridvihnúť a človeka naučí aj trpezlivosti aj poslušnosti. Veľakrát som vás počula kázať o tom, že treba žiť v usporiadanej rodine. To máte pravdu. Aj matka odišla, lebo ani ja ani brat žiadna usporiadaná rodina nie sme. Brat je komunista a ja úchylná osoba. Keď je otec v Amerike a ešte k tomu nadobro stratený, to sa usporiadaná rodina nijakovsky nedá vybudovať. Brat zanechal školu, ja som slabá na rozum, nečudujem sa matke, že si odišla usporiadanú rodinu založiť inam. Do Bratislavy, ja som ju zistila, zistila som ju podľa telefónneho čísla. Nechce, aby som jej volala, nuž musím poslúchať. Ja som poslušná dcéra. A keď sa snažím, viem byť aj rozumná. Povedzte jej to, keď ju pri prezidentovaní v Bratislave stretnete. Aj som sa vám už koľkokrát chcela poďakovať za ten dišpenz, čo ste matke u Svätého otca vyprosili. Bez toho by si novú rodinu založiť nemohla, ja viem. Mohli ste si aj pre seba niečo pýtať, napríklad taký fialový pás ako mal Andrej Hlinka, keď tu bol na vysviacke Štúrovej sochy. Aby sme vás mohli oslovovať Monsignore nielen preto, že sa vám to páči, ale aj preto, že vám taký titul prináleží. A to vieš odkiaľ, dieťa moje? Volám sa Anička, už ste zabudli? Všetci to vedia, ibaže pošepky. Aby vás to nemrzelo, šuškajú si. Čo si ešte šuškajú? Že túto vojnu prehráme. Prehráme? Je to v rukách Božích. Tak čo sa vy potom do toho stariete? Prečo hovoríte, že vďaka harmonickej spolupráci národnej pospolitosti s vodcovstvom štátu stojíme ako hradné múry? Ja som niečo také povedal? Veľakrát ste mi to diktovali. Každý mnoho rozmýšľa, čo bude, až skončí táto vojna, ako obstojíme my, Slováci, rozhovorili sa aj oni: ja miesto toho, aby som sa púšťal do prorockých odhalení a kazil si nervy rozčuľovaním sa a pesimistickými dojmami, hovorím – ak nás koniec vojny nájde usporiadaných, skonsolidovaných a spokojných, nič nám nemôže uškodiť a nič nás nemôže zo sveta zniesť. Potešili ma tie slová. Sálala z nich nádej a odhodlanie. Alica, Matilda a Sidónia nám nebudú v tej jednote chýbať? opýtala som sa pre istotu. A moja matka? Nepovedali na to nič. Pán farár, ja mám toho toľko v tejto svojej oslabenej hlave, až sa bojím, že ošediviem, povedala som im, lebo som na nich videla, že nevedia, či ma majú ľutovať alebo karhať. Videla som, že sa im v tej stále trochu chlapčenskej tvári a v plačlivých očiach ukazuje toľko citu, až to začínalo premáhať aj mňa. Znova som chytila pištoľ pevnejšie a oni podľa toho vedeli, že som so spoveďou ešte neskončila.

O Alici som ešte chcela. Nepáči sa mi, že ju znásilnili gardisti bez toho, aby ju predtým požiadali o ruku. Nepáči sa vám takáto reč? opýtala som sa, lebo som videla, že odmietavo krútia hlavou. Ale veď ju si zobral za ženu otec jej budúceho dieťaťa, len sa nestihlo narodiť, tak ako mohli? Mňa znásilnili takisto. Na to som prišla až včera, aký je to veľký rozpor s dobrým úmyslom a s tým, čo je príjemné. Pravdu ste mali, keď ste ľudí vystríhali pred alkoholom. Opantal ma a ja som zabila, zastrelila človeka. A včera ďalšieho, mladého pána kaplána u nás v kostole. Aj mňa teraz odvezú? Alebo sa vám nepáči len to, že Alica fajčí? Poviem otvorene, toto sa nepáči ani mne. Ani jedno, ani druhé, ani tretie z menovaného sa mi nepáči. Monsignore len odmietavo krútili havou. Ak nie pre toto, potom prečo ste aj ju nechali zatvoriť do pracovného tábora v Novákoch?

To nie ja. Ja viem, že nie vy, veď vy ste ich ani na stanicu vo veľkonočnú nedeľu neodšikovali. Ani ste im nekázali kufre na Národnej ceste a Rozmajrínovej pozahadzovať. Vy ste v tom čase hrali šachovú partiu u Balákovcov. Viem to od Marty, aj pán lekárnik povedal, že ste v ten deň hrali ako veľmajster. Ani ste ich neboli vyprevádzať, veď prečo aj, to len viacerí bánovskí mešťania ich kopali do riti a vykrikovali, že konečne raz sa aj na Slováka usmialo šťastie. Viem, neboli ste tam, lebo vy dodržiavate nariadenia. Vy sa s osobami židovského pôvodu nestýkate. Ak, pravda, nerátame návštevu rabína Mórica Reicha a Armina Friedmana u Balákovcov. Prijali ste ich pekne, nevďačníkov, aj tak boli nespokojní, keď odchádzali. Netreba sa báť. Nedajú vás vyhlásiť v mestskom rozhlase, ani ja, ani pani lekárniková, ani pán lekárnik vás nahlásiť nepôjdeme. Pán farár, v tú nedeľu, keď bánovské židovské ženy odšikovali, som vás aj s vaším pánom osobným tajomníkom Murínom videla nasadať do Herodesovho automobilu. Pamätáte sa? povedali ste mi: city bokom. Aké city ste to mali na mysli? Pýtaš sa ma, či je to ľudské? zodvihli hlavu a pomaly prehovorili: Či je to kresťanské, čo sa robí? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja. Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať. Židov do Birobidžanu, až kamsi ku čínskej hranici, razilo sa heslo v posledných rokoch. Nie, do Birobidžanu ich nedávame, bolo by to trošku ďaleko.

V Novákoch sú, pomohla som im spomenúť si, kam Sidóniu a Matildu odviezli. A kde je teraz už aj Alica. Čo všetko Angličania nasľubovali Židom pred vojnou a nič im nedali! pokračovali oni a ja som si spomenula, ako rada som ich počúvala, ako som ich vedela počúvať celé hodiny. A vidíš! Hitler nič nepýtal od Židov a... všetko im vzal, pomohla som im znova, lebo sa mi zdalo, že im dochádza dych. Nesúhlasne pokrútili hlavou, ale nepovedali nič viac. Spomenula som si na kufre pozabúdané a roztrúsené dolu Špitálom a napadlo mi, že predsa ako by sa bol Hitler dozvedel o tom, kto je v Bánovciach Žid. Vy ste to boli, nie Hitler, kto o tom, že ich vyhnali z domu, vedel. Vás som sa pýtala, čo urobili a prečo musia ísť preč. Povedali ste: City bokom.

Aké city? opýtala som sa po chvíli znova, lebo som si potrebovala odpočinúť, vydýchnuť, utriediť spomienky, myšlienky, upratať ich do slov, slová do viet, nech nerobím matke hanbu. Poriadok tu musí byť, napadlo mi, a to ma upokojilo. Ja mám rada vaše slová, pán farár, tak veľmi sa mi páčia, ničomu na svete, okrem evanjelia, neverím tak, ako vašim slovám, a chcem, aby si ich všetci tak zobrali k srdcu ako ja. Diktovali ste mi prejav, chystali ste si ho k ľuďom, čo sa zišli na púti k Panne Márii levočskej, pamätáte sa? Nepamätám, pokrútili hlavou. Nepoviem vám ho celý, lebo to bolo pred dva a pol rokom, ale dobre som si zapamätala slová, čo sa mi páčili najvyše: Vychádzali sme z maďarského ovzdušia. Prišli sme do československej orientácie, učili sme sa demokracii a nie na našu škodu. Bola síce namierená na otrávenie slovenského ducha a pomýlenie Slovenska, ale naučila nás hovoriť. Keď teda demokracia, povedali sme si: Je väčší demokrat na svete ako Slovák? Na Slovensku my nemáme a nebudeme mať urodzených pánov, ktorým budete ruky bozkávať ako otroci. Ukázali sme pánom demokratom z Prahy, ak chcú byť skutočne demokratmi, musia chodiť ku Slovákom do školy. Ak je aj u nás ten peceň chleba menší, väčšia je naša vzájomná láska a naša spravodlivosť, ktorá dá a ponechá každému, čo mu patrí pre dôstojný ľudský život.

Bolo pre mňa namáhavé držať revolver v ruke a nestlačiť kohútik skôr než dohovorím. Komu by som potom povedala zvyšok a načo, keby už mi na to nemohol aspoň odpovedať? Ačkoľvek som vedela, že pomôcť mi nechce. Dobre som urobila, že som si oddýchla, lebo som zbadala, že pán farár sa kolenačky posúvajú k dverám. Tak som im povedala, aby si odpočinuli aj oni. Že si môžu aj sadnúť na päty, ak im je dlho a že aby ma nikto nepomýlil, keď budem v najlepšom, tak že zamknem.

Zobraziť diskusiu (0)