Prózy Ondreja Štefánika vzbudzujú očakávania, pretože v nich poukazuje na také aspekty života jednotlivcov aj celej spoločnosti, ktoré sú vážne, je potrebné o nich hovoriť, a literatúra má tú výhodu, že pri čítaní máme možnosť uvažovať o nich hlbšie než pri iných aktivitách. Otvárajú sa nám tu odlišné perspektívy, ako nazerať na obvyklé aj nezvyčajné situácie. Ukazuje to už aj prvotina Ondreja Štefánika Pštrosí muž (Beyond Media, 2011), a aj ďalšie knihy: Bezprsté mesto (Tatran, 2012) a Som Paula (Tatran, 2016). V roku 2017 získal román Som Paula cenu Anasoft litera za pôvodnú prozaickú knihu.

Slovenčina ako jazyk netopierov
Hlavná postava románu Siroty je učiteľ dejepisu na strednej škole, pozorujeme ho v krátkom časovom období s jeho myšlienkovými pochodmi, pozorovaniami okolia v susedstve aj na pracovisku. Dostáva sa do zvláštnych situácií, pričom jeho úloha v nich je zásadná, čo si však úplne neuvedomujú ostatní. Kolegovia v škole radi vyhľadávajú prítomnosť dejepisára, aby sa mu zdôverovali so svojimi problémami, čoho výsledkom je, že z ničoho nič objíme strom a fotka z tejto aktivity sa okamžite stáva virálnou. V mrazivej pasáži sprevádza študenta Jakuba po duševnom zrútení k psychiatrovi a vypočuje si temné svedectvo o nenávisti k Slovákom, k slovenskému jazyku, ktorý prirovnáva k jazyku netopierov, jazyku, ktorému „nikto nerozumie, len netopiere“, slovenčina je pre neho „vírus bezvýznamnosti“.

Jakubovo rozpadnuté vedomie nie je len diagnóza, a ak áno, tak veľa vypovedá aj o povahe spoločnosti. Tam, kde chýba pevne vystavaná identita, je veľa priestoru na deštrukciu, neistotu, rozpad poriadku, víťazí tu temnota, morálna panika a rozpory sú jazvami, ktoré sa nedajú zahojiť. Popri všetkom sa objavuje snaha nadviazať milostný vzťah, ženy však dejepisárovi túto túžbu nijako neuľahčujú. Témou sa z času na čas stáva aj neľahká ekonomická situácia učiteľov, tragikomický aspekt toho je, že učiteľ dokáže nájsť paralely medzi historickými udalosťami a zostatkom na svojom účte. Zdanlivo bizarne pôsobí aj jeho účinkovanie vo videoklipe, kde hrá mŕtvolu.

Sprievodca po labilnom svete
Hlavná postava by rada zažila šťastie, aj ho azda v minulosti zažila, ale štyridsiatka sa blíži a šťastie vzďaľuje. Možno by za určitých okolností stačila aj spokojnosť, čo sa však asi nedá zlúčiť s uvažovaním o vlastnej neutešenej situácii, materiálnej aj citovej. V tomto nestabilnom svete máločo poskytuje útechu, no dá sa z neho občas uniknúť, na to poslúži napríklad natáčanie videoklipu skupinou študentov. V tichu a póze hraných mŕtvol nájdu postavy dočasne pokoj, kým ich opäť nezhltne život v meste.

Kniha Siroty sa číta ako sprievodca po súčasnom svete, ten kladie nároky, aké nie je ľahké naplniť, a už vôbec nie tomu, kto nezapadá. Je napísaná prístupným jazykom, aj keď to nie je niekedy príjemné čítanie, pretože postavy v nej sú svojím spôsobom vydedenci, nevedia nájsť ľahko alebo vôbec druhov, s ktorými by zdieľali životnú cestu. Zdá sa, že spoločenská konfigurácia prispieva k čoraz väčšiemu počtu takýchto jednotlivcov, a aj preto sú Siroty výstižnou sondou do života ľudí, ktorí by mohli byť hoci aj našimi susedmi, len to nevieme rozpoznať.

Ondrej Štefánik: Siroty
Tatran, 2024

Zobraziť diskusiu (0)