Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

​Škriatok

Poviedka mesiaca október 2020.

Nakukol ponad hrebeň strechy nízkeho domu, aby dovidel do úzkej uličky, odkiaľ sa ozýval pár tichých hláskov.

„Daj mi ešte kúsok,“ vravel jeden.

„Už si mala,“ odpovedal druhý rázne, no láskavo. „Musíme si pošetriť aj na neskôr.“

Na mestečko pomaly padal súmrak. Zrenice sa mu rozšírili, a tak zbadal dve deti krčiace sa pod kamennou stenou domu, kde sídlila široko-ďaleko vyhlásená pekáreň. Chlapec bol starší a práve balil do zdrapu látky polovicu chlebového pecňa. Vedľa neho sedelo dievčatko a túžobne hľadelo na bochník miznúci mu spred očí.

Vôňu chleba privialo až na strechu. Bol starý, možno spred dvoch dní, čerstvý chlieb vonia inak. Určite už začínal zoschýnať a onedlho sa doň zažerie pleseň. Musel im ho dať pekár, taký tovar by už v obchode nepredal.

„Prosím!“ zaškemralo dievčatko. „Ešte som hladná!“

„Nie!“ skríkol chlapec.

Dievčatko sa rozplakalo.

Tenkými prstami zovrel šindle na hrebeni strechy, keď mu zaškvŕkalo v bruchu. Tak hlasno, až sa preľakol, že ho deti v uličke začujú. Tie však mali iné starosti. Chlapec sa zarmútene pozrel na dievčatko, objal ho a sklonil hlavu na jeho dlhé špinavé vlásky.

Nadišla jeho chvíľa. Ideálna príležitosť. Rýchlosťou blesku sa prešvihol ponad hrebeň strechy a začal sa šmýkať po škridlách nadol. Jeho pohyby nepripomínali akrobatickú ladnosť mačiek, ktoré vždy so závisťou pozoroval, zato však boli podobne rýchle. A rýchlosť bola v tejto chvíli najdôležitejšia.

Šmykla sa mu noha. Kostnatým zadkom dopadol na škridlice. Nekontrolovateľne letel po streche, až mu nakoniec škridly spod zadku zmizli a... ocitol sa vo vzduchu. Deti počuli rámus prichádzajúci z výšky. Pozreli hore. Vystrašene sa schúlili, ich vzájomné zovretie zosilnelo, civeli, ako čosi padá k zemi.

Našťastie dopadol na nohy a škridle, ktoré cestou strhol, sa rozmlátili o zem, nie o jeho neprimerane veľkú hlavu. Deti skríkli. Nestrácal čas. Nemohol im dovoliť, aby utiekli. Spravil zopár rýchlych krokov, preskočil kaluž blata a dlhé prsty natiahol za uzlíkom ležiacim v chlapcovom lone. Už-už ho mal v pazúroch, keď ho chlapcov lakeť udrel rovno do ucha. Úder bol neohrabaný, no jeho tenučké telíčko aj tak odhodil pár stôp bokom. V hlave mu pískalo a pred očami sa mu nakrátko zatmelo. Koristi sa však vzdať nehodlal, pozviechal sa zo zeme a pripravil sa na ďalší výpad.

Deti sa zatiaľ stihli postaviť.

„Pomóóc, pomóóóc, príšera!“ pišťalo dievča.

„Navaľte ten chlieb!“ zaškriekal, hlas mal vysoký a rapľavý. Vlastný hlas ho, ako napokon zakaždým, zaskočil, a keďže ho moc nepoužíval, nebol naň navyknutý. Veľmi sa od ľudských hlasov, aké počúval na ulici, líšil. Keď rozprával, bolo vidno dva riedke rady malých špicatých zubov.

Dievčatko ďalej kričalo a volalo o pomoc. Chlapec skryl za chrbát ruku, v ktorej držal uzlík s chlebom, a rytiersky sa postavil pred dievča, aby ho obránil. Trasľavým hlasom stvoreniu povedal:

„Je náš! Ty... ty...“

„Ty hnusný škriatok!“ dokončilo za chlapca dievčatko.

„Nebudem to opakovať, navaľte ho sem! Šup-šup,“ skríkol škriatok a skočil napred, vystierajúc ruky a pazúre k chlapcovej tvári. „Vyškrabem ti oči!“

Chlapec spravil krok vzad, zdvihol ruku a zakryl si ňou tvár. A dobre urobil. Škriatok mu vzápätí drapol po ruke. Látku špinavej tuniky poľahky roztrhal a dostal sa až na kožu. Driapal ďalej. Chlapec zrúkol od bolesti, pustil uzlík a zahnal sa oboma rukami, aby škriatka odohnal. Ten sa obratne zohol a siahol po uzlíku skôr, než to stihlo spraviť dievčatko.

Zovrel uzlík v pazúroch a dal sa na útek. Skočil na drevený sud, z neho na šopu pristavenú k pekárni a stade vyskočil na strechu vedľajšieho domu. Potom zmizol okradnutým deťom z očí. Počul len ich volanie o pomoc a bedákanie za stratenou potravou.

***

Dláždenú ulicu pretínal nehlboký žľab. V čase dažďa zvádzal vodu k vonkajšiemu múru domu, kde bol pri zemi zamrežovaný otvor polkruhového tvaru. Načo sem tie mreže strkajú? čudoval sa škriatok vždy, keď sa usadil na svojom obľúbenom mieste z vnútornej strany mreží. Však potkany a myši, dokonca aj mačky sa cez ne vedeli ľahko pretlačiť. Vzápätí si však vždy znova a opäť uvedomil, že jeho široká hlava sa medzi mreže nezmestí. Boli tam kvôli nemu. Vôbec mu to neprekážalo, aspoň mohol z bezpečia sledovať dianie na ulici, nemusel sa báť, že by ho niekto cez otvor schmatol a vytiahol von.

Rozviazal uzlík, a zdrap látky si zastrčil za špagát, čo zväzoval jeho tuniku – môže sa ešte hodiť. Zahryzol do chleba. Škriatok mal rád ľudské jedlo, obzvlášť pečivo. Bolo mäkké, pekne voňalo a tešilo ho, ako sa mu rozplýva v ústach. Zo všetkého najradšej mal buchty, a tie aj najradšej kradol. Rovno z pekáča v okne, kde chladli.

Ak sa mu nepodarilo zohnať ľudské jedlo, musel sa uspokojiť s iným. Chytať mačky a potkany ho nebavilo, hoci ich bolo v meste dosť, ich mäsko totiž nebolo ktovieakou delikatesou. Jedlo mu vždy chutilo viac, keď vedel, že ho niekomu ukradol. Keď si odkusol z lekvárových či tvarohových buchiet, predstavoval si plačúce deti, ktoré sa na ne celý deň tešili. Blažene sa pri tom usmieval.

Škriatok žuval už trochu obschnutý chleba – aspoň, že bol ukradnutý – a pritom pozoroval cez drenážny otvor život na ulici. Na jej vzdialenejšom konci sa rozprestierala neveľká záhrada. Bola ohradená nízkym kovovým plotom. V záhrade rástlo zopár stromov – dva topole, breza a platan, jeho svetlá kôra sa škriatkovi mimoriadne páčila. Okrem stromov v nej rástli kríky, a keďže bola jar, kvetinové záhony zafarbili hlavičky tulipánov a narcisov. V strede záhrady stála fontána v podobe vysokej ženy držiacej veľkú amforu, z ktorej neustále tiekla voda do nádrže pri ženiných bosých nohách. Socha mala špicaté uši, škriatkovi sa veľmi páčila. Aj on mal špicaté uši. Jemu však odstávali a boli chlpaté. Aj tak sa vďaka nim cítil so ženou prepojený. Nikto iný v mestečku okrem nich dvoch špicaté uši nemal. Často si predstavoval, že sú vzdialení príbuzní.

„Počkaj!“

Pred drenážou sa zastavili dva páry nôh. Škriatok bol taký zapozeraný do sochy, že keď mu jedna z nôh zaclonila výhľad, preľakol sa a takmer spadol dolu do drenážneho tunelu.

„Vravíš, že ho zatkli?“

Keď šok odznel, škriatok sa naklonil k mrežiam, aby videl, čo sa deje. Nad drenážou stáli dvaja muži. Na prvý pohľad bolo vidno, že sú zámožní. Topánky mali ušité z kvalitnej kože, nohavice čisté a tesne priliehajúce. Obaja mali kabátce čiernej farby, jeden prešívaný striebornou a druhý zlatou niťou. Ten striebrom zdobený kabát držal toho zlatom zdobeného za lakeť. Bol znepokojený.

„A... ako? Prečo?“ koktal strieborný.

„Potichšie,“ zašepkal zlatý, pokukujúc nervózne na okoloidúcich. „Ešte sa to nedostalo na verejnosť.“

„Takže je to pravda?“

„Je,“ potvrdil zlatý.

„Katastrofa,“ prikryl si strieborný rukou ústa. „A čo moje – naše – investície? Len nedávno si odo mňa požičal ďalších...“

„S peniazmi sa môžeš rozlúčiť,“ skočil mu do reči zlatý. „Počul som, že majetok mu už zaistili. A ak ho popravia za čiernu mágiu, tribunál sa na nás vy... vykašle, budeme radi, ak nás nebudú súdiť za podporovanie čarodejníka.“

„To môžu?“ zbledol strieborný.

„Iste,“ zlatý opäť očami skontroloval, či sa nablízku nenachádza nejaké nežiaduce zvedavé ucho. Do drenážneho otvoru sa, samozrejme, nepozrel. „Je tu ešte posledná nádej,“ zlatý šepkal tak, že škriatok musel svoje špicaté uši nastražiť až úplne k mreži. „Mám známeho na radnici, vravel, že sa drábom zatiaľ nepodarilo otvoriť to jeho laboratórium. Kľúč nemajú a zámok je vraj magický, či čo. Ak sa im nepodarí dostať dnu, nebudú mať dôkazy na obžalobu.“

„A čo vlastne na neho majú?“

„Neviem,“ vzdychol zlatý. „Je to voľajaký nezmysel, údajne mal pracovať na formule, čo vie permanentne zmeniť výzor človeka. A nie len to, hocčo živé vie zmeniť na inú živú vec. Predstav si, že by z kravy vedel spraviť koňa.“

„Nezmysel,“ zamračil sa strieborný.

„Súhlas,“ potvrdil zlatý. „No predstav si, že by to bola pravda. Nikdy si netúžil vyzerať lepšie?“ Strieborný ukradomky hodil pohľadom na svoje brucho, ktoré výrazne zaobľovalo striebrom vyšívaný kabátec. „Však práve,“ kývol zlatý. „To by bolo zlatiek!“

„Vieme mu pomôcť?“

„Môžeme sa akurát tak pomodliť, aby sa vrchnosť do jeho laboratória nedostala.“

Viac škriatok nepočul ani počuť nepotreboval, zošuchol sa z parapetu, na ktorom sedel, a skočil do odtokového tunela vysokého akurát na to, aby v ňom mohol bez problémov vystretý utekať.

***

Za roky prežité v mestečku si škriatok našiel veľa spoľahlivých spôsobov, ako sa presúvať z miesta na miesto. Kanály a drenážne tunely ponúkali rýchle a bezpečné presúvanie, po strechách sa dalo dostať na viac miest, no boli nebezpečnejšie. Nemal veľmi na výber, lebo ľudia ho naozaj nemali v láske, a tak po uliciach chodiť nemohol. Vždy, keď ho zbadali, začali volať o pomoc alebo rovno siahli na rukoväte dýk či mečov.

Neraz sa mu ušla bitka. Keď ho dobehol pekár s lopatou na vyberanie chlebov z pece, ledva stihol preskočiť plot, aby mu nezlámal všetky kosti. Občas ho trafil kameň či konský trus. Najhorší výprask si zlizol, keď ho chytili pri jednej krádeži – už si ani nepamätal, čo vlastne kradol. Utekal s lupom a na ulici ho schmatol muž ako hora. Škriatok na jeho tvár nikdy nezabudne. Mal takmer holú hlavu, kruté oči a jazvu na pravom líci. Usmieval sa, keď ho za ruku zdvihol do vzduchu.

„Hohó, čože to tu máme?“ rozkrikoval sa na celú ulicu. Ukazoval ho ľuďom, akoby bol mŕtva ryba na predaj. „Ohyzdného zlodejíčka!“

Potom ho zmlátil.

Začal fackami, pridal rany päsťou. Celý čas ho držal vo vzduchu, jeho ruka bola ako kliešte, a medzi ranami robil dramatické pauzy, aby sa mohli ľudia ulice dobre pobaviť. Smiali sa na ňom, ukazovali na jeho vychudnuté telíčko a užívali si, keď bezmocne kopal do vzduchu.

Nakoniec ho chlap s jazvou pustil.

„Ak ťa ešte raz prichytím, ty potkan, zabijem ťa,“ prisľúbil a hodil ho do kanálu.

Škriatok vedel, že kým bude kradnúť iba jedlo a nejaké drobnosti, nebudú ľudia z jeho prítomnosti robiť veľký problém. Kebyže im však začne siahať na zlatky, ktoré tak horlivo milujú, bol si istý, že by naňho hneď vyhlásili štvanicu, zavolali by jágrov, stopárov, deratizérov a iných zločincov – možno aj toho chlapa s holou hlavou a jazvou –, aby ho polapili.

Ale z času na čas mal aj opačný pocit. Že ľudia dokážu z jeho prítomnosti aj niečo vyťažiť. Neraz počul matku povedať dieťaťu: „Ak tú kašu nedoješ, dôjde si po teba škriatok a zožerie ťa!“ Také niečo by, samozrejme, nikdy nespravil – dieťa je preňho príliš priveľké sústo. Kašu... hm... kašu by si zobral rád.

Systém drenáží a kanalizácie mestečka poznal naspamäť, a tak nebolo ťažké nájsť tunel vedúci priamo pod radničné väzenie.

***

Načúval cez zavretý poklop. Keď si bol istý, že po väzení nikto nechodí, odhodlal sa poklop nadvihnúť, aby videl viac než len kúsok kamenného stropu. Hlava sa mu akurát zmestila do otvoru v podlahe.

Radničné väzenie tvorila jedna veľká podzemná miestnosť mrežami rozdelená na viacero ciel. Svetlo dnu vnikalo cez zopár úzkych portálov so zamrežovanými oknami. Stačilo pár okamihov, aby škriatok zistil, že je tam uväznený jediný človek. Chúlil sa v kúte rožnej cely a okolo seba mal omotaný dlhý plášť.

Škriatok musel poklop odsunúť, aby sa mohol dostať z kanalizačnej šachty. Kovové veko prenikavo zaškrípalo po kamennej podlahe. Zľakol sa, že zvuk privolá stráže. Nič sa však nikde nepohlo, aj muž v plášti nechal hlavu sklonenú medzi kolenami.

Škriatok nechal poklop otvorený a prikradol sa k mrežiam.

„Hej, ty!“ šepol smerom k mužovi. „Hej, ty tam! Si ty alchymista?“

Muž zdvihol hlavu, v žalári panovalo prítmie, no škriatkove bystré oči zazreli plnú bradu aj veľkú okrúhlu jazvu nad pravým obočím – pravdepodobne po popálenine.

„Komu patrí ten hlas?“ spýtal sa muž.

„To je šuma-fuk,“ odpovedal škriatok. „Ty mi povedz, je to pravda? Máš elixír, ktorý ma premení na čokoľvek?“

„Kto sa pýta?“ alchymistov hlas bol podozrievavý.

Škriatok zaťal zuby a vstúpil do stĺpca svetla dopadajúceho na podlahu cely. Vzápätí počul mužov hlasný nádych. Nevedel však, či bol spôsobený strachom, prekvapením alebo náhlou vlnou radosti.

„Áno, poznám takú formulu,“ povedal alchymista. „A ty ju chceš, pravda?“

Škriatok pokýval hlavou.

„Chceš mi ponúknuť službu,“ pokračoval alchymista. „Za elixír mi pomôžeš utiecť, však?“

Škriatok opäť pokýval hlavou. Vo svetle sa cítil ako nahý, akoby sa na neho pozeral každý obyvateľ mestečka. Urobil zopár krokov nabok a schoval sa v prítmí.

„Dobre,“ povedal alchymista. „Taký obchod sa mi páči.“

„Ako sa dostanem do tvojho laboratória?“

„Počkaj, nikam sa neponáhľame.“

Škriatok mlčal, čakal, čo alchymista povie. Muž sa postavil. Bol vysoký, príliš vysoký. Podišiel bližšie a chytil sa oboma rukami mreží. Mal úzku hlavu, takmer sa zmestila medzi železné sprušle.

„Keď ti elixír dám,“ pozeral zhora smerom, kde sa škriatok skrýval v prítmí, „na čo sa premeníš?“

„Do toho ťa nič,“ odfrkol škriatok.

„Práve naopak,“ povedal alchymista. „Je to pre mňa veľmi dôležité. Čím chceš byť?“

Škriatok si popod nos čosi zamrmlal.

„Prosím?“

„Človekom!“ povedal nahnevane.

„Zo všetkých vecí na svete chceš byť práve človekom?“ alchymista znel úprimne prekvapene.

Škriatok si zasa čosi zamrmlal, bolo počuť len: „... keď sa ti... môžeš tu zhniť!“

„Odpusť, nechcel som sa ťa dotknúť,“ povedal alchymista a zachechtal sa. „Koniec koncov mi na tom nezáleží, lenže to potrebujem vedieť. Aby elixír zabral, je potrebné vysloviť odprevádzajúce zaklínadlo. Elixír totiž vykoná len polovicu roboty, uvoľní tvoju telesnú schránku, aby bola tvarovateľná. Skrze zaklínadlo ťa potom sformujem na človeka, chápeš?“

Škriatok prikývol, i keď si nebol úplne istý.

V žalári sa na chvíľu rozhostilo hlboké ticho. Prerušil ho alchymista.

„No tak, povedz! Prečo práve človek? Prečo nie lev alebo vták, možno orol?“

„Preto-lebo,“ odfrkol škriatok. „Ako sa dostanem do laboratória?“

„Najprv chcem počuť ten dôvod.“

Škriatok sa zvrtol a vydal sa ku kanálu.

„Strč sa!“ mrmlal si. „Nech ťa obesia, na márne kúsky rozsekajú!“

Alchymista sa smial.

„Ale no tak!“ zavolal na škriatka. „Vari som sa ťa nedotkol? Takej malej príšerky?“

Škriatok sa zastavil.

„Dobre, ty zmija,“ povedal a vrátil sa k alchymistovi. „Ale ak sa zasmeješ, vyškrabem ti oči!“ Alchymista s vážnou tvárou prikývol. Škriatok však videl, že mu v kútikoch úst vibruje úsmev. Mal sto chutí odísť a zabudnúť na celé toto bláznovstvo. No nevedel odolať, vlastná túžba ho naplnila odhodlaním. Stojí to za to, áno-áno, stojí. Aj za kúsok posmechu. „Chcem byť človekom,“ začal pomaly, „aby som sa mohol prechádzať slobodne po ulici bez toho, že všetci hneď pochytia svoje zbrane a pozakrývajú oči svojim deťom. Chcem mať konečne pokoj.“

„Stále nerozumiem,“ odvetil alchymista. „Miestni ľudia ťa nemajú radi, prečo chceš byť ako oni? Prečo chceš medzi nimi žiť?“

Škriatok pokrčil ramenami.

„Chcem si sadnúť na lavičku,“ povedal. „V záhrade pod platanom. Chcem si tam sadnúť na lavičku a pozerať sa, ako tečie voda vo fontáne. Chcem sa jej dotknúť a počúvať, ako naokolo spievajú vtáci. Chcem tam sedieť a chcem byť neviditeľný. Ľudia – deti, muži, ženy, strážnici – budú chodiť koldokola a ani sa na mňa nepozrú.“

Alchymista sa nezasmial. Pozeral na škriatka vážnymi prižmúrenými očami.

„Veď kebyže som ako oni, nemusel by som...“

„Stačí,“ skočil mu do reči alchymista. „Úplne stačí. Teraz počúvaj. Do môjho domu sa dostaneš ľahko. Na hornom poschodí je pootvorené okno. V pivnici sú dvere do laboratória. Lenže tie viem otvoriť iba ja, nik iný. Preto musíš zvoliť inú cestu. Dobre si zapamätaj, čo ti poviem! Presne pre takýto prípad som vytvoril do laboratória tajné dvere. Vedú cez krb v mojej spálni. Musíš v ňom rozložiť oheň. No nie hocaký. Musíš získať nasledujúce ingrediencie: potkaní mozog, veľrybí olej a koreň muškátu. V mažiari tie veci spolu pomliaždiš a pastou, čo vznikne, potrieš drevo v kozube a vytvoríš portál, ktorý ťa prenesie do laboratória v pivnici. Rozumieš?“

„Áno-áno,“ prikývol škriatok.

„Zopakuj ingrediencie!“

„Koreň muškátu, veľrybí olej, mozog potkana.“

„Dobre, z laboratória sa dostaneš normálne cez dvere, smerom von sú priechodné.“

„A kde nájdem elixír?“

„Vzadu v komode na tretej poličke zdola. Fľaštička s čírou tekutinou. Je označená iks pomlčka tridsaťjeden é. To je ona, tú mi donesieš. Neopováž sa ju vypiť! Bez zaklínadla sa roztečieš na kolomaž.“

***

Škriatok spravil všetko tak, ako mu alchymista prikázal. Potkana chytil ľahko – mal v tom prax. V mestských podzemných tuneloch ich bolo viac než dosť. Nastražil kúsok chleba a zvieratká sa hneď nahrnuli. Škriatok si mohol vyberať. Schmatol najväčšieho. Potkan vypískol, potom sa ozvalo tlmené puknutie... a bolo po všetkom. Potkan nevládne ovisol v škriatkových rukách, jeho kumpáni sa s panikou rozutekali kade ľahšie.

Koreň muškátu mal tiež poruke. Keď ho však ťahal z kvetináča cez pootvorené okno – bol teplý jarný deň – všimol si ho muž sediaci pri stole v kuchyni.

„Ideš, diabol!“ zrúkol muž.

Škriatok sa od ľaku takmer skotúľal z parapetu. Rýchlo trhol stonkami rastliny ešte posledný raz a potom sa pratal, lebo muž sa natiahol po valčeku na cesto a rútil sa k oknu. Keď škriatok skákal späť na strechu, kopol do kvetináča. Ten sa prekotil a padal na ulicu. S rachotom dopadol tesne pred nozdry koňa ťahajúceho voz naložený senom. Kôň sa splašil, voz sa takmer prevrhol. Čo sa dialo potom, škriatok už nevidel, radšej sa pakoval preč.

Na veľrybí olej si musel počkať. Večer tesne pred zotmením chodil po mestečku lampár, čo dolieval do pouličných lámp olej a zapaľoval ich, aby svietili ľuďom na cestu. Kanvičku s olejom mal na dlhej tyči, musel s ňou dovysoka dočiahnuť, do zásobníka prelial oleja akurát toľko, aby vydržal horieť do polnoci.

Lampár prešiel naokolo, doplnil olej, zapálil knôt a pobral sa ďalej. Keď zašiel za roh, škriatok vyštartoval zo svojej skrýše a šikovne vyliezol na lampu. Do nádržky strčil zdrap látky v ktorom bol predtým zabalený chleba, čo ukradol deťom. Počkal, kým sa hustá tekutina nasaje do tkaniny, potom zdrap látky vytiahol. Do nosa ho udrel pach oleja. Mastnú handru strčil k ostatným ingredienciám do husto utkaného vreca, prehodil si ho cez plece a zliezol z lampy.

Alchymistov dom bol úzky a vysoký, pripomínal vežu, a tak ho nebolo ťažké nájsť. Týčil sa nad strechami domov blízko radničného námestia. Kebyže sa podvečer toho dňa niekto z ulice pozrel nahor, možno by si všimol malú postavu lezúcu po stene vysokého domu.

Škriatkovi šplhanie po stene značne uľahčovali ostré pazúry. Do drevených prekladov a parapetov sa bez námahy zabárali a omietku spomedzi kameňov nimi vedel šikovne vyškrabať, aby si vytvoril priaznivejší úchop.

Škriatok sa bez väčšej námahy dostal až k pootvorenému obloku a cezeň do alchymistovej spálne. Bola zariadená presne tak, ako si predstavoval, že by mágova spálňa mala vyzerať. V strede mohutná posteľ z tmavého dubového dreva s tmavozeleným baldachýnom, steny lemovali police s hrubými knihami a viseli na nich obrazy, ktorých význam by sa ťažko vysvetľoval aj ich vlastným autorom.

V prítmí škriatok zbadal krb, na jeho obložení bol vedľa ľudskej lebky, ktorej z čela vystupoval dlhý zakrivený roh, položený mažiar. Rozhodol sa nestrácať čas ďalším prezeraním izby, nechcel riskovať, veď dom bol strážený, presvedčil sa o tom cez deň. Trojicu drábov po čase vždy vystriedala iná trojica, vartovali najmä pri bráne do ulice a na spodnom podlaží. Rýchlo sa pustil do prípravy.

Do mažiaru vhodil koreň a vyžmýkal doň olej z handry. Vzápätí nožíkom, ktorý našiel pri krbe, prelomil potkaniu lebku a vyprázdnil jej obsah do mažiara. Poriadne všetko pomliaždil a premiešaval, kým nevznikla pasta. Do krbu nakládol drevo a potrel ho.

Zodvihol kresadlo a naklonil sa nad kozub. Na chvíľu zavrel oči a zaželal si, aby to celé nebol iba alchymistov zlý žart. Iskry odleteli od kremeňa a v momente zapálili olejovú pastu. Škriatok sa potešil, no zabudol od ohňa odtiahnuť olejom pokryté ruky. Zaškriekal od preľaknutia, keď zazrel, ako sa mu po prstoch rozutekali plamene. Stiahol ruky od ohňa, no bolo neskoro, olej už horel. Škriatok odskočil od krbu a v panike začal behať po izbe. Ruky mu horeli, chcel ich uhasiť, a tak nimi mlátil sem-tam, po hrubom koberci, po baldachýne nad posteľou, po všetkom, čo mu prišlo do cesty. Všade za sebou zanechával zapálený olej.

Potkol sa o mažiar stojaci pred krbom. Svet sa mu pred očami zakrútil a škriatok si príliš neskoro uvedomil, že padá do plameňov, ktoré zrazu mali akúsi neprirodzenú fialovú farbu.

***

Chrbtom dopadol na studenú kamennú podlahu. V ušiach mu hvízdalo a oči mal plné sĺz. Utrel si ich plecom o rukáv potrhanej tuniky a uvedomil si, že dlane mu už nehoria. Kožu na nich mal sčernetú a popraskanú a pálili ho, no dalo sa to vydržať. Keď zvuk v ušiach ustal, škriatok sa posadil a rozhliadol sa naokolo.

Na prvý pohľad bolo jasné, kde sa nachádza. Miestnosť lemovali skrinky, vitríny a police preplnené všetkým možným od hrubých zväzkov kníh až po sklené dózy s niečím, čo vyzeralo ako kyslé uhorky. Nad ohniskom visel kotol, pracovný stôl bol plný všakovakých pokrútených skúmaviek, hadičiek a sklenených baniek, všade ležali haldy ingrediencií. Prekvapilo ho, že bola alchymistova pracovňa menšia, než čakal.

Postavil sa, nechcel strácať čas, laboratórium mu naháňalo strach. Svetlo v ňom bolo neprirodzené. Nehorela tam ani jedna fakľa či lampa. Zdalo sa, akoby svetlo vyžarovalo z každej veci, ktorá sa v miestnosti nachádzala. Akurát toľko jasu, aby bola viditeľná. Keď sa pozrel na seba, mal pocit, že svieti aj on.

Striaslo ho. Kde je tá komoda?

Stála v rohu. Dolnú časť tvorili hlboké skrinky, hornú užšie poličky so sklenenými dvierkami. Už z diaľky videl, že poličky sú plné fľaštičiek tvarov a veľkostí od výmyslu sveta.

Vyliezol na skrinky a opatrne otvoril dvierka. Na tretej polici odspodu, presne ako mu vravel alchymista, našiel po chvíli malú fľaštičku s priezračnou tekutinou označenú iks pomlčka tridsaťjeden é . Zovrel ju v pästi a opatrne zoskočil z komody.

Cestou k dverám sa zastavil pri stole, na ktorom boli zoradené dýky a nože. Najmenšiu z dýk si zobral, bola dlhá skoro ako jeho predlaktie. Nemal ilúzie, že by sa s takou hračkou vedel ubrániť proti strážnikom na druhej strane dverí, ale aspoň mu dodávala odvahu.

Keď dvere pootvoril, do nosa mu udrel smrad dymu. Spomenul si na oheň v spálni. Po strážach nebolo nikde ani vidu ani slychu. Zhlboka sa nadýchol a vybehol po schodoch hore. Dom sa plnil dymom. Škriatok našiel dvere, nečakal, vybehol von. Na ulici za ním niekto kričal, neobzrel sa a trielil preč.

***

„Môj dom horí!“ zúril alchymista, mykal mrežami, až mal škriatok strach, že to nevydržia. Cez rinčanie mreží zvonili radničné zvony – horí, horí, volali. Väznicou mohutné údery zvonov otriasali ako výstrely z dela.

„Ty špina!“ kričal alchymista. „Životné dielo v keli!“

Škriatok vytiahol fľaštičku a ukázal mu ju.

„A načo mi teraz bude? Všetko, čo som mal, sa premení na popol!“

„Utečieš a budeš preč.“

Alchymista zvesil hlavu. Krútil ňou sem a tam. Pretrel si oči chrbtami rúk. Škriatok ho pozoroval z prítmia, v dlani stískal fľaštičku. Alchymista párkrát prešiel hore-dolu po cele, potom sa vrátil k mrežiam. Prestrčil cez ne ruku a rezignovane povedal:

„Davaj!“

„Ja sa mám meniť,“ namietol škriatok.

„Počúvaj,“ alchymista znel podráždene. „Musím sa stadeto dostať von. S elixírom to bude najjednoduchšie, pokiaľ sa ti nežiada ísť kradnúť kľúče vartášovi!“ Keď videl, že škriatok ďalej váha, dodal: „Asi sa nechceš zmeniť na človeka priamo vo väzení, či?“

Škriatok sa zamračil, ale vložil fľaštičku do alchymistovej ruky.

Ten ju bez váhania odštupľoval a napil sa. Niečo si zašomral popod nos a skôr, než si stihol škriatok pretrieť oči, miesto vysokého muža sedela na kamennej podlahe cely malá čierno-biela sova s veľkými žltými očami.

Sova zobrala fľaštička do zobáka, zopár ráz mávla krídlami a sadla si na priečnu tyč medzi dve mrežové sprušle – akurát sa tam zmestila. Škriatok k nej natiahol ruku a ona fľaštičku uvoľnila zo zovretia.

„Vyzeralo to celkom jednoducho,“ povedal škriatok, pozorne skúmajúc číru tekutinu vo fľaštičke.

„Nekomentuj, v čom sa nevyznáš,“ odvrkla sova. „Nájdeš ma v uličke za radnicou. A pohni si!“

Alchymista zatrepotal krídlami a zmizol na schodoch vedúcich z väznice.

***

Sedela na sude a jedol čerstvo ulovenú myš. V ústí uličky bolo vidno, ako popred radnicu behajú k nádrži stojacej uprostred námestia ľudia s vedrami.

„Najradšej by som uletel a nechal ťa tu,“ povedala sova, keď si všimla, že sa škriatok vynoril z tieňa. „Spáliť niekomu dom, to sa nerobí,“ odtrhla si kus myšieho mäsa. „Ale bol som hladný. Neuveriteľné, cítim sa ako človek, ako ja, napriek tomu mi tento špinavý hlodavec neskutočne chutí. Ulovil som ho, ani neviem ako. Prebehol mi pred očami, a kým som sa spamätal, už som ho mal v zobáku.“ Sova pokrútila hlavou. „Kebyže mám nejaké pero, tuš a papier... To by si bolo treba zapísať.“

Škriatok vytiahol štupeľ fľašky.

„Môžem?“

„Ešte jedna vec, počkaj,“ sova chytila zvyšok myši, vyhodila ho do vzduchu a potom roztvorila zobák. „Len čo sa premeníš,“ začala, keď myš zmizla v jej hltane, „budeš sa cítiť veľmi unavene. To sa pri drastickej zmene veľkosti stáva – teda pri zmene malého na veľké. Opačným smerom to ide ľahšie. Aspoň myslím, nemám ešte odpozorované všetky detaily. V každom prípade, vidím, že sa ponáhľaš, pi!“

***

Sovie krídla sa mihli ponad škriatkovu hlavu a zmizli do noci. Zrak sa mu rozmazal. Zapotácal sa, cítil sa zvláštne. Zvuky požiaru a krik ľudí, čo ho hasili, sa zdali byť razom na míle vzdialené. Zažmurkal, zdalo sa mu, že zem je akosi neprirodzene ďaleko. Zdvihol sa mu žalúdok, predklonil sa a opierajúc sa rukami o stenu radnice, zvracal.

***

„Vstávaj!“

„No tak! Na nohy, už je ráno!“

Niečo doňho štuchlo.

Podarilo sa mu otvoriť oči. Strhol sa, keď nad sebou uvidel dvoch strážnikov. Obaja mali halapartne a jeden ho jej koncom drgal do stehna. Na tvárach mali široké, trošku posmešné úsmevy.

„Už si opicu vyspal, tu ostať nemôžeš,“ povedal ten, čo ho štuchal.

„P... prosím?“ vyjachtal škriatok, nechápajúc, čo sa deje.

„Každý to občas preženie,“ povedal druhý strážnik smejúc sa. „Obídeme radnicu ešte raz, keď sa vrátime, už tu nebuď, jasné?“

„Prosím?“ zvraštil škriatok obočie, no potom rýchlo dodal: „Dobre-dobre! Už sa pracem!“

Stráže odišli. Stále bol zmätený, no začali sa mu do mysle vracať udalosti včerajšieho večera. Vypil alchymistov elixír, ten niečo zamrmlal a potom... vyskočil na nohy a pozrel sa na seba. Ruky mal dlhé, mäsité. Prsty krátke, nechty čisté a zastrihnuté. Bol vysoký a pekne oblečený. Na sebe mal elegantný tmavozelený kabátec, aké nosievajú bohatí mešťania. Na opasku mu visela alchymistova dýka a mešec. Prehmatal ho a zistil, že je slušne naplnený mincami rôznych veľkostí. Ohmatal si tvár. Nos mal malý a guľatý, okrúhle uši mu priliehali k hlave, vlasy boli kučeravé a nakrátko zastrihnuté.

Elixír zafungoval, zmenil ho na človeka.

Jeho nové telo sa ihneď ozvalo, zaškvŕkalo mu v žalúdku tak silno, až sa mu zatočila hlava a musel sa na chvíľu oprieť o stenu radnice.

Na námestí pred radnicou bol trh ako každý deň. Škriatok sa mu vyhol, hoci bol taký hladný, že by zjedol hocičo, vedel však presne, čo si v ľudskom tele želá zjesť ako prvé.

Z uličky za radnicou vykročil trocha nesmelo. Akoby neveril, že pod jeho novou tvárou mešťania neuvidia tú starú, ohavnú. Vzápätí nabral odvahu. Ak strážnici nezistili, kým naozaj je, potom ho určite ani iní neprekuknú.

Zastavil sa pred široko-ďaleko vyhlásenou pekárňou. Bolo ráno, a tak sa z jej dverí valila lahodná vôňa čerstvo napečeného chleba a pečiva. Škriatok si uvedomil, o čo slabšie jeho ľudský nos vníma vône. Škriatkovský čuch by čerstvé pečivo ucítil o niekoľko ulíc skôr, nový ho zachytil až za posledným rohom. Rozdiel bol taký veľký, až sa chvíľu obával, či sa pekáreň z noci na noc nepresťahovala.

Opäť mu zaškvŕkalo v bruchu, preto nechal nos nosom a vkročil do pekárne. Na pulte pri dverách boli bochníky chleba naskladané v peknom rovnomernom zástupe, chutní vojaci v šíku. Vedľa stál kôš s čerstvými rožkami, solenými praclíkmi, pagáčmi s oškvarkami. A tiež s pečenými buchtami.

„Čo si želáte?“ opýtal sa známy hlas.

Škriatok sa strhol od preľaknutia, hlas totiž patril pekárovi a s ním mal veru nedobrú históriu. Zaskočil ho aj pekárov tón, takto ho ešte nepočul, prívetivého a úslužného.

„Sú s jahodovým lekvárom,“ ozval sa pekár, keď videl, ako škriatkovi spočinul zrak na buchtách. „Prosíte si?“

Škriatok sa nervózne pozrel na tučného pekára a prikývol, nenašiel odvahu nič povedať.

Pekár zobral papierové vrecko a vložil doň štyri buchty.

„Ešte?“ Keď škriatok nereagoval, prihodil pekár dve ďalšie. „Dvanásť medených halierov vás poprosím,“ povedal pekár, podávajúc vrecko škriatkovi. Ten si ho vzal a natiahol sa po mešci s peniazmi. Vytiahol zopár mincí a podal ich pekárovi. Naplnil ho zvláštny pocit. Ešte v živote za nič neplatil peniazmi.

Veď presne toto predsa chcel – pokoj. Len si na to všetko bude musieť zvyknúť.

Škriatkove a pekárove oči sa na moment stretli. Pekárove boli malé a radostné, vyzerali, akoby také boli vždy. Škriatok sa však nenechal oklamať. Vedel, aké vedia byť ohnivé.

„Ďakujem vám,“ povedal pekár, naznačil poklonu a strčil si mince do vrecka na zástere. „Dobrú chuť.“

Škriatok sa usmial, prikývol a cestou z pekárne uchmatol z koša jeden rožok. Len tak, aby sa nepovedalo.

***

Pomaly si vykračoval uličkami mestečka. Lenivo kládol jednu nohu pred druhú a po jednom vyťahoval z vrecka lekvárové buchty. Boli mäkučké, sladké, voňavé – upečené majstrovskými rukami. Kráčal a ľudia ho obchádzali zľava aj sprava. Nie preto, že by sa zľakli, vôbec neboli pohoršení, ani nie preto, že by ich pohľad na neho nútil prejsť na opačnú stranu ulice a očami hľadať najbližšieho strážnika. Vyhýbali sa mu jednoducho preto, aby doňho pri každodennom zhone nenarazili a nespôsobili nehodu. Bol jedným z nich – človek na vychádzke – a jediný dôvod, prečo naňho zazerali, boli závideniahodné buchty a fakt, že sa za ničím nenaháňal.

Vtedy mu v hlave skrsla myšlienka, až sa mu na čele sformovali studené kvapky potu. Čo bude teraz robiť? Vedel, čo bude robiť v najbližších chvíľach. Na opačnom konci mestečka ho čakala lavička v tieni platanu a fontána ženy so špicatými ušami. Ale čo si počne potom? Peniažky od alchymistu sa predsa raz minú. Pôjdem do služby, povedal si. Zájdem k nejakému majstrovi a stanem sa jeho učňom – nie som predsa taký starý. Možno by ho zobral pekár. Tá predstava ho vzrušila. Celé dni tráviť po uši v ceste – miesiť, vaľkať, tvarovať, kúriť v peci, plniť si pľúca vôňou čerstvého chleba...!

Zahryzol do buchty. Jahodový lekvár mu v ústach spôsobil výbuch chutí. Po chrbte mu prešiel mráz – také nebeské to bolo. Ani si nevšimol, že mu kus lekváru stiekol po brade a rozpľasol sa mu na kabátci.

Vtom do neho niečo narazilo – vlastne niekto – a nahryznutá buchta mu vypadla z ruky rovno na zem. Škriatok skríkol od hrôzy.

„Pozeraj, kadiaľ kráčaš!“ skríkol na mladého chlapca, ktorý, tak ako buchta, spadol na zem a rozsypal kôš s uhlím, čo niesol na chrbte. „Ty nemehlo!“ dodal nahlas škriatok, no potom sa ho zmocnila panika a pud vycibrený rokmi žitia v tieni ľudí mu kázal vziať nohy na plecia. Videl, ako sa chlapcova ruka prehrabáva v rozsypanom uhlí. Ide ho po mne hádzať, uvedomil si škriatok. Očami už našiel najbližšiu bočnú uličku, v ktorej by mohol zmiznúť, no potom začul chlapcove slová a zmeravel.

„Ospravedlňujem sa, pane!“ povedal chlapec a v jeho hlase sa ozýval strach. „Prosím, odpusťte, nevidel som vás.“ Pomaly sa pozviechal na nohy. „Nezašpinil som vám kabát?“

Škriatok nemal silu odpovedať. Civel na chlapca, ktorý naňho civel, očakávajúc, že dostane vynadané.

Chlapec sa spamätal prvý, zložil kôš z chrbta.

„Ešte raz prepáčte,“ povedal, sklonil sa k zemi a začal naberať uhlie dlaňami a hádzať ho naspäť do koša.

Škriatok už viac nevydržal, zvrtol sa na päte a odišiel. Bez jediného slova. Okolo akurát prechádzal postarší pán, podľa šiat zámožný a bohatý mešťan. Škriatkovi začal vykladať niečo o nevychovanej chudobe. Škriatok mu však nevenoval pozornosť a uháňal preč. Postarší pán za ním chvíľu nechápavo hľadel a potom chlapcovi s uhlím za škriatka vynadal.

***

Kráčal rýchlo. Neobzeral sa.

Prešiel za roh. Oproti šiel pekne oblečený mladý pár. Boli na prechádzke, žena držala muža za rameno a o niečom sa zapálene rozprávali, ani nevnímali, čo sa okolo nich deje.

Škriatok sa snažil ovládať, naozaj sa snažil, no keď prechádzal okolo ženy s peknými šatami žltej farby, nevydržal a nastavil jej nohu.

Žena sa potkla, vykríkla. Našťastie nespadla. Jej partner bol pohotový a stihol ju podoprieť.

„Ospravedlňujem sa!“ zvolal škriatok a musel si zakryť ústa, aby nebolo vidno úsmev, ktorý sa mu začal rozlievať po tvári.

„Och, nič sa nedeje,“ vyhlásila žena, no bolo jasné, že s jej nohou nie je všetko, ako má byť.

„Si v poriadku, drahá?“ spýtal sa muž a podozrievavo si škriatka premeriaval.

„Áno, áno, drahý,“ odpovedala žena jemne, hoci jej pery krivila bolesť. „Len som si pána nevšimla,“ dodala s úsmevom.

„Dávajte, prosím, väčší pozor, pane,“ povedal muž škriatkovi.

„Áno, pravdaže, moja vina to bola,“ povedal škriatok a uklonil sa. „Pardon, ponáhľam sa.“ Nečakal na odpoveď a vyparil sa.

Za ďalším rohom potkol úradníka, ktorý si k hrudi pritískal úradné dosky s papiermi. Pri páde sa mu dosky roztvorili a ulicu zasypali – podľa vzhľadu – dôležité dokumenty. Škriatok sa ospravedlnil, vraj sa ponáhľa, a kráčal ďalej. Úradník stihol len zavolať, že sa nič nedeje, že to vlastne bola jeho chyba. Za nasledujúcim rohom potkol starenku, za ďalším dievča s košom ruží. Zakaždým sa zdvorilo poklonil a ospravedlnil. Starenke pomohol vstať. Napĺňalo ho to nesmiernou radosťou. Mohol k nim dôjsť celkom blízučko, stačilo len natiahnuť ruku a mohol sa ich dotknúť. Vôbec si ho nevšímali a nevedeli, netušili, čo zamýšľa. Bol neviditeľný!

Tak sa škriatok cítil.

Naraz mu hlavu zasypala lavína predstáv, ktoré si roky vytváral za mrežami drenážnych otvorov a na strechách domov. Myšlienky o odplate za každý zhrozený pohľad pre jeho zošúverenú postavu, za každú nadávku a výkrik hrôzy, keď sa opovážil vybehnúť zo skrýše, aby si uchmatol niečo pod zub. Boli to predstavy plné odrezaných končatín, vyškrabaných očí, krvi, bedákania a prosíkania o zľutovanie. Vždy to však boli iba predstavy. Ako malý škriatok mohol akurát tak snívať.

„Nie!“ skríkol odrazu a chytil sa za uši, akoby už nechcel počuť, čo mu jeho vnútro hovorí. „Nie-nie!“

Všimol si, ako na neho ľudia na ulici s podozrením a prekvapením hľadia, akoby ho zrazu zbadali takého, aký naozaj je – úbohé malé vráskavé stvorenie.

Zabehol za roh.

Dýchaj, vravel si v duchu a preklínal alchymistu a jeho elixír.

Veď toto nechcel! Chcel opak – chcel pokoj.

Okolo prešiel muž s drsnou tvárou. Mal holú hlavu a jazvu na pravom líci. „Ak ťa ešte raz prichytím, ty potkan, zabijem ťa,“ zaznelo v škriatkovej hlave.

Jeho ľudské prsty siahli po dýke na opasku. Zovreli sa okolo rukoväte.

Škriatok vykročil za holohlavcom a ani si nevšimol, že na opačnej strane ulice stojí pod platanom žena so špicatými ušami a leje vodu do nádrže pri svojich bosých nohách.

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Poviedka mesiaca marec: Krížovky

Poviedka mesiaca marec: Krížovky

Hassan Blásim

Poviedka je z knihy Iracký mesiáš. Keď v roku 2014 získal Hassan Blásim za knihu Iracký Mesiáš cenu Independent Foreign Fiction Prize, bolo to prvýkrát v 24-ročnej histórii ceny, čo ju získal arabský spisovateľ, a tiež prvýkrát, čo zvíťazila zbierka poviedok. Blásimove poviedky sú neuveriteľne surreálne, brutálne drsné, no takmer vždy ukotvené v surovej realite. Prelína sa v nich každodenné s fantastickým, mŕtvi ožívajú a zvieratá rozprávajú príbehy so silnou dávkou čierneho humoru. Próza reflektuje temné absurdity irackej nedávnej minulosti a útrapy irackých utečencov. Autorovo makabrózne spisovateľské umenie majstrovsky demaskuje, ako vojna vplýva na ľudské bytosti. Blásimove knihy, ako výtvor skutočne temného vizionárskeho génia, sú natoľko šokujúce, že v arabskom svete boli donedávna dostupné len online.

Poviedka mesiaca február: Miroslava Kuľková – Belehrad v tme

Poviedka mesiaca február: Miroslava Kuľková – Belehrad v tme

Miroslava Kuľková

Každá balkánska krajina má svoj hotel Balkán – cudzinu aj domov, v ktorom sme dočasne, a predsa je všade. Kedysi tieto krajiny, oblasti, enklávy tvorili jeden celok, potom sa krvavo rozišli a teraz si znova hľadajú cestu k sebe. Sedem poviedok debutujúcej Miroslavy Kuľkovej (* 1992) sa odohráva v siedmich balkánskych krajinách. Ich obyvatelia hľadajú cestu nielen k druhým – vzhľadom na históriu a miesta, kde žijú –, ale hlavne späť sami k sebe. Prehodnocujú vzťahy, z ktorých ujsť chcú, ale nedokážu, a nachádzajú tie, ktoré ich ešte môžu zachrániť.

Poviedka mesiaca december: Dopisy Otce Vánoc

Poviedka mesiaca december: Dopisy Otce Vánoc

J. R. R. Tolkien

Vánoční dopisy svým dětem psal J. R. R. Tolkien od roku 1920, kdy byly jeho prvorozenému synkovi Johnovi právě tři roky, do roku 1943, kdy bylo jeho nejmladšímu dítěti, dceři Priscille, čtrnáct let. V roli Otce Vánoc jim každoročně sděloval, že dostal jejich dopisy se seznamem vánočních přání, a vyprávěl o událostech na severním pólu; o vánočních přípravách, o svých pomocnících, o vítězných bojích se skřety.