Zahŕňa roky 1932 – 1944, Daumalov prerod, odchod od literárnej skupiny Vysoká hra a príklon k učeniu, hľadaniu a experimentom Alexandra a Jeanne de Salzmann. Rozchod s priateľmi, utužovanie nových vzťahov, dojímavé listy manželke Vere – kombinácia úvah, prozaickej každodennosti a ľúbostnej hravosti.

Ako sa nestať spisovateľom

Daumal často znie až extrémne v snahe vážiť každé slovo, overiť jeho pravdivosť, opodstatnenosť použitia, skutočnú váhu. Je nemilosrdný k sebe, k svojim rečiam a rečičkám, k všetkým tým „ja“ (ktoré vynášame opäť a znova na horu v batohu na vlastných chrbtoch), ale rovnakou mierou k priateľom. Píše o nevyhnutnosti dávať „svoje myslenie na mučidlá“ a byť najviac ostražitý a podozrievavý k myšlienkam a ideám, ktoré najviac milujeme. S ktorými sa stotožňujeme.

Okrem cesty a zápasu básnika smerujúceho k prebudeniu, od čiernej k bielej poézii, od driemajúceho k vidiacemu, sú listy aj špecifickým osobným dokladom o dobe tesne pred a počas druhej svetovej vojny, o cestách, horách, nedostatku, radosti a frustrácii, o chorobe a nádeji na uzdravenie. Ten posledný diktuje Daumal vo vysokej horúčke svojej žene 26. apríla 1944, v tom istom roku zomiera vo veku 36 rokov po boji s tuberkulózou.

Ako píše v doslove prekladateľ Jakub Hlaváček, je fascinujúce sledovať, koľko štúdií a monografií je dnes venovaných autorovi, ktorému za života vyšla jedna zbierka básní a útlučká novela. Vydáva sa takmer všetko, čo napísal – rukopisné poznámky, fragmenty, rôzne verzie diel či jeho gramatika sanskrtu. „Svedčí to nielen o literárnej úrovni Daumalových textov, ale predovšetkým o sile jeho osobnosti a myšlienkovej hĺbke, ktorá pôsobila takmer na všetkých v jeho okolí a dodnes tak silno vyžaruje zo svedectiev i z dochovaných textov.“ Pôsobí to o to paradoxnejšie u autora, ktorý, ako zaznelo v jednom z listov, sa snažil učiť písať tak, aby sa nestal spisovateľom, dodáva autor doslovu.

Z korešpondencie je tiež jasné, aké dôležité bolo pre Daumala písanie a prijímanie listov. Jeho život a energia boli limitované chorobou a mnohé udalosti, také dôležité pre vzťahy a priateľstvá, sa tak odohrali v listoch.

Uhádnite niečo z mojich zámerov

Preto sa často rieši ich oneskorenie, čas, keď sa zjavuje kuriér, a odmlky v korešpondencii. Čas medzi sľubom list napísať a jeho napísaním. „Od tej doby už toľkokrát vyšlo aj zapadlo slnko i mesiac, a to bez ohľadu na naše rozmary, sľuby, neschopnosti, telefonické hovory, zápaly priedušiek, sťahovanie, lístky na autobus, hádzanie flinty do žita, úteky, premočené topánky, zatiaľ čo druhý pár je u obuvníka…“

„Naozaj bol môj posledný list ako úder pravítkom po prstoch?“ Takto sa pýta René Daumal v liste z 3. januára 1941 priateľa, spisovateľa Luca Dietricha. A vysvetľuje, že v tom prípade to nebol on, kto to pravítko držal. Ale o pár riadkov udiera znova: „Ale nie, moje mlčanie nie je ,temné‘, nepoužívajte také veľké slová na ničotnosti.“ A vymenúva pasáže z listu priateľa, ktorým nerozumel alebo s nimi nesúhlasí.

Aby kritiku zmiernil, napáda sám spôsob komunikácie prostredníctvom listov. „Listy sú len hrubým a barbarským spôsobom vyjadrenia. Tuším, že je tu veľké nebezpečenstvo, že si predchádzajúce riadky vyložíte nesprávne. Pomôžte mi, buďte taký dobrý a uhádnite niečo z mojich zámerov.“

Nedá sa nad tým nepozastaviť, pri čítaní hĺbavých, veľmi osobných a často drásavých listov, nedá sa nepomyslieť na to, na čo sa dnes ľudská korešpondencia scvrkla.

„Boh má jedinú vôľu, pravú vôľu, zatiaľ čo v človeku je tisíc protichodných a premenlivých vôlí.“ Daumal často poukazuje na to, že sme zmietaní svojimi falošnými túžbami, predstavami a emóciami rôznych „ja“, ktoré nám zabraňujú prístup a videnie skutočnosti. „Skutočnosť nám klope na dvere a my odpovedáme ako vo sne tým, že si vybavujeme a omieľame staré nápisy. Rovnako je to vo vzťahu k druhým ľuďom. Vnímame len vlastné predstavy a emócie, uvedené do pohybu vonkajším prejavom druhého človeka. Domnievame sa, že vnímame ,druhého‘, avšak to sa v nás len dokola premieľajú naše staré potreby…“

Učiniť pád menej dlhý

Tí „prebudení“, alebo aspoň putujúci na ceste k prebudeniu, vedia predvídať vlastnú premenlivosť a nepevnosť, a preto aj v čase vzletov cítia vo výškach už obsiahnuté pády. Dôležité je vedieť ich predvídať, „pripraviť sa na ne a učiniť svoj pád menej prudký a dlhý“.

Celú recenziu si môžete prečítať v Denníku N

Ukážku z knihy si prečítajte TU

René Daumal: Dopisy hledajícího probuzení

vydal: Malvern 2015

preklad: Jakub Hlaváček

Zobraziť diskusiu (0)