Zaľúbená v kláštornej cele
Catherine vstúpila do karmelitánskeho kláštora v roku 1989 po smrti otca (významného anglického maliara) a krátko po svojej konverzii na katolicizmus. Mala za sebou detstvo v nezávislej umeleckej rodine, život v Londýne i štúdium experimentálnej hudby v Paríži.

V pátraní po záruke posmrtného života zakotvila v severoanglickom opátstve kontemplatívnej rehole karmelitánok. Od prvej chvíle sa jej tento svet zdal podmanivý, lákavý a neodolateľný. Kláštor jej dal odpovede aj nový domov. Zaľúbila sa do samoty svojej cely aj výhľadu na krásnu vidiecku krajinu za oknom, do pravidelných modlitieb a bežného rytmu života sestier odlúčených od sveta klauzúrnou mrežou.

Zapojila sa do procesu prípravy na rehoľné sľuby s najčistejšími úmyslami, pripravená zahodiť všetky zbytočné bremená a odpútať sa od vlastnej vôle. Zaľúbená do Krista, odovzdaná inému spôsobu existencie, ktorý sa už teraz dotýka neba.

Prvé dezilúzie boli nenápadné a chvíľami ich bola ochotná odignorovať. Vstupovala do rádu súčasne s Jennifer z dobrej katolíckej rodiny. Na rozdiel od nej si musela vypočuť od predstavenej ironické poznámky o uletenej umeleckej rodine, o ľuďoch z Londýna a čerstvých obrátencoch, ktorým chýba spojenie s tradíciami.

Postupne odkryla „pedagogiku“ vznešenej matky priorky. Šlo o kombináciu poslušnosti, emočného chladu a jednoduchosti, ktorá však v skutočnosti znamenala pohŕdanie intelektuálnou námahou a duševnú lenivosť. K tomu zomknuté pery matky predstavenej, uhýbanie pohľadom a neochota vnímať novú členku komunity ako zrelú ženu. Zvykla Catherine napomenúť infantilným spôsobom: „Nebuď taký ufňukanček!“

Toto všetko bolo zaobalené do špeciálneho druhu vyjadrovania – zdanlivo duchovného, ale v skutočnosti kruto manipulatívneho a falošného. Najväčším hriechom bola tzv. zmätenosť, hoci šlo vlastne iba o nedostatok v kvalite podriadenosti, ktorá sa od dokonalej sestry vyžadovala.

Ako sa rozpadá komunita
Podstata zasväteného života v kláštore sa rozbíjala na skupinových hrách. Identita spojená s príslušnosťou k starobylej duchovnej tradícii bola nahradená skupinovým egoizmom, lebo iné opátstva sú vraj skazené, liberálne a odsúdené na zatratenie.

Štýl, akým matka predstavená komunita viedla, postupne prispieval k jej deštrukcii. Vlastne nebola vôbec rigidná. Rada čo najčastejšie organizovala pre sestry čajové posedenia (s gitarou a flautou), keď bolo dovolené rozprávať a smiať sa. Vytvorila si okolo seba „partiu“ oddaných sestier, ktoré spolu s ňou pohrdli intelektuálnym rozlišovaním a boli vďačné za kúsky uvoľnenia.

Catherine sa stala účastníčkou (alebo obeťou?) väčšieho historického procesu. Biskup asistujúci sestrám pri voľbe novej predstavenej upozornil na nové vatikánske dokumenty, ktoré aj od komunít v klauzúre žiadali nové prístupy, akceptovanie spoločenských zmien a rešpekt voči osobným príbehom nových členiek, ktoré čoraz častejšie disponovali dobrým vzdelaním či profesijným úspechom. A začali prichádzať do kláštorov už ako 30-ročné ženy, nie dievčiny krátko po maturite.

Po zvolení novej matky priorky, intelektuálne otvorenej a schopnej objatia i pohľadu priamo do očí, sa proces deštrukcie spoločenstva šialene zrýchlil. Sestry zvyknuté zotrvať v starom stereotype napriek všetkým záväzkom poslušnosti zorganizovali rebéliu a s bývalou predstavenou začali viesť v kláštore paralelnú existenciu. Novú priorku odrovnali a z dynamickej predstavenej sa stal tieň s perspektívou psychiatrickej diagnózy. Do klauzúrneho posvätného ticha vnikli hádky, krik a urážky.

Duchovná moc proti človeku
Catherine z kláštora utiekla na dvakrát. Prvý raz uprostred noci a iba na pár dní. Vrátila sa a po dvoch rokoch odišla definitívne. Vyštudovala Oxford, našla si životného partnera a vo svojom písaní či prednášaní o teológii, filozofii a etike sa stále drží svojej mníšskej skúsenosti. Aj v týchto memoároch rozpráva o svojom rehoľnom období s láskou a nesmierne poeticky. Z každej jej vety je zrejmá ozajstná zaľúbenosť do Boha, citlivá, vášnivá a súčasne slobodomyseľná duša. Nechcela nič iné ako sa Bohu odovzdať, ale tak, aby sa nehanbila za zradu vlastného bytia.

Spoveď bývalej mníšky je nekompromisným poukázaním na riziká posvätnej moci, ktorou disponujú kňazi, opátky, biskupi alebo hocikto iný, kto môže použiť na maskovanie svojich manipulatívnych zámerov sväté vety a mystický prídych v hlase. Náboženské komunity všetkých čias a vo všetkých kútoch sveta boli a sú vystavené týmto rizikám.

Ľudia neskazení úlisnosťou a pokrytectvom budú vždy odsúvaní na okraj, ohováraní a ponižovaní. Bude im ponúknutá zdanlivo veľkorysá možnosť odchodu, ale tá bude vždy spojená so vzbudzovaním viny.

Hľadanie pravého náboženstva a spirituality pokračuje. Po všetkých stáročiach duchovných a mníšskych tradícií, teológie a cirkevného vývoja sa stále nanovo opakuje táto dráma. Nikdy nebude v stredobode pozornosti. Ale povedzme si úprimne: kedy bolo v strede záujmu niečo dôležité?

Málokto je v živote nútený prekonať pocit viny a uprostred noci vyjsť do polí, zanechávajúc za sebou prázdnu kláštornú celu. Ale výzva zachrániť si dôstojnosť vlastného bytia pred manipuláciami a nevyhnutnosť spraviť to „jediné správne“ sú univerzálne.

Catherine Coldstream: V klášteře

Práh, 2024

Zobraziť diskusiu (0)