Čítať knihu Slon mizne je pomerne nezvyčajný zážitok. Drvivá väčšina postáv poviedok nemá meno, žijú normálne životy, až z toho mrazí a ak sa stane niečo nezvyčajné, tak to hraničí až s iracionalitou, ktorú nedokáže ľudská myseľ niekedy ani prijať. Murakami tvoril poviedky v zbierke Slon mizne pre časopis The New Yorker a ako sám píše v úvode, nie všetky texty, ktoré napísal aj akceptovali. Tie, ktoré nepovažovali za dostatočne vhodné pre nich odporúčali do iných periodík. Roky 1980 – 1991 sú pomerne dlhé časové rozpätie, menil sa svet, japonská spoločnosť, aj život autora. Každá poviedka je literárna lahôdka, námety z niektorých sa dokonca stali súčasťou neskorších Murakamiho románov a platia univerzálne v modernej spoločnosti.

„Ja sa bojím takých ľudí, ktorí bez váhania a nekriticky uveria slovám ľudí Aokiho typu. Takých, ktorí sami nič nevyprodukujú, nič nepochopia, ale napriek tomu ochotne tancujú podľa cudzích príjemne znejúcich a ľahko pochopiteľných názorov a správajú sa stádovito. Takí si ani za mak, ani len omylom nikdy nepripustia, že by mohli konať nesprávne. Sú to tí, ktorých ani vo sne nenapadne, že by mohli niekomu celkom nezmyselne a zároveň veľmi vážne ubližovať. Takí sa neprihlásia k zodpovednosti, nech ich konanie spôsobí akékoľvek dôsledky. Takých sa naozaj bojím.“

Už názov knihy Slon mizne je pomerne nezvyčajný: volá sa tak rovnomenná záverečná poviedka a jej rozprávač je postavený do veľmi zvláštnej situácie: je presvedčený, že ako posledný videl slona a jeho ošetrovateľa tesne predtým ako nepochopiteľne zmizli. Aj postavám v iných poviedkach sa dejú zvláštne, niekedy až hraničné situácie. Žena v Spánku prestane spať a táto situácia je o to hroznejšia, že necíti žiaden fyziologický dopad absencie spánku a dokonca ani jej manžel si nevšimne, že celé noci nespí. Fyzická a duševná deprivácia sa objavujú často ako symptómy sprevádzajúce bizarné udalosti: extrémny hlad v Druhom útoku na pekáreň, apatia, ľahostajnosť, túžba po alkohole, neschopnosť dosiahnuť sexuálnu nasýtenosť, roztrieštená komunikácia alebo naopak zámerné ticho, izolácia, osamelosť, mlčanie a ďalšie.

Bizarnosť a surrealistickosť diania strieda poetický jazyk opisujúci vzťahy medzi mužmi a ženami, v knihe ale nájdeme aj hororovú poviedku (Zelený netvor) a niektoré ďalšie pasáže sú minimálne zlovestné (TV people, Tancujúci trpaslík). Murakamiho vyjadrovanie je osobité, originálne, viackrát použije prvky fantastického ozvláštnenia a hoci sa dejové línie takmer vždy odohrávajú v Japonsku, nie sú nám kultúrne cudzie. Sú to texty, ktoré doznievajú a ukazujú, akí sú ľudia krehkí a ako ťažko k sebe niekedy hľadajú cestu.

Haruki Murakami: Slon mizne. Výber poviedok z rokov 1980 - 1991
Preklad: Dana Hashimoto
Slovart 2017
376 strán

Zobraziť diskusiu (0)