Cudzie puntičkárske byty na mňa pôsobia podozrivo. Cítiť mydlá, vonné sviečky, aviváž. Ani vás nenapadne položiť otázku - mám si obuť papuče? Už aj ich hľadáte, vstupujete a smerujete k pohovke čo najkratšou trasou, aby sa cestou, nedajbože, niečo nestalo. Veľa svetla, kvietky, jasné farby, nasilu vkusné doplnky. Tváre týchto bytov si dávajú záležať na vonkajšej harmónii, čistote, feng šuej, kadečom možnom. V skutočnosti je to len rýchla prezentácia živeného komplexu s krycím názvom “všetko je v poriadku”. Hostiteľ je časom nervózny a mimikou, gestami, obsesívnym donášaním na stôl a citeľným tlakom si vyžiada Váš odchod. Diplomaticky. Ani sa neopýta, ako ste sa cítili, vie to. Rovnako ako on. Ako väzeň. Návštevu ale absolvujete o rok zase. Môže to byť sestra, svokra, starí rodičia, dávny spolužiak alebo starý priateľ s ktorým si už nemáte čo povedať.

Podobne k Vám, ako čitateľovi, pristupuje aj intímna próza Matky a kamionisti (2018) od Ivany Dobrakovovej. Prihovára sa k Vám najskôr všeobecným spomínaním, do akého sa vnášajú bizarné prvky rannej sexuality a vzťahu k rodičom. Po prekročení tejto hranice tolerantne reagujete aj na moralistické nastavenie takmer 40 ročnej učiteľky odsudzujúcej dospievajúcu generáciu. A čo jej vadí? Vulgárnosť, explicitná závislosť na erotike, umelý a plytký humor. To, čo mnohým. Na druhej strane ale cítiť životný úbytok energie. Vadí jej pocit, že si z nej niekto robí srandu a pritom je tak mladý a naivný sráč s obmedzeným prístupom k vlastnému telu a životospráve.

Medzi Talianskom a Bratislavou sa odohrávajú tisíce príbehov, v ktorých si ženy uvedomujú svoju sebestačnosť a krásu, platonickú túžbu po realite, v ktorej sa premieňa vôľa na skutočnosť. Niektoré z predstáv sú sladké, priznane z nich sála klišé, ale v deji sú tieto črty zakomponované ako farba zmiešaná s vekom, starosťami, problémami.

Príbehy priznávajú komplexy a frustrácie, predovšetkým sexuálne. Frustrácia vytvára sympatický rytmus a správne dávkovaný spoločenský hnev predurčuje vnútorné smerovanie všetkých postáv. Až nepohodlné myšlienky dokážu narušiť suverénny vonkajší poriadok a obrátia sa na rodinu, prácu, priateľstvá, milenecké vzťahy, manželstvo, potomstvo, vlastné telo. Vo všetkých týchto témach necháva Ivana Dobrakovová odznieť vo svojich vnútorných monológoch podnety vyvolávajúce zdravé ženské sebavedomie. Na autobiograficky ladených príbehoch rúca stereotypy o kedysi danej budúcnosti. V prítomnosti románu sú postavy v móde, že nastavené spoločenské úlohy nezvládli. Je to ale naozaj tak, že nezvládli?

Dobrakovová vytvára literárnu nechuť k ženskej servilite, nenápadne hľadá jej genetický pôvod a pri sexuálne ladených motívoch ukazuje stav ľudského odcudzenia a vzájomné poníženie, aké sa môže negatívne odzrkadliť pri snahe nadviazať telesný kontakt neskôr. Už si to nemôže dovoliť z titulu učiteľky alebo rozvedenej matky. Máte sa hanbiť, keď si po komplimenty chodievate do internetovej kaviarne a vedome sa púšťate do veľmi komplikovaného a zlodejského procesu exotickej lásky?

Inteligentné je priznať hlúposť. Odkrývať poklesky a nájsť im logiku. Ivana Dobrakovová to presne robí. Hovorí o postavách s ktorými nesúcití, ale súhlasí.

Matky a kamionisti

Ivana Dobrakovová

Marenčin PT, 2018

Zobraziť diskusiu (0)