Tá cesta bola „rok čo rok neschodnejšia, zarastala burinou a bodliakmi a len dva vyjazdené tenké pásy od vozu Nemecanc Mukuča, ktorý tade jazdieval po zásoby, jej nedovoľovali zarásť úplne“. (s. 176)

Jediná cesta spájajúca dedinku so svetom zarastá. Jej obyvatelia starnú a strácajú sa v čase. Žijú spomienkami, chystajú sa na smrť a netušia, koľko krásneho ich „ešte čaká, a to šťastie prišlo, je krásne a dýcha ľahkým, vľúdnym dychom, nech to tak vydrží ešte dlho, nech to tak vydrží naveky, nech noc čaruje, aby ochránila šťastie, nech vo svojich chladných rukách prevracia tri jablká“. (s. 176 – 177)

Starodávny svet sa spomalil v bližšie neurčitom čase, keď sa píšu telegramy a listy a cestuje sa na vŕzgajúcom voze ťahanom somárom. Choroby sa liečia domácimi odvarmi od Jasaman: „Jasaman sa s odvarmi lopotila každý deň, vždy len ráno, pred východom slnka, alebo až po jeho západe.“ (s. 38) Maranské záhrady sú z času na čas zaplavené žumpou alebo lavínou. Marančania trpia chorobami, hladom, vojnou, ale držia spolu a pomáhajú si. Ochraňuje ich biely páv aj duch mŕtvej manželky. Kikiríkajúce kohúty zaháňajú smrť a deti vidia anjelov smrti. Každodennosť a mágia splývajú vo voňavú penu ako Ovanesove raňajkové žĺtky: „Ovanes si ušľahal dva žĺtky s niekoľkými lyžicami kryštálového cukru.“ (s. 38)

Z neba spadli tri jablká je smutnokrásny, horkosladký príbeh, ktorý do slovenčiny výborne preložila Zuzana Bujačková sedem rokov po tom, ako sa stal v Rusku bestsellerom a vyhral prestížnu literárnu cenu Jasnaja Poľana. Čitateľovi prekladu pomáha aj bohatý poznámkový systém, v ktorom sú vysvetlivky miestnych potravín, jedál, geografických a historických súvislostí. Arménsku dedinku Maran prepájajú so slovenským čitateľom aj ilustrácie kysuckej dediny Františka Hübela.

Kalamity a traumy zmietajúce Maranom sú predpovedané v poverách, prorockých snoch, rozprávkach a piesňach, ktoré si Marančania spievajú: „O teplom letnom daždi, ktorý padal v deň, keď rodila vlčica, o jej siedmich mláďatách, ktoré sa rozbehli do sveta, ale vrátili sa ako mohutné vlky práve vtedy, keď stratila nádej, že ich ešte niekedy uvidí. O vetre, ktorý na svojich rýchlych krídlach prináša správy od ľudí, ktorí už dávno nie sú medzi nami. O viniči, čo vyrástol až do oblakov a v jeho vetvách spia nebeské vtáky.“ (s. 175)

Bujná príroda a bujarý nezdolný život prerastá aj záľahy snehu, aj pustatinu hladu: „Po pár týždňoch sa objavila prvá jarná zeleň – žihľava, kapsička pastierska a preskiernik – a napoly vymretá dedina trocha ožila, pustila sa do práce v záhradách a sadoch, povyťahovala semiačka zeleniny chránené ako oko v hlave.“ (s. 69)

Kniha sa začína Anatolijinou smrteľnou posteľou a končí sa Anatolijiným pôrodom. A hoci sa zdá, že Anatolijin svet nezvratne umiera spolu s ňou, stane sa zázrak, podobný mnohým maranským legendám. Spoločenstvo susedov, zvierat aj rastlín privíta ďalšie dieťa. Maran je arménske Macondo s čistučkou knižnicou plnou včiel a zelene, kam si Anatolija chodí vydýchnuť od svojho tyranského manžela. Suseda Valinka dúfa, že uvidí svojho vnuka a jeho deti. Rodina prijme Maran a Maran prijme Tigrana a Nastasiu: „Dedina bola presne taká, ako si ju Nastasia predstavovala z manželovho rozprávania. Kamenná, s rozpadávajúcimi sa škridlovými strechami, chatrnými pokrivenými plotmi a komínmi, ktoré siahali takmer do nebies.“ (s. 120)

A hoci je Maran fiktívnou dedinkou, Narine Abgarian svojou magickou mocou slova pomáha veriť, že sa dá prečkať hladomor a prežiť ťažká zima, že sa topánky dajú mŕtvemu mužovi poslať po nebohej susede a že skala ochráni dedinu pred lavínou.

Tretie jablko padne do rúk tomu, kto si príbeh „vypočul a veril v dobro“. (s. 177)

Narine Abgarian: Z neba spadli tri jablká

Artforum, 2022, edícia -klad

preklad: Zuzana Bujačková

Zobraziť diskusiu (0)