Extrémne počasie a zabijacké mraky

On je gej a pracuje v bare. Príležitostne sa stretáva s vyznávačmi Osha, aby na chvíľu uveril tomu, že život nie je rovná čiara, ale kruh. Sestra zbiera svetre, po čase ich ponúka na internete.

„Brácha si říkal Jednička a mě pojmenoval Dvojka, protože se narodil o tři čtvrtě hodiny dřív než já, jednoho parného srpnového dne.“

Obaja zbožňujú New York. Do mesta sa presťahovali, keď mali dvadsaťosem. Bývajú blízko seba, na dvoch stranách parku, takpovediac na dohľad.

Krátke epizódy v románe (druhom v poradí) holandskej prozaičky sú rozprávané z pohľadu sestry. Malými fragmentmi sa vracia do detstva a ďalšími postupne smeruje k tragickej chvíli, keď sa brat navždy ponorí v rieke.

Hoci bol od malička živší a aktívnejší, nakoniec boj s depresiou nezvládol. Medzitým aj prestal veriť, že život je kruh. Namiesto toho začal rozprávať, že prichádza obdobie extrémneho počasia. Mraky ho zadusili.

Život zachraňujúci záujem

Samovražedné nutkanie sa v tomto rozprávaní objavuje cyklicky a v rozmanitých podobách. V New Yorku bol vraj za ostatné desaťročia len jediný deň bez samovraždy, 12. júna 1993.

Mrakodrapy a stavebné žeriavy brata fascinujú. Predstavujú možnosť za chvíľu zletieť zo života do hlbín smrti. Výšky týmto perverzným spôsobom nedráždia iba jeho. Ľudia páchajú samovraždu rozličnými technikami, ale práve v New Yorku vedú „skokani“. Je ich osemnásobne viac ako v iných amerických mestách.

Vnútorné prepojenie dvojčiat prináša pri takomto vábení smrti utrpenie a strach. Nestáva sa samovražda čiastočne aj vraždou toho druhého? „Zdálo se mi, že jsem ho zase viděla. ‚Jsem tady jenom v úterky,‘ řekl. To se mi líbilo. S tím jsem dokázala žít.“

Toto je príbeh smútenia, spomínania, zdesenia, osamelosti aj hnevu. Sestra na striedačku spáva doma a v prázdnom byte po bratovi. Okrem brata po kúskoch stráca aj svojho manžela.

Román má jedinečnú atmosféru. Je smutný, ale prostý spôsob rozprávania bolesť kompenzuje stopami vľúdnosti. Knižný príbeh, ktorý sa dostal do užšej nominácie Európskej ceny za literatúru a v anglickom preklade aj medzi nominácie Medzinárodnej Bookerovej ceny, je v dobrom zmysle angažovaný. Upozorňuje na nevyhnutnosť záujmu o druhého človeka, a nielen v súrodeneckých vzťahoch. Podstatný a vážny záujem môže byť účinnejší, ako pokušenie spadnúť z mrakodrapu či naveky vstúpiť do rieky.

Mimochodom, vnímavý čitateľ by si určite mal pozorne všimnúť budúce tituly z Hlasu, novej knižnej edície Vyšehradu.

Jente Posthuma: Na co radši nemyslím

Preklad: Blanka Konečná

Vyšehrad, 2025

Zobraziť diskusiu (0)