Vianočné oblátky II

Oblátky aj trubičky za posledné roky vždy piekol ujo, pre nás aj pre známych. Je už dlho na invalidnom dôchodku, má slabý zrak. Neoženil sa, zostal s babkou, ktorá mala zrak ešte slabší. Teraz babka zomrela, prvýkrát bude na Vianoce sám, ani nechcel, aby sme prišli, nebude vraj oslavovať, má dosť všetkého. Oblátky tiež nebudú. Prístroj na výrobu oblátok mu kúpila mama. Bol to určite dobrý nápad. Keď žiarlivý hrdina Hľadania strateného času lapí a drží svoju milovanú Albertine u seba doma, tá tuším časom začne zbierať lyžice. Zdá sa mi to? Proust píše, že venuje príboru nepatričnú pozornosť, ako to dokáže jedine väzeň. Nič ju nerozptyľuje. Alebo, možno lepšie, nemá ju čo iné rozptýliť. Boli to odjakživa dokonalé oblátky.

Hoviadka božie

Kopytá sa časom zoderú, píše Kukučín, celé zviera pomaly chátra. Zuby sa tiež zbrúsia. Čerstvá šťavnatá vega, ako nazýva tamojšie nivy, až tak neublíži, ale ostrá tráva na miestach, kde málo prší a veľa fúka, si vyberie svoju daň. Kone na druhej strane plesa, na statku, čo sa ide predávať, majú všetky na bokoch dlhé šrámy, kde ich zranil leon. To bude nejaká tamojšia puma, Kukučín jej vraví leon. Museli to byť ťažké boje, rozpárané bruchá. Ale o tie rany mi až tak nejde. Šla som na preventívnu prehliadku, zubárka povedala, že chrup mám v dobrom stave, iba na ľavej strane ho mám zodratý, prehodila len tak vecne. Spýtala sa, či v noci škrípem zubami. Odvetila som, že hoci mám na to dosť dôvodov, neškrípem. Tak vraj možno žujem častejšie na tejto strane. Ešte ju zaujímalo, či ma to nebolí. Lebo niektorí ľudia majú potom zuby citlivejšie. Nebolí, nevedela som o ničom. Odchádzala som odtiaľ nemilo prekvapená. Ak mi doteraz nič nehovorila kríza stredného veku, mám pocit, že zubárka mi ju práve odštartovala. Spomenula som si, ako som sa raz kamarátky, ktorá študovala fyzioterapiu, spýtala, čo môžem urobiť pre to, aby som si zachovala zdravú chrbticu. Po krátkej úvahe povedala: „Nič.“ Napokon dodala, že pravidelným cvičením a správnym držaním tela, samozrejme, spomalím či oddialim degeneráciu, ale naša fyzická schránka sa prosto opotrebúva, s tým nič nenarobím. ČIT. DENNÍK I 26 27 Posadnutosť Sedím doma a jem, snažím sa žuť na opačnej strane. Zuby sa ďalej derú, raz možno budú aj citlivé. Môže sa to začať kedykoľvek.

Možnosť textu

Ráno z ničoho nič začalo snežiť. Žofia sa zobudila skôr, než by sama bola chcela. Idú jej ďalšie zúbky. Spravila som kašu, my tri jeme kašu každý deň, umyli sme si zuby a vrátili sa naspäť do postele. Žofi hneď aj zaspala. Agátka mi šuškala veci, ktorým som celkom nerozumela, a potom sa pritúlila a zostala ticho. V izbe bolo husté šero a bolo zvláštne pomyslieť, že za tými ťažkými závesmi tíško padá sneh. Rozmýšľala som nad prózou o Kukučínovi, napadlo mi to už v noci – ako by asi vyzerala. Nebola by prvá, samozrejme, na tom ani nezáleží. Slovom, Kukučín v patagónskych pampách. Ráno, práve sa zobudil. Myslela som na prechádzku k plesu. Ako dlho trvalo dostať sa tam pešo? Tri hodiny? To je veľa. Pri plese by niekoho našiel. Ženu, kúpe sa v jazere. Nie, kúpala sa, to je zaujímavejšie. Zaujímavejšie literárne, pravda. Z pohľadu muža už sa všetko zaujímavé stalo. A čo Perica? Vstala pred ním, prvá, a sedí niekde vnútri, popíja kávu. Na prechádzku ju nevzal. Mohla by sa ona kúpať v jazere? Práveže nemohla. Ju podľa mňa celý tento výlet vôbec nenadchýnal. Určite mala radšej pohodlie mesta. Navyše, bola predsa chorá. (Na nervy. To mi zišlo na um ako prvé. Možno tomu tak aj vraveli.) Čo ma najväčšmi miatlo pri týchto úvahách, kým sa mi prvé vety rozbiehali v hlave – či to nebude nudné. Treba nejaký dialóg, ten vždy osvieži. Nemôžeme pridlho opisovať, ako Kukučín vstáva.

Lenže práve dialóg mi pripadal nemožný. Kukučín, sám málovravný, je medzi chlapmi, ktorí majú kopu roboty a veľa toho nenahovoria. Jeho ešte všeličo zaujíma, ale nechce sa vypytovať, aby nerušil. Chodí a pozoruje. A napokon, asi si naozaj často vystačí aj sám. Ale čo si myslel? Asi si ho predstavujem v nejakom zlomovom období. Mohol byť rozčarovaný zo vzťahu so ženou, alebo ak aj nie rozčarovaný – neviem. Bola to skôr zodpovednosť než láska. Nedali si, čo od seba čakali. Jeden druhému sa za všeličo mohli cítiť zaviazaní, a mohli sa mať aj úprimne radi. Je to všetko? A čo vášeň? Vášeň už bola? Nevedel, že ho niečo ešte čaká. Páči sa mi, že trávil toľko času v divočine. Ušiel kritikom. Tak mi to zakaždým napadne. Kritici ostali sedieť doma nad jeho prvými prózami, ktoré sú predsa také pekné a zrozumiteľné. Niektorí sa možno za ním rozbehli, prešli kus cesty, ale nakoniec im zmizol z dohľadu. Zmysluplný dialóg som nevymyslela. S kým? A čo také by Kukučín mohol povedať? A nestráca človek kus kúzla, keď otvorí ústa? Na jednom mieste v patagónskych prechádzkach sa gazda spytuje: „Čo nového?“ a chlapi mu odpovedajú: „Nič takého.“ To je, paradoxne, veľavravná výmena.

Ešte k tomu humoru

Pretože aj Petar je zamilovaný do spanilej Jelky a pretože neželá mladým milencom šťastie, začne ju pred Krešimírom ohovárať. Nachádzajú sa v tej chvíli ďaleko od mesta aj od nej, obaja prišli pracovať na statok k svojmu anglickému dobrodincovi, pánovi Flankovi. Prišli ťahať čiaru, ako sa vraví, stavať plot. „Tvár nerád, keď ide do olivova, bielu by radšej,“ vymenúva Petar Jelkine nedostatky. „Uvidíš, keď príde do rokov, začnú jej šibať fúzy. Hovoria, mrcha žena, ktorá ich má. Jamôčkam sa neúfaj. Pôjdu kade ľahšie, keď vypršia zuby.“ Je výrečný; Kreše sa rozkýva ako ten kolík, čo má sádzať. Ale odolá. Mal by ju hádam rád aj fúzatú. Bavila som sa. Možno rozumiem humoru lepšie, než si myslím. Alebo som za ten čas strávený s Kukučínom prešla nejakým procesom – poľudštenia. Keby som sa vrátila k jeho predprevratovej tvorbe – ale to už nebude. Iba keď kritika niečo odcituje a potom medzi rečou spomenie Kukučínovu jemnú iróniu, bývam prekvapená, nepochopila by som, že to nemyslel úplne vážne.

Kukučínovo umenie

Dej plynie pomaly, stále sa debatuje o svete. Ako je potom možné, že som prvé štyri časti hltala ako dobrodružný román? Možno preto, že prostredie v mnohom dobrodružný román pripomína. Je westernové. Romantická zápletka tiež púta pozornosť, azda o to silnejšie, že informácie nám autor dávkuje striedmo. Dotýkala sa ma aj expresivita výrazu. Keď Jelka vidí cez okno Krešimíra s inou slečnou a pripadá si oklamaná: „Triasla sa vo veľkom hneve, tuším i päste stisla, tvár jej blčala, z očú sršali iskry, ale nemala vlády, nevydržala. Čosi v nej odmäklo, rozišlo sa. Zaliali ju slzy.“ Čosi v nej odmäklo, rozišlo sa. – Nie je to úchvatné? Ešte aj tá kadencia, po dlhej vete plnej rozčúlenia príde kratšia veta, smútok, ktorý sa skrýval za hnevom, a nakoniec kratučká katarzná. Kukučín vedel napísať aj dojemnú či ľúbostnú scénu silne, často akoby premršteným výrazom, a predsa bez pátosu. Aha, udobrili sa: „Keď odbehla, ostal pri stole zahrabaný v svojom šťastí.“ Typické pre Kukučínove drámy (či akési „podzápletky“) v tomto románe je rýchle rozuzlenie; ak sa niečo beaumarchaisovsky zapletie, omyl nikdy netrvá dlho. (Najdlhšie sa vlečie Jelkina neodôvodnená žiarlivosť, a to je tuším aj najslabšie miesto celého diela.) Román prekypuje podobenstvami, prirovnaniami, všetko sa ilustruje príkladom. Pán Katović ilustruje svoje kázne, aby ich ľahšie prijali, ale aj Jelka takto vysvetľuje Andrijovi, čo sa medzi nimi pokazilo, lekár Volá ešte mať? ČLÁNKY 162 163 objasní Tereze Katovićov stav na obraze nahnutého plota, a aj oveľa menšie veci dostanú svoj názorný metaforický náprotivok. Monumentálna je scéna, kde doktor púšťa žilou na smrť chorému Terezinmu mužovi. Kukučín zvolí uhol pohľadu akosi rembrandtovsky; zavčas rána si Petar vezme stoličku, dokríva k dverám a odtiaľ vidí posteľ, na nej gazdu vo svetle hromničných sviec, krv stekajúcu do bielej misky a Andriju, ktorý sa na to všetko užasnuto díva. To je hádam jeden z našich literárnych vrcholov. Za pozornosť stojí aj pohreb – Kukučín si uprostred slávnostnej atmosféry dovolí žart. Nezmestia sa mi všetky krásy do jedného článku.