Presun z juhu na sever Európy nebol vôbec taký dramatický, ako som očakávala. Príležitosť bývať roky „dolu“ a potom zase „hore“ (na mape) nebola celkom moja voľba; prišla spolu s inými životnými okolnosťami. Faktom však je, že mi umožnila porovnávať, ako sa žije každodenný život v najskorumpovanejšej krajine medzi tými rozvinutými (neuveríte: podľa niektorých zahraničných zdrojov by to mohlo byť Slovinsko) a v najšťastnejšej krajine toho istého sveta (veru: najvyšší „koeficient šťastia“ spomedzi nás vraj vykazujú práve obyvatelia Fínska). Pritom treba povedať, že tieto krajné amplitúdy základných civilizačných hodnôt ako obyvateľ jednej či druhej krajiny človek nijako zvlášť nevníma – ak teda hovoríme o pocitoch osobného bezpečia, kultúrnom prostredí pre život či naplnení životných očakávaní. Slovinsko sa zdá spoľahlivé a je kultivované ako máloktorá krajina, ktorú poznám, kým vo Fínsku život akosi beží, či skôr lezie svojím „ospalým“, neprebudeným tempom – možno ešte flegmatickejšie, než sme zvyknutí na domáce pomery na Slovensku. Nijaké mafiánske útoky uprostred bieleho dňa, ale ani kotrmelce ľudí v šťastnom vytržení tam ani tu nezaznamenáte. Život sa, tu i tam, odvíja „normálne“, kontrolovane, vo svojom obvyklom rytme – a predsa! Kým v prvom meste, Ľubľane, domáci ľudia pôsobia zošnurovane (s turistami si ich nepomýlite), akoby boli navlečení v neviditeľnom korzete, najčastejšie bez úsmevu a s hlavou plnou starostí, v druhom mestečku – a nevylučujem, že v Helsinkách, Tampere alebo Turku to môže byť iné – sa ľudia s úsmevom oddávajú svojim „nezaujímavým“ činnostiam: lízaniu zmrzliny, venčeniu psa, rodinnej prechádzke na bicykli, nakupovaniu na trhu – rýb, zemiakov, muškátov či vlnených ponožiek, spokojnému posedávaniu a ničnerobeniu. Vybúriť sa chodia iba ak na hokej – občas na kultúrne podujatia, ktorých charakter je skôr „spoločenský“.

Jedným z takých „eventov“ je aj „Festival čiernej čipky“. Odohráva sa každoročne v júli v mestečku Rauma, do ktorého som na niekoľko rokov zablúdila, a jeho „leitmotív“ mi je dodnes záhadou. Sympatickou záhadou. Jediné, čo mi napadá, je paralela s čímsi ako „dni utužovania komunity“, tej tunajšej, ku ktorej sa však s radosťou pridávajú všakovakí fínski dovolenkári z ďalekého či blízkeho okolia... a tiež európsky jarmok, putujúci po starom kontinente so stánkami a špecialitami všetkých možných krajín – od maďarských langošov cez švajčiarsky syr až po taliansku „extra super“ espresso kávu. Vo Fínsku je totiž zakorenená tradícia popíjania prekvapkávanej „kahvi“ a za dobré espresso musí byť vášnivá kávičkárka dvojnásobne vďačná.

Možno viete, a možno nie, v mestečku Rauma rozťahanom po okolitých lesoch tak, že slovo „mestečko“ prestáva byť presné, sa nachádza hutné staré mestské jadro, jedno z najlepšie (pôdorysne) zachovaných nielen vo Fínsku, ale aj v celej Škandinávii. Po fínsky: Vanha Rauma, Stará Rauma. Bývam neďaleko, čo by kameňom dohodil, a tak sa stalo mojím pravidelným prechádzkovým cieľom, ale aj prejazdnou zónou v prípade, že sa na bicykli vyberiem k moru do Poroholmy, alebo idem nakupovať do „marketov“ nalepených na Vanha Raumu z opačnej svetovej strany. Neviem o tejto krásavici veľa, cudzie krajiny či prostredia si neosvojujem encyklopedicky, no zúčastňujúc sa na jej živote, a tiež po prezretí niekoľkých sérií starých fotografií a obrázkov, ktoré odhaľujú jej minulé životy vrátane ničivých požiarov, môžem povedať, že udáva tep celému mestu a jeho obyvatelia sa na ňu fixujú rovnako ako ja. Je to jednoduché a zároveň dosť náročné, lebo okrem niekoľkých – aj drahších – reštaurácií, jednej pivárne a kaviarne Sali priamo na námestí pred starou radnicou tu po piatej hodine nenájdete nič otvorené. Napriek tomu, že vo vrcholiacom lete sa svetlo vystrieda s tmou až okolo jedenástej hodiny v noci... Najlepšiu cukráreň s vanilkovými šiškami a tiež atraktívnym vnútroblokovým dvorom-záhradou v sobotu zatvárajú o tretej popoludní. V nedeľu je, chvalabohu, otvorená dlhšie – do pol štvrtej... A tak tým, ktorí do Vanha Raumy zavítajú po pracovnej dobe či predĺženom nedeľnom obede, často neostáva nič iné, len obdivovať výklady obchodov, pozrieť si nové karikatúry – takisto vo výklade – v súkromnej galérii priamo na námestí, pokochať sa v starých veteránoch a amerických limuzínach, ktoré po centre občas zakrúžia, nadnášané okázalou pýchou svojich majiteľov, alebo obdivovať čaro drevenej architektúry, ktorá je pre Vanha Raumu charakteristická.

Ďalšia možnosť je vybrať sa do centra mesta skôr, najlepšie hneď po prebudení. Fasády domov, každá natretá inou farbou, prípadne aj s cifrovaním, sú príjemnou kulisou pre akékoľvek prechádzky kedykoľvek. Práve pocit, že ide len o kulisy, bol spočiatku taký neodbytný, že som sa cítila ako vo filme. Až keď človek využije príležitosť a navštívi aj vnútorné priestory drevených chalúpok i rozľahlých mestských domov, keď za ich plotmi objaví kvetinové raje a nádherné „átriá“ s tajomnými zákutiami, všetko v zmenšenej mierke, westernový pocit z Vanha Raumy sa začne rozplývať a vystrieda ho sympatická dôvernosť v štýle Anny zo Zeleného domu. Človek začne vnímať skôr ľudskú pôsobivosť tohto, stále tak trocha „hračkárskeho“ sveta, ktorého životný štýl sa nám už vytráca. A potom, koncom júla, prichádza na rad „festival čiernej čipky“ založený na tunajšej čipkárskej tradícii; pravdaže, medzi mnohými ďalšími atrakciami, ako je napríklad masové splavovanie plastových žltých kačičiek po Kanaali... alebo koncertovanie po dvoroch jednotlivých domov nazvané Carpe Diem... – ale prečo čiernej?

Týždeň pred samotnou udalosťou sa začali vo výkladoch obchodov objavovať expozície, ktorých motivácia bola jasná. Či to bolo v obchode s fotografickými potrebami, kvetinárstve alebo obchode s dámskou spodnou bielizňou, všade mala svoje, raz väčšmi, inokedy menej decentné zastúpenie čierna čipka v kombinácii s tylom, zamatom, rozstrapkanými lykovými mašľami – alebo priamo podväzkovými pásmi. Kreácie vo výkladoch vynikali nápaditosťou, niekde pomohli tematicky ladené „tapetové“ nálepky na skle (tvoriace rám pre ďalší vystavený artikel) alebo vhodne rastrovaný cylinder lampy rozsvietenej deň a noc, kým treba. Nebolo obchodu s konfekciou, kde by vo výklade netrónila aspoň jedna figurína v elegantnom gala-oblečení, ba až divadelnom kostýme, samozrejme: v odtieňoch čiernej. V kirpis, „blších“ obchodoch – obdobe našich „blších trhov“ a bazárov – podozrivo vzrástlo množstvo sortimentu dizajnovaného (aj) na čierno: od peňaženiek a kabeliek cez klobúky a háčkované rukavičky až po šijacie stroje zn. Singer a motorky s „čipkovanými“ prilbami – dominantný motív bol skrátka neprehliadnuteľný.

Pochopila som, čo sa patrí, a pri najbližšej možnej príležitosti som si v pouličnom stánku zakúpila elegantnú kokardu z čiernej čipky a sklených korálok. Spokojne som si ju pripäla na fazónku svojho dokrkvaného ľanového saka (čistokrvný ľan neprerobíš) a s dobrým pocitom, že som vybavená na všeobecné „hodovanie“, nechala som sa viesť pribúdajúcimi návštevníkmi mesta a ich krokmi... Mnohí spomedzi nich sa na celé leto usídlili v tunajšom kempe pri mori (Rauma je jedno z najstarších prístavných miest vo Fínsku). To som ešte netušila, aká doslovnosť ma čaká a čomu všetkému budem v najbližších dňoch čeliť. Spočiatku to vyzeralo nevinne.

Dobrým zvykom Fínov je, že angličtinu ako druhý jazyk nepoužívajú, ich orientačné tabule, mapky podujatí, katalógy alebo bulletiny ani náhodou cudzincovi neprezradia, čo práve počúva, aký bol či bude osud expozície, pred ktorou stojí, alebo ako sa dostane do múzea architektúry a bytového dekóru vo vile preslávenej podnikateľskej rodiny z Raumy – bývalých staviteľov lodí... Vanha Rauma je však „hračkársky“ domácka mestská krajinka, v jej uličkách nemôžete zablúdiť a najmä sa vám nemôže stať, že miniete tzv. otvorené dvory – ani bez orientačného nákresu. Ak vám nerobí problém „vytriasanie“ na hrboľatých okrúhlych kameňoch, ktorými si tu radi dláždia cesty, tento „živý skanzen“ zapísaný na zozname UNESCO obídete na bicykli ako na kolotoči.

A potom sa stratíte v hojnosti svetov dávno minulých. Pretože Festival čiernej čipky sa začína práve takto: takmer týždenným blúdením po domoch a dvoroch, ktoré sa príslušní domáci rozhodli v danom roku predviesť v ich plnej kráse – a okrem toho si ešte aj poupratovať. Z domov na dvory nazvláčajú bohatý artikel second-handových atrakcií, od hrdzavých skrutiek a drevených korýt cez hand-made papierové misky alebo strieborné lyžičky do uší (čítate dobre) až po umelecké dielka zhotovené či už na plátne, v skle alebo dreve. Vypracú, čo treba, zbavia sa toho, čo im už netreba – a návštevníci sú očarení, čo všetko dom vyvrhol, predviedol, ponúkol iným.

Fíni a Fínky to vôbec robia často, radi a dôkladne. Veci sa tu nevyhadzujú, veci cirkulujú, a ak máš dostatok času a síl, môžeš sa prehŕňať, hľadať poklady, odnášať trofeje. Najhoršie je vracať sa po niečo; nikdy s istotou nevieš, kde ťa ktorá vzácnosť či sympatická crazy-vecička, alebo len nadbytočná praktická pomôcka do domácnosti postretla, oslovila, okúzlila. Stalo sa, že som objavila, kúpila a vzápätí u (bývalej) majiteľky odložila tri nádherné svetlé koberčeky hebké ako ťavia srsť – hej! vo Fínsku? – a potom dva dni hľadala dvor, majiteľku aj vlastný nákup. Veď ako sa blíži víkendový termín a návštevnosť Raumy rastie, otvorených dvorov i domov v starom mestečku pribúda; nakoniec ich bolo podľa plánika štyridsať, niektoré medzi nimi naozaj pozoruhodné. S priateľmi sme neobišli ani múzeum (v dome!) starých aj úplne najstarších telefonických aparátov, ďalšie múzeum fototechniky s fotoaparátmi všetkých možných značiek a druhov (Zorkij, Cosina, Rolleiflex...), ale aj muzeálne zariadený dom so starodávnymi izbami, kuchyňou, pitvorom i hospodárskymi priestormi na nahliadnutie. Na tomto mieste, u Sipolu na Vanhankirkonkatu, som konečne pochopila, prečo majú vo Fínsku typické chlebové pecníky vo svojom strede okrúhlu dierku, vlastne dieru ako svet, takže vyzerajú ako lietajúce taniere... no, neškodné tanieriky. Kedysi sa totiž tieto okrúhle bochníčky po ich napečení aj do zásoby jeden za druhým nastokávali na drevené tyče, ktoré sa nato horizontálne vešali pod drevené stropy kuchýň, pekne rad zaradom: chlebíky voňali, zdobili kuchyňu a upokojovali gazdinú, veď bohviekoľko hladných krkov mala na starosti. [...]

___________

Spojením dvoch častí POIESIS a PRAXIS do jedného celku sa autorke podarilo preukázať celý rozsah témy od najjemnejších aspektov artikulácie vlastných (pohyblivých, zložených) identít v reči človeka až po spoločensko-politický a historický dosah fenoménu, ktorý možno zahrnúť pod slovné spojenie: krajina bohatých barbarov. Alebo skôr jej zneužívaných obyvateľov? Chudobných materiálne i duchom? To všetko sú legitímne otázky, ktoré s kultúrou, literatúrou a jej postavením v spoločnosti úzko súvisia.