Impulz k putovaniu
Už mi behá po jazyku taká tá šteklivá vetička, že „na čo ste sa chceli opýtať, ale báli ste sa“. V súvislosti s knihou Stopy stredoveku od vydavateľstva N Press som mal strachu — ajaj! Aj by som sa pýtal, ale niekedy nie je koho. Viem, že vždy keď som sa pokúsil trochu lepšie odraziť a prudšie skočiť do tohto bazéna informácií, ostal som paralyzovaný, pretože tieto časy majú ďaleko od romantických predstáv, ktoré krásne, ale naivne živili napríklad maliari z devätnásteho storočia. Napríklad tí z viktoriánskej éry — Dante Gabriel Rossetti, John William Waterhouse, Thomas Francis Dicksee. Stačí krátke listovanie v obrazovej knihe s umením a už aj sami pre seba dokážeme pomenovať, čo nám na umeleckých výjavoch nesedí. Vidíme to v takomto jemnom svetle, pretože to tak chceme vidieť.

Veď nie úplne nadarmo sa ten stredovek označuje ako obdobie temna. Je to však naozaj tak? Platí to pre celý stredovek alebo iba jeho výsek? Môžeme spoľahlivo hovoriť o útlaku a neutíchajúcich náboženských nepokojoch? Kto bol skutočnou autoritou a akú úlohu mali v spoločnosti poddaní? Ako sa vtedajšia kultúra stavala k ženám? To je skutočne iba zlomok otázok, ktoré sa vyskytujú v publikácii Stopy stredoveku.

Rozhovor v knihe je pred uzatvoreným publikom. Otázky aj odpovede sú zeditované, vytlačené, môžeme si ich kúpiť v hotovej (a vydarenej) podobe. Pritom — aspoň ja som to tak mal — by sa dalo ešte položiť ďalšie kvantum doplňujúcich otázok. No a to je dobrý signál, pretože ako v čitateľovi vo mne táto kniha oživila dialóg s históriou. Dostal som medzi riadkami cenné odporúčania a môžem sa vydať po nových stopách na vlastnú päsť. Teraz sa už tej studenej vody v bazéne informácií budem báť o niečo menej.

Rozhovor s dejinami
Raz mi jeden slovenský spisovateľ povedal, že rozhovor je najlepší komunikačný formát medzi autorom a čitateľom. Dá sa s tým súhlasiť, aj keď autora vieme spoznať prostredníctvom biografií, memoárov, korešpondencií, esejí. Prosto, spôsobov je mnoho, ale v každom z nich je väčšia alebo menšia miera štylizácie. Vonkajšej aj vnútornej. Pri rozhovore chce človek taktiež vyznievať — pokiaľ možno — čo najlepšie. Je v ňom dávka politiky. Už len fakt, že sa ktosi za nás vydá opýtať sa takej či onakej autority na to a tamto. Aj my by sme sa chceli na čosi opýtať, niečo dodať, ba dokonca — niekedy nesúhlasiť. Čo však, keď je to rozhovor o konkrétnych časoch, ktoré nikto z nás nežil? Všetko dostupné nájdeme akademickou dráhou historika, a to tiež iba so zameraním na určitý výsek z dejín. Stredovek je však bohatý na ústnu tradíciu a prostredníctvom legiend objavujeme z pravdy iba ohnivko. Kľúčovejšie dáta poskytujú kroniky, listiny a rôzne registre, navyše v latinčine, čo nie je pre každého atraktívne čítanie. Aj preto je zvolenie rozhovoru o stredoveku veľmi milým pokusom o priblíženie tohto obdobia čitateľom.

Vydavateľstvo N Press má povahu vydavateľstva priamo spätého so žurnalistikou. Zaoberá sa aktuálnymi témami a prináša k nim podnetné tituly. Ako také doplňujúce štúdium pre svojich aktívnych aj pasívnych čitateľov. Záber je veľmi široký, lebo sa prostredníctvom otázok marginálnych spoločenstiev na Slovensku dostávame cez teóriu vojenstva až kamsi po stredovek. Historička Daniela Dvořáková spolu s redaktormi Tomášom Gálisom a Denisou Gura Doričovou poodhalili dôležité stredoveké témy. Navyše, v neuveriteľne príťažlivom podaní pre laickú verejnosť. V knihe sa totiž miesi umenovedné, sociologické aj historické vzdelanie. Tiež reflexia novodobých problémov prizmou stredoveku. Skrátka, populárne podanie týmto časom sedí.

Boli časy, boli
Všetci máme určite neobmedzené množstvo nápadov, kam by sme sa vydali, keby sme mali bezhraničné schopnosti cestovať v čase a priestore. Preniesli by sme si kamsi svoje vedomie a celú svoju telesnú konštrukciu. A dívali by sme sa. Ako na krajinu z auta. V lepšom prípade by sme sa mohli priamo rekreačne podieľať na dianí v autentických reáliách minulosti (zašermovali by sme si, čo?).

V tejto súvislosti mi napadol film a mladší seriál Westworld. Tu je trochu iná, ľahko športová premisa, ale základ je rovnaký. Nemôžeme očakávať, že prostredie by k nám bolo pohostinné. Stačí ísť do nedávnej minulosti a prečítať si čosi o objavovaní nových plôch na našej planéte. Napríklad o takej výprave Juliusa von Payera a Zemi Františka Jozefa. Biele medvede mali nastavenie voči ľuďom, ktoré sa nedalo uplatiť. Prišla pod nos neznáma potrava. Budeme sa k nej správať podľa vlastných inštinktov. Božechráň, nechcem prirovnávať stredovekých ľudí k divej zveri, ale asi by sme nemohli očakávať, že by naše mravy, zjednodušene povedané, okamžite akceptovali.

Aj autorka odpovedí — historička Daniela Dvořáková — niekoľko ráz zdôrazňuje, že odhliadnuc od aktuálnych kríz žijeme najlepšiu možnú dobu a svoju existenciu by nezamenila s tou, ktorú žila jej mama a babka. Aj mne však pri čítaní o každodennej realite o stredoveku v prestávkach napadlo, že by som sa predsa asi pozrel. Ja viem, nemôžem. Vďaka takýmto knihám je však takýto exkurz reálny. Prehľadný a príjemný. Aj keď, stále mám na papieriku pár otázok, ktoré mi tam chýbali.

Daniela Dvořáková, Denisa Gura Doričová, Tomáš Gális: Stopy stredoveku

N Press, 2023

Zobraziť diskusiu (0)