Stratená krajina odplávala do neznáma
Britský akademik, žurnalista a výskumník prednášajúci dnes aj na Karlovej univerzite v Prahe sa pozrel na najnovšiu ruskú históriu iným spôsobom. Nevysvetľuje ju z hľadiska západných hodnôt, ideálov a skúseností. Rozširuje bežné spôsoby uvažovanie o ruský pohľad. Preto je Ztracená země chvíľami nepríjemným čítaním o našej naivite.
Koniec dejín sa nekonal
Moderná ruská kronika má podľa Scherfa absurdnú logiku, ktorá je sprítomnená v názvoch jednotlivých častí. Narodenie a smrť, vzkriesenie a zatratenie. Kto je zvyknutý na logiku progresu a smerovania dopredu k otvorenej či slobodnejšej spoločnosti, musí byť z Ruska zmätený.
Postsovietske Rusko uverilo lepšej budúcnosti iba na chvíľu. Miera rozčarovania rýchlo zdevastovala očakávania Rusov. Všadeprítomný boj o moc a majetok, ekonomický prepad spolu s nepriateľstvom medzi jednotlivými tábormi nových demokratov viedli k presvedčeniu, že nový svet je nebezpečný.
Vo fukuyamovskej eufórii z konca dejín Západ uveril víťazstvu dobra. Na čele s USA sa neubránil morálnej nadradenosti a triumfalizmu, navyše v spojení s neinformovanosťou.
Bez ohľadu na ruskú realitu sa americkí neonkonzervatívci pustili do veľkej misie – priniesť Rusom liberálnodemokratický systém. Americkí poradcovia na čele s harvardským profesorom Jeffreym Sachsom predpisovali Moskve privatizáciu a iné veľkolepé plány ekonomickej transformácie.
Namiesto amerického sna masy Rusov zažívali nočnú moru. S výnimkou tých, ktorí sa z vrcholových úradníkov štátnej správy dokázali premeniť na nových veľkokapitalistov. Prví oligarchovia sa zrodili z nápadu požičať vláde súkromné peniaze výmenou za podiely v štátnych podnikoch. Ten sa zrodil v hlave Borisa Jordana, amerického bankára z rodiny ruských šľachticov.
Po vzkriesení zatratenie
Mizerné výsledky arogantných reforiem spolu s chorým Jeľcinom naštartovali dopyt po silnom, centralizovanom systéme. Ten sa mal postarať aj o návrat Ruska do veľmocenskej politiky.
Putin je symbolom vzkriesenia. Pri prevzatí úradu sľúbil dlhú a ťažkú prácu. S jeho víziou sa Rusi stotožnili. Postaral sa o lepší životný komfort. A omámil poddaných pocitom, že s Ruskom sa musí znovu počítať. Už nebude viac ponižované a odstrkované na okraj svetového diania.
Scherf je voči Američanom nekompromisný. V jeho texte často vidieť stopy averzie voči USA – nezávisle od toho, či ich viedol neinformovaný Bush, bonviván Clinton alebo naivný Obama. Západ si podľa neho desaťročia projektoval svoje – po demokracii hladné – Rusko, ktoré však nikdy neexistovalo. Súbežne s tým Putin cynicky budoval svoju moc, odstraňoval oponentov, kŕmil národ svätými víziami... A chystal sa na veľkú vojnu proti Kyjevu.
Stratená krajina sa slovami Vladimira Sorokina „odlomila ako obrovský ľadovec od európskeho sveta a odplávala preč do neznáma“.
Tu je autor zrozumiteľný. Menej zrozumiteľné je, ako sa tomuto novému Rusku ubrániť, ak prestaneme veriť vlastným hodnotám a vyhodíme svoje sny sťaby haraburdie nepoužiteľné vo svete veľmocenskej politiky.
Filip J. Scherf: Ztracená země. Příběh moderního Ruska
Host, 2024