Štrnásť čokolád Pavla Vilikovského
Jazykom fotografie by sa Vilikovského texty v knihe RAJc je preč dali označiť za analógové. Prozaik sa k nim s odstupom času vracia ako do fotoalbumu, aby do nich zakomponoval zrelé emócie a venoval im tvar svojich skíc. Nech nezostanú len dokumentárne. Dostávajú tak vizuálny rozmer evokujúci atmosféru výtvarných podkladov českého štrukturalistu Vladimíra Boudníka. Pavel Vilikovský sa opäť dostal do nominácie autorov Anasoft litera 2019.
O pohyblivých miestach
„…bol som so sebou aspoň uzrozumený”, takouto melodickou vetou sa Pavel Vilikovský obracia za Prahou. Postupujúcimi rokmi získal iný obraz o meste, o sebe „…v takej chvíli sa zdá, že život má pevný, presný tvar, že leží vedľa, poruke”, pokračuje. Pripisuje jej spolupatričnosť v dotvorení vzácnej vlastnosti - byť sám. Vtedy bol mladý študent, navštevoval iné miesta, sedával s inými ľuďmi, ale vždy si samotu vážil. Všetkého si je vo svojich vetách vedomý a veľa o starých prvkoch bytia prezrádza. Odhaľuje vedľajšie postavy, priznáva záujmy a pohľady. Vytvára denníky pamäti podporované vôľou pripísať im časom nové významy. Na ich kráse je nemálo dôležitá aj schopnosť s akou sa nesú a držia rovnováhu:
„Nohám baletiek som nevenoval zvláštnu pozornosť, viac ma zaujímali špeciálne črievice, ktoré im umožňovali chodiť, ba aj tancovať na špičkách.”(s. 66)
Vilikovského memoáre sú ako príbehy s nádejným koncom. V skutočnosti však začnú, no nemajú chuť skončiť. Chcú existovať nedopovedané a otvorené. Takýmto spomienkam nemôže byť len tak koniec, keď ešte nedávno poskytovali autorovi pocit absolútna.
Nostalgia
Dôležitými figúrami Vilikovského pamäte sú v tejto knihe stará mama, pre ktorú svet začína naberať chaotický obraz a ako dieťa naň nedokázal reagovať. Otec, lebo pri ňom sa priskoro zoznámil so smrťou, mama, pretože po nej začal pochybovať o náboženskej a transcendentálnej funkcii cintorínov. V neposlednom radej aj Ivan ako autor nostalgického hesla “rajc je preč”. Týmto označením sa v knihe pomenúvajú veci a javy s miznúcou esenciou.
“Pokiaľ ide o mňa, bolo tu tých nezabudnuteľných štrnásť čokolád, nijaké dnešné Milky, Figará, či Oriony sa im už nemôžu vyrovnať. Čokolády sú plné obchody, ale rajc je preč, ako by povedal Ivan.” (s.191)
Svojimi úvahami Vilikovský nenarúša suverenitu prítomného, konfrontuje ho však s vlastnou realitou. Tá sa odohrávala na stále živých miestach. Akurát sa obmieňa archív postáv a produkty bývalých dní nahrádza čerstvý sortiment s novým dátumom spotreby a väčším výberom. Sloboda výberu ale miestami postráda onen “rajc”.
Nostalgia v knihe RAJc je preč nie je negatívnou zmesou gýčového sentimentu, ale tvorí plnohodnotnú príbehovú zložku do akej čitateľ túži preniknúť a čiastočne si privlastniť zorientovaný nadhľad v spomínaní.
“Keď som po rokoch opäť stál v úzkej uličke a hľadel na novú, cudziu fasádu, nevravel som si v duchu, že rajc je preč. Letné samotárske pobyty pod prísnym dohľadom starej mamy nemali pre mňa veľa pôvabu, čaro sa dostávalo až dodatočne, pri spätnom pohľade. Hovorí sa tomu tuším spomienkový optimizmus. Pre človeka, ktorého budúcnosť je minulá, je to hotový boží dar.” (s. 265)
Pavel Vilikovský sa stáva živým kultom a klasikou slovenskej literárnej scény. V prestížnej súťaži Anasoft litera je už označovaný za stálicu, keďže laureátom sa stal dva krát a nominovaným je už ôsmy krát.