„Make love, not war!“ bolo heslom protivojnového hnutia a hippies 60. rokov 20. storočia. – „We are the world / We are the children / We are the ones who make a brighter world / So let’s start giving,“ vyzývala v r. 1985 hymna charitatívnej akcie USA for Africa. – „Prečo by sme ich prijímali? Máme siroty aj u nás, ktoré musíme pripraviť do života,“ reaguje v roku 2018 český premiér slovenského pôvodu Andrej Babiš na možnosť prichýliť v Česku päťdesiat maloletých sýrskych sirôt z utečeneckých táborov v Grécku a Libanone.

Čo sa stalo s ľuďmi v priebehu posledných päťdesiat rokov, kam sa podeli étos, ľudskosť, ochota pomáhať druhým v núdzi? Rúti sa svet do záhuby?

O tom, že to nie je (alebo nemusí) byť tak, nás presviedča útly utopický román britsko-pakistanského spisovateľa Mohsina Hamida Exit West, ktorý nedávno vydal Odeon v preklade Markéty Musilovej. (V slovenčine by mal vyjsť v októbri pod názvom Exit Západ v preklade Jozefa Kota.) Román bol v roku 2017 medzi finalistami Man Bookerovej ceny.

Hamidovo dielo začína ako klasická love story: „Ve měste zbytnělém uprchlíky, ač se stále ještě těšilo míru – nebo jinak, ve městě, které prozatím nebylo ve válce, se potkal ve třídě jeden mladík s dívkou. (…) Jmenoval sa Saíd a ona Nadja.“ V nemenovanom meste nemenovanej krajiny, ktorou zmieta konflikt medzi armádou a povstalcami a ktoré nápadne pripomína sýrsky Mosul alebo Aleppo, postupne rozkvitá vzťah krásnej Nadje a utiahnutého Saída. Ona sa síce halí do dlhého čierneho hábitu („Aby se mnou chlapi nevyjebávali,“ prezrádza), ale je inak mimoriadne slobodomyseľná; on sa naopak pevne pridŕža tradičných hodnôt a prikázaní („Nemyslím, že bychom spolu měli spát před svadbou,“ prehlási, keď sa k aktu schyľuje, a nikdy hranicu neprekročí.).

Román spočiatku vyznieva nanajvýš realisticky. Slučka okolo mesta sa sťahuje, boje zasahujú jeho stále väčšiu časť, večer platí zákaz vychádzania, haprujú dodávky elektriny a vody, nakoniec nefunguje ani mobilná sieť, nejdôležitejší komunikačný kanál medzi Nadjou a Saídom. Odrazu však príbeh zaľúbenej dvojice nadobúda snový, rozprávkový, magicko-realistický nádych: „Začaly kolovat zvěsti o dveřích, které vás mohli přenést jinam, často na hodně vzdálená místa – zachránit vás ze smrtící pasti, v niž se táhle země proměnila.“ Tajomné zázračné dvere využijú aj Nadja a Saíd; jeho otec Nadju predtým prosí, aby zostala po Saídovom boku aspoň dovtedy, pokým nebude v bezpečí.

Magické čierne dvere Saída a Nadju najprv privedú do utečeneckého tábora na gréckom ostrove Mykonos, neskôr iné dvere do Londýna a nakoniec do okresu Marin pri San Franciscu. A nie sú sami, tých dverí a otvorov – exitov do vysneného Západu – pribúda stále viac. Do blahobytného západného sveta ním nezastaviteľne prenikajú milióny utečencov.

Svet blahobytu si pohodlie bráni, Londýn sa usiluje prišelcov vypudiť, ale aj násilie pozná hranice: „V kině, které vypálili, uhořelo na dvě stě uprchlíků – děti, ženy a muži, ale hlavně děti, tolik dětí (...) Ať už se stalo cokoliv, něco se určitě přihodilo, protože všechno utichlo (...) a té noci se už nestřílelo. (...) A tak, bez ohledu na skutečný důvod – zda vyhrála slušnost a statečnost, protože když se bojíte, je zapotřebí hodně velké odvahy, abyste nezaútočili – jim zase zapnuli proud, pustili vodu a začalo se vyjednávat.“

Sprvu Hamidov román pripomína dystopiu o temnej budúcnosti sveta, ktorý rozvracia utečenecká kríza, milióny migrantov, ktoré prúdia všetkými neutesnenými dverami do blahobytného sveta. Nakoniec sa však mení na optimistickú utópiu o lepšom svete – ľudstvo už prekonalo nespočet kríz a nepochybne dokáže prekonať aj túto: „Kdosi řekl, že deprese a krize nejsou nic jiného než neschopnost vidět vlastní budoucnost v růžových barvách. Netýkalo se to jen Marinu, ale celé oblasti kolem zálivu i dalších míst, blízkých i vzdálených, na něž dolehla táto apokalypsa, která však nakonec až tak apokalyptická nebyla – jinými slovy oblast sice zasáhly změny, neznamenali však konec světa. Život běžel dál a stavěl před lidi úkol a ti se s ním nějak popasovali, protože na to nebyli sami.“

Veľké dejiny výrazne ovplyvili malý svet vzťahov zaľúbenej ústrednej dvojice románu. Dokopy ich zviedla náhoda, keď sa začínala vojna, spolu ich udržal tlak okolností a vzájomný pocit zodpovednosti. Ale bola to naozaj láska? Bol by ich vzťah prerástol do lásky aj bez hukotu výstrelov a výbuchov? Hamidov príbeh lásky Nadje a Saída nevdojak evokuje názov Antonioniho filmovej poviedky Kronika lásky, ktorá nikdy neexistovala – nebyť vojny a úteku pred ňou, možno by sa ich cesty skrížili iba na chvíľu a opäť rozišli.

Hamidov román mimoriadne úsporne narába s výrazovými prostriedkami a emóciami. Vo svete, v ktorom sa hrozné veci dejú na dennom poriadku, akoby neostávalo pre vypäté city miesto. Hrôzy, ktoré Hamidovi hrdinovia zažívajú počas vojenského konfliktu vo svojej krajine, spomína sucho a akoby mimochodom: Nadjin bratanec „spolu s osmdesáti pěti dalšími lidmi doplatil na nálož v nákladním autě a skončil roztrhaný na cucky, a to doslova. Největší kus, který po něm zbyl, byla jeho hlava a dvě třetiny paže.“ A Saídovu matku „připravila o život zbloudilá střela těžkého kalibru, která prolétla předním sklem jejich auta a ustřelila Saídově matce čtvrtinu hlavy, ne za jízdy, protože už měsíce neřídila, ale když v autě marně hledala náušnici.“

Hamid umne využil rozprávkový motív dverí, ktorými utečenci prechádzajú z vojnou rozvrátenej vlasti do rôznych končín vysnívaného Západu (a občas sa vracajú späť). Vyhol sa tak barličke citového vydierania čitateľa drásavými opismi útrap plavieb na preplnených chatrných člnoch prevádzačov, preliezania múrov a plotov z ostnatého drôtu, zneužívania slabých a bezmocných, nezmyselných smrtí batoliat, detí i dospelých na strastiplnej ceste za lepším životom.

Ústrednou osou Exitu West sú osudy Nadje a Saída. Oni jediní majú v románe meno a personifikujú osudy, túžby a nádeje miliónov utečencov pred biedou a vojnovými konfliktmi. Do ich lineárneho príbehu sú však vpletené aj kratučké mikropríbehy ľudí z rôznych kútov sveta: zo sydneyského predmestia Surrey Hills, z tokijského okresu Šinjuku, z kalifornského San Diega, z Viedne, z mexickej Tijuany, od kanála Prinsengracht v centre Amsterdamu, z Palo Alta v srdci Silicon Valley i z marockého Marrákeša. Všetko je v pohybe: „Po celém světe opouštěli lidé místa, kde původně žili, kdysi úrodné pláně, které teď rozpraskaly suchem, přímořské vesnice sužované přílivovými vlnami, přelidněná města a smrtící bojiště, opuštěli i jiné lidi – lidi, které v některých případech milovali.“ Dokonca aj tí, ktorí sa z miesta nepohli, ako starenka z Palo Alta, ktorá celý život strávila v tom istom dome: „Kdykoliv se stará žena vypravila, měla pocit, že i ona odněkud připutovala, že všichni putují z místa na místo, i když prožijeme celý život v jednom domě, protože se tomu nedá zabránit.“

Ľudstvo sa vydalo na cestu a procesu, ktorý uviedli do pohybu vojny, klimatické zmeny, bieda, túžba po lepšom živote vlastnom alebo aspoň svojich detí, nie je možné zabrániť. Dá sa však a je potrebné využiť ho k všeobecnému prospechu, k rozkvetu nápaditosti a tvorivosti. Je to možné, musí to byť možné, hlása humanistické posolstvo Hamidovho románu – diela mimoriadne užitočného a prepotrebného práve v zložitej dobe, ktorú žijeme. Lebo:

Všichni jsme poutníci v řečišti času.

Britsko-pakistanský spisovateľ Mohsin Hamid sa narodil v Láhaure (Pakistan) v r. 1971, v súčasnosti žije striedavo v Londýne, Láhaure, New Yorku a Kalifornii. Je autorom štyroch románov: Moth Smoke (1998), The Reluctant Fundamentalist (2007), How to Get Filthy Rich in Rising Asia (2013, česky Jak nechutně zbohatnout v rozvojové Asii, Odeon 2014) a Exit West (2017), a zbierky esejí Discontent and Its Civilizations (2014). Jeho romány získali celý rad významných cien a ocenení. Je pravidelným prispievateľom novín Guardian, New York Times a New York Review of Books.

Štefan Olejník

Použité ilustračné fotografie sú prevzaté z webových stránok vydavateľstva Penguin Random House UK a z YouTube. Citáty z románu Exit West pochádzajú z českého prekladu Markéty Musilovej.

Zobraziť diskusiu (0)