Úvod

Ľudia nie sú vo svojich činoch ani úplne slobodní, ani úplne zviazaní panujúcimi pomermi. To, čo sa nám spätne javí ako historický príbeh, je vždy výsledkom pevne daných obmedzení, individuálnych zámerov a činov a napokon aj slepej náhody.

Platí to všade, ale stojí to obzvlášť za pripomenutie, ak máme hovoriť o Rusku, ktorého dejiny sa niekedy interpretujú ako absolútna geografická danosť – počnúc priestupnou západnou hranicou, končiac prírodným bohatstvom –, inokedy ako výsledok vôle a zvole niekoľkých silných jedincov a ešte inokedy ako nevyhnutný produkt neurčito definovanej národnej povahy.

Striktne vzaté, nič z toho nie je pravda. Dejiny Ruska a ruského národa nie sú o nič viac deterministické ako akékoľvek iné. Rusko prešlo a prechádza možnosťami voľby ako každá iná krajina. Je tiež v rovnakej miere vystavené dejinným náhodám: keby 5. decembra 1941 nezačalo pri Moskve z ničoho nič strašne mrznúť alebo keby bol na Veľkú noc roku 1917 dôstojník britskej MI5 Harold Gruner v Haparande rozhodnejší, mohlo (ale nemuselo) byť všetko inak.

Ruské dejiny sú mätúce aj preto, že ich nevyhnutne a koniec koncov právom čítame ako súčasť príbehu kresťanskej, teda západnej civilizácie, a preto sa ich snažíme interpretovať v západných pojmoch. Ruské hospodárske a politické mechanizmy však vždy boli iné, hoci niekedy niesli rovnaké mená.

Ruský feudalizmus bol hlboko odlišný od usporiadania strednej a západnej Európy. Ruské majetkové právo nemalo s európskym spoločné vôbec nič. Ruské politické strany v čase boľševickej revolúcie sa ničím nepodobali politickým stranám v Nemecku, Rakúsku či Anglicku. Terajší ruský prezidentský systém sa na prvý pohľad príliš nelíši od amerického či francúzskeho, ale je to len povrchná vonkajšia podoba.

Rusko nebolo a nie je Západ, nie je ani „nedokonalý“ či „pokazený“ Západ. Vyrastá z odlišných starobylých tradícií. Západná cesta vždy bola jednou z jeho možností a zostáva ňou aj dnes, väčšina Rusov sa k nej však nikdy nepriklonila.

Rozdané karty

Keby ste boli vládcami Ruska, zodpovednými za jeho osud, čelili by ste niekoľkým problémom, ktoré sa od stredoveku do dnešných čias príliš nezmenili.

Prvým sú vzdialenosti. V ére lietadiel, televízie a internetu je to oveľa menší problém ako predtým, stále ho však nemožno zanedbať. Petropavlovsk-Kamčatskij delí od Petrohradu 9 500 kilometrov, čo je veľká prekážka aj dnes. V prvej polovici 18. storočia, keď boli obe mestá založené, boli na väčšinu praktických účelov neprekonateľné. Vzdialenosti a zlé cesty boli v Rusku vždy zásadným obmedzujúcim faktorom – pre obchod, pre presuny vojsk, pre zásobovanie miest potravinami, pre šírenie noviniek, pre výkon štátnej správy.

S tým súvisí druhý problém, ktorým je kritický nedostatok prístavov a prístupu k moru. Vyzerá to trochu absurdne, pretože Rusko je z veľkej časti morom obklopené. Lenže nepoužiteľným: severné a východné pobrežie je ďaleko od miest, Severný ľadový oceán nie je ani dnes prejazdný bez ľadoborcov.

Najstarším a po dlhý čas jediným ruským námorným prístavom je Archangeľsk, odkiaľ je ďaleká a ťažká plavba kamkoľvek – vždy treba oboplávať celú Škandináviu –, ale rovnako ťažká je aj cesta odtiaľ po súši do Moskvy. Historickí súperi Ruska, či už nimi bolo Turecko, Poľsko-litovská únia, Švédsko, Anglicko, Nemecko alebo USA, vždy disponovali lepšie rozmiestnenou námornou silou.

Týmto nedostatkom možno objasniť mnohé z politického a vojenského usilovania vládcov Ruska: neustálu snahu o ovládnutie Pobaltia, založenie Petrohradu, rusko-japonskú vojnu, neschopnosť zmieriť sa s tým, že by Sevastopoľ patril Ukrajine, aj dôraz na stavbu atómových ponoriek schopných dlhé mesiace, v núdzi aj roky sebestačne križovať oceány.

Nedostatok prístavov tiež vždy obmedzoval ruské kontakty so západným svetom, voľnú výmenu tovaru a myšlienok. Prispel k ruskej izolácii. Nezabúdajme, že až do 19. storočia bola námorná doprava jednoduchšia, rýchlejšia a lacnejšia ako pozemná.

Treťou veľkou slabinou je neexistencia prirodzenej západnej hranice. Rusko spája so západnou Európou široká plochá nížina, po ktorej dôjdete z Moskvy cez Varšavu, Berlín a Paríž až k Pyrenejam – alebo aj naopak.

Armáde, ktorá by tadiaľto postupovala, nestoja v ceste ani pohoria, ani iná väčšia prírodná prekážka. Nemuselo by to prekážať, keby Rusko malo so Západom priateľské vzťahy, čo však po väčšinu histórie nemá. Touto plochou nížinou prišli do Ruska tri ničivé invázie.

Poliaci v roku 1610 dobyli Moskvu, Napoleon v roku 1812 tiež, vojská nacistického Nemecka sa v roku 1941 prebili na jej predmestie. Rusi hľadia západným smerom s nedôverou, pocitom neistoty – a s častou myšlienkou na preventívny útok, ktorý by hranicu posunul alebo nastolil v jej susedstve spriatelenú vládu.

Rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1991 znamenal pre Rusko dvojitý šok: stratou Ukrajiny a Bieloruska sa jeho západná hranica pohla o stovky kilometrov späť na východ a štáty za ňou – obe menované postsovietske republiky, o Poľsku ani nehovoriac – sa usilovali o nezávislosť od Moskvy.

Tým sa však geopolitické problémy nekončia. Tie ďalšie sa týkajú výživy a potravinovej sebestačnosti. Rusko disponuje vynikajúcou ornou pôdou, ale len v úzkom pásme černozeme, ktorá sa tiahne od ukrajinskej hranice na severovýchod, kde postupne zaniká. Všade mimo nej je poľnohospodárstvo málo výnosné.

Čiernozemný pás zase trpí iným nedostatkom: je tam málo zrážok a navyše tam spravidla prší práve naopak, než by poľnohospodári potrebovali – nie v čase sejby, ale koncom leta, v čase zberu. Obilie najskôr nerastie, potom zozbierané hnije.

Podnebie je celkovo slabinou Ruska. Okrem malej časti severozápadu tam prevláda kontinentálna klíma: sucho, teplé letá, ľadové zimy. Čím ďalej na východ, tým je chladnejšie.

Novosibirsk leží o trochu južnejšie ako Kodaň, priemerné zimné teploty tam však sú okolo -15 °C, zatiaľ čo v Kodani okolo nuly; zimné počasie tam panuje od októbra do apríla, zatiaľ čo v severnej Európe o dva mesiace menej. Anomáliou nie je v tomto prípade Rusko, ale Európa: za príjemné životné podmienky vďačíme Golfskému prúdu.

V porovnaní s Európou má väčšina Ruska kratšie vegetačné obdobie, a teda aj kratšiu sezónu poľných prác (a obdobie, keď sa dobytok môže pásť vonku). Rytmus života na dedine, daný siatím a zberom, dnes už väčšinou nevnímame, ale po väčšinu modernej histórie ľudstva bol otázkou života a smrti: nevypestuješ, nepozbieraš, umrieš.

V Rusku bola táto otázka vyhrotenejšia než v Európe nielen pre krátku sezónu, ale aj v dôsledku zlej úrodnosti. Malo a má to dva politicky významné dôsledky.

Po prvé, ruská dedina vždy zvládla ako-tak uživiť samu seba, ale už nie vytvárať príliš veľa prebytkov na predaj. To brzdilo rozvoj miest, ktoré nemali kde brať potraviny, čo zasa spätne obmedzovalo rozvoj vidieka, ktorý nemal odkiaľ a za čo nakupovať lepšie náradie a vybavenie.

Hneď ako začala centralizovaná vláda na roľníkov tlačiť a požadovať vyššie dodávky – nech už to bol cársky režim, alebo komunisti –, prejavilo sa to zhoršením životných podmienok na dedine, a to až do extrému v podobe hladomorov. Zatiaľ čo životná úroveň európskych poľnohospodárov v priebehu storočí rástla, v Rusku často klesala, v lepšom prípade stagnovala.

A po druhé, aby sa poľné práce v priebehu niekoľkých mesiacov dali zvládnuť, bola ruská dedina vždy nejakým spôsobom kolektivizovaná. Samostatným sedliakom priali prírodné podmienky len na Ukrajine a v časti ruského čiernozemného pásu. Všade inde hospodárili najprv široké rodiny, neskôr sa vyvinul systém roľníckych občín, ktoré spoločne vlastnili pôdu, obrábali ju a podľa zložitých pravidiel sa delili o úrodu.

Ako je vidieť, na vysvetlenie väčšiny ruských špecifík nepotrebujeme čítať Dostojevského a skúmať „hlbiny ruskej duše“. Dajú sa vysvetliť úplne prízemne pomocou geografických a ekonomických podmienok, ktorými je život v Rusku vymedzený. Znova však pripomeňme, že geografia nie je pevne daný osud.

Petr Koubský: Stručné dejiny Ruska od Zlatej hordy cez Napoleona, Stalina až k Putinovi