Čo všetko Putin zamlčal a mali by sme vedieť, ak chceme pochopiť, čo sa dnes na Ukrajine deje.

Utópia a hladomor

V decembri 1922 sa formálnym pristúpením Ukrajiny, Bieloruska a Zakaukazska zmenilo sovietske Rusko na Zväz sovietskych socialistických republík. Ukrajina bola druhým najdôležitejším členom zväzku hneď po Rusku – pre svoju veľkosť, priemysel, poľnohospodárstvo, strategickú polohu.

Národnostná politika sovietskeho štátu bola pre mnoho národov ríše vrátane Ukrajincov ako zjavenie: čo sa za cára zakazovalo, bolo zrazu nielen povolené, ale vlastne povinné. Namiesto rusifikácie zaviedli komunisti korenizáciu, návrat k národným koreňom v tej-ktorej časti impéria. Tomu zodpovedalo zložité administratívne členenie zväzu na zväzové republiky, v ktorých sa často nachádzali menšie „autonómne republiky“, prípadne ďalšie celky. Všade sa podporovali národné jazyky, miestna kultúra, výučba, vydávanie kníh a časopisov.

Objektívne to bol veľký výdobytok, aj keď motívy boľševického vedenia mali ďaleko k idealizmu. Predovšetkým mu išlo o získanie podpory medzi neruskými národmi, ktoré ich spočiatku razantne odmietali; a tú chceli dosiahnuť vybudovaním miestnych komunistických elít, čo nešlo inak ako na národnom základe. Svoju úlohu určite hralo aj to, že etnickí Rusi nikdy nemali vo vedení komunistickej strany zásadnú prevahu a že sám Stalin bol koniec koncov Gruzínec, ktorý zo všetkých nacionalizmov najviac nedôveroval tomu veľkoruskému. Preto mu chcel vystavať protiváhu.

Táto politika neprežila druhú svetovú vojnu, ale začiatkom dvadsiatych rokov bola faktorom, ktorý spôsobil, že regionálne elity vrátane ukrajinských sa z veľkej časti stali zástancami režimu. Veď byť proti nemu, to by znamenalo byť proti realizácii národných jazykových a kultúrnych ambícií, teda proti tomu, o čo sa práve tieto elity za cára márne usilovali. Stalin si ich kúpil za haldu knižiek – síce politicky cenzurovaných, ale konečne v tom správnom jazyku. Toto boli však starosti tých, čo mali prinajmenšom istotu pravidelného jedla, a toľko šťastia nemal v ZSSR každý, najmä nie na Ukrajine.

Z hospodárskeho hľadiska sa na Ukrajine odohrávali dve gigantické zmeny: jednak budovanie energetiky a ťažkého priemyslu, jednak kolektivizácia dedín. Prvý sa postaral o vznik dnešnej podoby Donbasu. Druhý spôsobil katastrofu.

Oficiálnym zmyslom zakladania spoločných dedinských hospodárstiev, kolchozov, bolo zvýšiť produktivitu poľnohospodárstva. V skutočnosti išlo hlavne o to, ako si podrobiť nepoddajný vidiek, ktorý boľševikom vzdoroval, ako získať od neho potraviny čo najlacnejšie a vyvážať ich, aby bolo čím financovať budovanie priemyslu.

V rokoch 1932 – 1933 dosiahli komunisti zdanlivo nemožné: spôsobili, že na najúrodnejšej poľnohospodárskej pôde sveta umierali ľudia po státisícoch od hladu. Dnes sa považuje za preukázané, že nešlo o organizačnú neschopnosť boľševikov, ale o chladnokrvný zámer, ktorého cieľom bolo zlomiť odpor dedín.

Úderné oddiely vedené politickými komisármi zabavovali všetky potraviny v tých dedinách, ktoré neplnili nereálne vysoký plán dodávok. Roľníci museli odovzdať aj zrno určené na ďalšiu sejbu – alebo ho sami v núdzi zjedli, takže na jar nebolo čo zasiať. Odhady počtu obetí hladu na Ukrajine sa pohybujú okolo štyroch miliónov, ďalšie státisíce, možno milióny zomreli z tých istých dôvodov v južnom Rusku a v Kazachstane.

Na okraji demokracie

Poľské územia Halič a Volyň boli opakom sovietskej Ukrajiny vo všetkých mysliteľných ohľadoch. Namiesto industrializácie nemenná zaostalosť, namiesto podpory národného jazyka jeho cielené potláčanie, ale na druhej strane ochrana súkromného vlastníctva, sloboda vyznania a istota, že na dedine sa vždy vypestuje a zostane dosť, aby tam nikto netrpel od hladu.

Najradikálnejší z nespokojných Ukrajincov v Poľsku založili roku 1929 Organizáciu ukrajinských nacionalistov (OUN), čo bolo politické hnutie, teroristická organizácia či podzemná armáda – záleží na tom, koho sa spýtate a o ktorom období hovoríte. Členovia OUN v roku 1934 spáchali atentát na ministra vnútra Bronisława Pierackého. Za hlavného organizátora atentátu bol políciou označený vtedy dvadsaťpäťročný študent ľvivskej polytechniky Stepan Bandera. Dostal trest smrti, ten mu bol neskôr zmenený na doživotie, z neho si však odsedel len päť rokov, pretože dejiny mali v zálohe niekoľko veľkých prekvapení. A nielen pre neho.

Medzi poľskými Ukrajincami pôsobila aj prosovietska Komunistická strana Západnej Ukrajiny (KPZU), rovnako ako OUN bola nelegálna. Medzivojnové Poľsko bolo demokratické len niekoľko rokov, od roku 1926 išlo o vojenskú diktatúru, ktorej sa polooficiálne hovorilo sanačný (t. j. ozdravný) režim. Podobne, len o niečo pomalšie, sa od demokracie odklonilo Rumunsko, zatiaľ čo v Maďarsku sa demokracia v zmysle občianskych práv po prvej svetovej vojne vlastne ani neutvorila.

Jediným demokratickým štátom, v ktorom žili Ukrajinci, tak bolo medzivojnové Československo, ktorému pripadla takzvaná Podkarpatská Rus. Tá pred vojnou nebola súčasťou rakúskej Haliče, ale Uhorska, teda druhej polovice rakúsko-uhorského súštátia. Zlúčenie s Československom sa geopoliticky nedalo pochopiť, chýbala mu historická opodstatnenosť a prinášalo obom stranám praktické problémy už len preto, že Prahu od najvýchodnejšej československej železničnej stanice Jasiňa delilo 1 100 kilometrov (dnes tisíc kilometrov po ceste).

Na spojení sa dohodol T. G. Masaryk s predstaviteľmi rusínskej (obyvatelia Podkarpatskej Rusi sami seba považovali za Rusínov, nie Ukrajincov) emigrácie v USA: oni chceli mať istotu, že po vojne nezostanú súčasťou Maďarska, kde sa s nimi zaobchádzalo zle, on vítal každé slovanské obyvateľstvo ako protiváhu proti nepríjemne vysokému počtu sudetských Nemcov, ktorých bolo nutné prijať, pokiaľ sa mali Čechy a Morava obnoviť v historických hraniciach.

Masaryk sľúbil Rusínom autonómiu, ktorú však nikdy nedostali (veď napokon ani Slováci). Presnejšie povedané, dostali ju, ale až v novembri 1938 v súvislosti s maďarským zabratím južného Slovenska a južnej časti Podkarpatskej Rusi.

Počas definitívneho zániku druhej Česko-Slovenskej republiky vznikol na Podkarpatskej Rusi na päť dní hrdinský a donkichotský samostatný štát Karpatská Ukrajina, pozoruhodný okrem iného tým, že jeho vlajka a hymna boli rovnaké, aké používa dnešná Ukrajina. Premiér Karpatskej Ukrajiny Avgustyn Vološyn, po celé obdobie prvej republiky lojálny československý politik, prežil v Prahe nemeckú okupáciu, nie však oslobodenie. Po príchode sovietskych vojsk si pre neho prišla vojenská kontrarozviedka a odvliekla ho do Moskvy, kde zomrel vo väzení.

Petr Koubský: Stručné dejiny Ukrajiny. Od Kyjevskej Rusi až k Zelenskému

N Press, 2022