Dôležitá kniha posledného obdobia

Publicista a spisovateľ Peter Getting v knihe Studne mútne predkladá čitateľstvu významnú výpravnú publikáciu, jej napísanie a predovšetkým zozbieranie zdrojov musela byť mimoriadna práca. Stovky odkazov na pramene v poznámkach pod čiarou, fotografie, historické záznamy, originálne diela, nespočetné citácie – už len predstava času stráveného spisovaním všetkých podkladov vyvoláva rešpekt pred autorovým úsilím. Podtitul Umelecká kolaborácia v rokoch 1939 – 1945 je dôsledne dodržaný, pričom záverečné kapitoly už patria aj nasledujúcemu obdobiu a poukázaniu na osudy niektorých autorov po skončení II. svetovej vojny.

Bez zveličovania je možné povedať, že Studne mútne sú jednou z najvýznamnejších kníh vydaných v tomto roku a malo by sa o nej veľa hovoriť (už sa to v mediálnom priestore aj deje). Každý autoritársky režim mal a má svojich privilegovaných autorov a autorky a je mimoriadne dôležité poukazovať na ich tvorbu v kontexte osláv totalitných praktík, aké písali s takým zanietením, až je to niekedy trápne, no často z výsledného diela vyplývajú skôr obavy. Títo ľudia by totiž neváhali obetovať životy iných, len aby z toho získali prospech. Najznámejším prípadom bola arizácia majetkov židovského obyvateľstva poslaného na smrť (prípad Ľuda Ondrejova nebol vôbec jediný), no odmenou za podporu boli aj rôzne funkcie, z toho vyplývajúce nadštandardné príjmy alebo statusové výhody.

„Odlišne sa mali tí, čo sa ‚pridali‘. Napríklad už v máji 1939, ako vyplýva z denník K. Sidora, dostal od ľudákov byt A. Žarnov aj agilní stranícki novinári. Neboli zrejme jediní, po vojne na to narážal aj A. Matuška, keď ako jeden z hlavných faktorov kolaborácie umelcov uvádza, že ich ‚ľudské ja sa dalo zlákať teplými miestami a štátnymi bytmi‘ “ (s. 236).

Kolaboranti z učebníc slovenskej literatúry

Mnoho literárnych textov je po roku 1939 zarážajúcich, no mimoriadne cynicky až odporne pôsobia tie, ktoré v sebe zahŕňali pátos, melanchóliu alebo sentiment, a to v čase, keď sa už bežne dalo stretnúť s násilím voči občanom Slovenska:

„Isteže, sú to bežné verše; súčasne však nedlho po ich vzniku zažívali tisíce ľudí podstatne existenciálnejšie pocity, namiesto s melanchóliou v kupé nadžgatí ako dobytok, s tým jediným spomenutým vedrom na fekálie v dobytčom vagóne, ešte aj to vedro si obete museli samy zaplatiť“ (s. 223).

Počas čítania sa veľmi rýchlo stretávame s dobre známymi menami slovenskej literatúry, no v úplne inom kontexte. Zatiaľ čo sa na hodinách slovenčiny vyučujú obsahy ich diel, v skutočnom živote išlo o kolaborantov a propagandistov nacizmu, antisemitizmu, protirómskych útokov s cieľom nájsť a stigmatizovať čo najviac nepriateľov spoločnosti. Spomeňme len niekoľko mien: Milo Urban, Ján Smrek, Ján Kostra, Andrej Plávka, František Hečko, Karol Strmeň, Jozef Cíger Hronský, Andrej Žarnov, Valentín Beniak, Rudolf Dilong, Svetloslav Veigl. Niektorí z nich našli skvelé uplatnenie v ďalšom totalitnom režime, na ktorý sa po vojne pohodlne a rýchlo adaptovali, iní emigrovali do zahraničia. V literatúre však existovala stopa aktívnej propagandy aj pred obdobím roku 1939, súvisela s podporou Sovietskeho zväzu:

„Na tomto mieste sa však treba pristaviť a upozorniť, že nešlo o prvý agresívny vpád ideológie do umenia v 20. storočí. Už pred nacistickou kampaňou to bolo stalinistické ovládnutie literatúry: a už aj tejto devastácii slobodnej tvorivosti spoločne s čistkami v umeleckej oblasti tlieskali európski aj slovenskí ľavicoví umelci a intelektuáli. Kovaní komunisti a davisti ako Peter Jilemnický, Vladimír Clementis, Laco Novomeský, Ján Poničan a ďalší jazdili už od 20. rokov do boľševickej Moskvy a odtiaľ ako ‚užitoční idioti‘ (údajne leninský výraz) vozili a šírili fejky o sovietskej realite, zamlčiavajúc teror, násilnú kolektivizáciu, hladomor, deportácie celých národov a stalinistickú gigantomániu odkázanú na otrockú prácu miliónov väzňov gulagov“ (s. 125).

Priaznivci a odporcovia totalitného režimu

Národný socializmus a Hitlera neobdivovali len spisovatelia a umelci. Blízky bol aj katolíckym kňazom, otvorene sa k nemu hlásil aj významný kňaz, teológ a filozof Ladislav Hanus: „Je to moje vyznanie ako kňaza, ktorý má kladné stanovisko k národnému socializmu.“ A pokračuje: „Podľa Führerových slov má sa uskutočniť organický poriadok, má sa budovať na prirodzenom zákone, má byť v službe božieho poriadku. Týmto slovám, za ktorými stojí Adolf Hitler, načim nám veriť“ (s. 139).

Oproti kolaborantstvu existovali aj prípady vyhranenia sa proti režimu a odporným skutkom, akých sa dopúšťali jeho reprezentanti. Umelci ale aj obyvateľstvo hľadali rôzne spôsoby, ako pomôcť nalomiť silu propagandistov a zločincov. Viaceré opísané osudy sú objavné a boli doteraz známe asi len úzko zameraným odborníkom. Niektorí odporcovia sa realizovali formou anonymných letákov, iní písali sarkastické básne, ďalší, známejší, sa vymedzovali svojimi názormi (napr. Janko Jesenský alebo Jozef Gregor Tajovský). Zaujímavým prípadom bola Maša Haľamová, žijúca v tom čase na Štrbskom plese. Využívala prítomnosť oddychujúcich zástancov režimu, aby od nich zbierala informácie a posúvala ich do odboja. Predsa len však hanebnosť kolaborantov prekračovala niekedy všetky hranice:

„Umelci (vrátane literátov, ktorí boli kňazi) mlčali aj pri najflagrantnejšom porušení elementárnych morálnych noriem, protestne sa neozval ani spisovateľský spolok či akékoľvek iné kultúrne inštitúcie, mlčal dokonca aj odboj. Bez ohľadu na to, kam smerovali, deportácie v réžii slovenských orgánov mali brutálny priebeh: mlátenie a týranie ľudí na uliciach, dehumanizácia a rozkopávanie dvier, plač žien a krik detí zneli do prázdna. Pre režim to prinášalo aj ďalší benefit: veď ak mlčalo pertraktované ‚svedomie národa‘ – nič nesvedomité sa nedialo“ (s. 157).

Peter Getting napísal svoju knihu prístupným jazykom, úplne otvorene píše o tej najtemnejšej stránke našich dejín. Je to však mimoriadne dôležité čítanie, bolo by takým v každej dobe, pretože odhaľuje aj jav, o ktorom sa dá uvažovať kedykoľvek: motiváciu pridať sa na stranu zla. Ambície, karierizmus, túžba zvýšiť svoj socioekonomický status, hodnotová zhoda? Nech je to akokoľvek, v knihe Studne mútne dostávame závažnú sondu do spôsobov, ako sa literatúra mieša s totalitarizmom a akú úlohu pri tom zohrávajú autorky a autori. Ostáva už len otázka, či sa tieto zistenia prejavia aj v učebných osnovách.

Peter Getting: Studne mútne. Umelecká kolaborácia v rokoch 1939 – 1945

Artis Omnis, 2026

360 strán

Zobraziť diskusiu (0)