Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Světelná znamení Martina a Milana Šimečkovcov vychádzajú opäť po 27 rokoch

Azda najsilnejšími textami, ktoré vznikajú v krízových časoch diktatúr alebo vojen sú listy a denníky. Nie sú za nimi literárne ambície a konštrukty, len zosilnené emócie a snaha udržať pri živote ohrozené vzťahy a zdravý rozum. Niektoré popisujú triviálne úlomky každodenného prežívania a skrz ne aj valiace sa veľké udalosti. A niektoré sú plnohodnotnými filozofickými úvahami, aké vznikajú len v hraničných situáciách, kedy je možné zakúsiť paradoxne oveľa hlbšie a koncentrovanejšie poznanie skutočnosti. Všetko toto spája kniha Světelná znamení otca Milana Šimečku a syna Martina M. Šimečku, ktorú po mnohých rokoch v novom vydaní vydáva Salon).

Listy, ktoré Milan Šimečka posielal v rokoch 1981-1982 z Ruzyňskej väznice svojej žene Eve, synom Petrovi a Martinovi a neveste Marte sú z tej druhej kategórie, no vďaka komentárom Martina M. Šimečku, ktoré napísal dva roky po otcovom návrate, tieto dostali celkom iný rozmer. Martin M. Šimečka svojimi krátkymi lakonickými komentármi otcove filozofické úvahy uzemňuje a ukazuje aj inú, prozaickejšiu tvár filozofa a disidenta - tvár otca a manžela, ktorý je z mäsa a kostí, ktorý chytá ryby, leží vo vani, varí, smeje sa, háda. A tak, kým otec Šimečka v studenej väzenskej cele prostej základných vecí, nábytku, či teplej vody sníva o jednoduchej kráse vecí mimo celu bežne dostupných, idealizuje si a zároveň spochybňuje život v ich byte na Pražskej ulici, Šimečka syn z tých každodenných situácií a rozhovorov, ktoré sa k otcovým predstavám viažu, závoj romantiky neúprosne striasa. Kým však otec hovorí o láske a syn o koberci, myslia pri tom na to isté.

Otec píše v listoch o láske tak otvorene a dojímavo, ako by o nej bez tohto väzenského odlúčenia možno nikdy nebol nehovoril a odlúčenie prijíma s tým, že radšej bude vzdialený blízky než prítomný cudzinec. Syn si zase uvedomuje, ako ho otcova neprítomnosť a láska k mame zväzuje a ako s otcovou slobodou nadobúda vlastnú slobodu.

Jiřina Šiklová, Šimečkova spoluväzenkyňa nazvala čas strávený v Ruzyňskej väznici odcizený čas, Milan Šimečka ten stav nazýva vydělení z času, no a Martin M. Šimečka si práve vo chvíli otcovho návratu uvedomí, že až doteraz som stál a možno aj žil so zaseknutým dychom. Každý inými slovami, no predsa rovnako pomenoval svoju vlastnú skúsenosť s diktatúrou, ktorú spomienkový optimizmus mnohých ľudí redukuje na lacné rožky a akési hmlisté istoty, dobu kedy na obzore neboli svetlé zajtrajšky len neistota a absolútna kafkovská podriadenosť moci, žiadna hojnosť len tesné unifikované byty, žiadna rovnosť, žiadne možnosti, žiadna sloboda.

My, čo sme sa narodili až v poslednej štvrtine dvadsiateho storočia, sme prvou generáciou, ktorá nezažila na vlastnej koži diktatúru. Každý z nás potrebuje inú skúsenosť, aby spoznal, z akého morálneho prepadliska sa Európa ešte stále pokúša vyštverať, aby pochopil, prečo tam spadla a aby uveril, že to bola –akokoľvek neuveriteľná a nepochopiteľná - ale skutočnosť. A aby si uvedomil, že my nie sme iní ľudia, nie sme lepší, múdrejší, skutočnejší a kedykoľvek sa môžeme prepadnúť späť a ešte hlbšie. Môžeme študovať dejiny, čítať knihy, pozerať filmy, môžeme navštíviť Ruzyňskú väznicu, internačný tábor, múzeum, zvyšky kolymských gulagov, či Terezín, miesta kde zomreli milióny ľudí pre svoj názor alebo pôvod. Milióny ľudí, masa ľudí. Masa však už nemá jednečnú tvár, nemá hlboký, chrapľavý či tichý hlas, mase nerozumieť, nemôžete sa jej pozrieť do očí, nezapamätáte si, čo mala oblečené, akým gestom zdravila. Do masy ľudí sa ľahšie strieľa a masa ľudí sa ľahšie ovláda. Masa ľudí sa skladá z anonymných čísel a číslo už nie je človek.

A preto mám pocit, že osobný, miestami až banálny príbeh Milana, Martina, Petra, Evy a Marty je ako ostrý skalpel, ktorý reže veľmi hlboko, otvára na telo komunistickej chobotnice hneď na niekoľkých miestach. Odhaľuje vnútorné mechanizmy diktatúry a ich dôsledky oveľa lepšie ako čísla a štatistiky, akokoľvek ohromujúce a presné. Je to príbeh ľudí odvedľa, z bytu podobného tomu nášmu, z ulice, po ktorej každý deň kráčame.

Svetelné znamenia sú zvláštnym dialógom medzi otcom a synom, ktorý sa neodohráva v reálnom čase ani vo fyzickej blízkosti a čo je najdôležitejšie, touto spoločnou kolážou ukazujú aj inú tvár doby. Ukazujú celú škálu pocitov ľudí, ktorým diktatúra zasiahla do života, všetky oblasti, ktoré ovplyvnila – vzťahy, prácu, vzdelanie, zdravie, voľný čas, všetko o čo sa opiera naša každodennosť. Okolnosťami priškrtená každodennosť však nemusí ubrať dych šťastiu a láske, naopak, môže pomôcť uvedomiť si, v čom to skutočné šťastie spočíva a čím má byť naplnený život ak má byť zmysluplný.

predslov z knihy Světelná znamení

Monika Kompaníková



Martin M. Šimečka

Světelná znamení

Salon) 2018

Zobraziť diskusiu (0)

Světelná znamení

Světelná znamení

Šimečka Martin M.

Vraj zo všetkých skvelých textov, ktoré Milan Šimečka napísal, sú i tak najlepšie listy, ktoré napísal svojej žene a synom z ruzyňskej väznice, kde od mája 1981 strávil trinásť mesiacov. Svetelné znamenia sú zvláštnym dialógom medzi otcom a synom, ktorý sa neodohráva v reálnom čase ani vo fyzickej blízkosti a čo je najdôležitejšie, touto spoločnou kolážou ukazujú aj inú tvár doby zmrzačenej komunistickou diktatúrou.

Kúpiť za 14,40 €

Podobný obsah

Martin M. Šimečka medzi Slovákmi

Martin M. Šimečka medzi Slovákmi

Priatelia a súputníci Martina M. Šimečku sa zhodujú na tom, že je to jeden z nemnohých slovenských intelektuálov, ktorého rešpektujú aj za našimi hranicami. Prísny sám k sebe a kritický voči všetkému. Syn filozofa Milana Šimečku, ktorý vyrastal a dospieval niekde medzi Dominikom Tatarkom, Martinom Bútorom a Karlom Schwarzenbergom. Medzi športoviskami a medzi knihami. Po tom, čo odišiel z českého Respektu sa vrátil medzi svojich bývalých kolegov do Denníka N a tu mu aj vyšla kniha Medzi Slovákmi s podtitulom Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo Ako som sa stal vlastencom.

Ako sa rodí tyran

Recenzie

Ako sa rodí tyran

Keď riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník nedávno zrušil reláciu Reportéri, vznikla protestná petícia, ktorej autori píšu, že z Rezníkovho rozhodnutia „dýcha atmosféra mečiarizmu“. Presnejšie by však bolo písať o dychu „normalizácie“, lebo Mečiar aj Rezník sú len dedičmi úspešného manuálu na postupný útlm slobody, ktorý sami nevymysleli. Jeho autorom bol inteligentný a bezohľadný politik menom Gustáv Husák, ktorého vplyv na naše moderné dejiny ťažko preceniť.

Žena moja drahá. P.O.Hviezdoslav manželke Ilone

Tip ane ostrihoňovej

Žena moja drahá. P.O.Hviezdoslav manželke Ilone

Ak niekde Pavol Országh Hviezdoslav zostupuje z literárnych výšin na obyčajnú zem, tak je to v korešpondencii svojej manželke Ilone. V knihe Žena moja drahá nájdete ich kompletnú korešpondenciu a množstvo archívnych materiálov, ktoré zostavila Jana Juráňová - tá sa venovala životu manželky nášho hádam najznámejšieho básnika aj vo svojej novele Žila som s Hviezdoslavom. Nová kniha z vydavateľstva Slovart je krásnym kúskom z histórie jednej rodiny aj autentickým obrázkom života na Slovensku na prelome 19. a 20. storočia. Odporúča Aňa Ostrihoňová v relácii Knihy z Artfora v Rádiu_FM.