Světelná znamení Martina a Milana Šimečkovcov vychádzajú opäť po 27 rokoch
Azda najsilnejšími textami, ktoré vznikajú v krízových časoch diktatúr alebo vojen sú listy a denníky. Nie sú za nimi literárne ambície a konštrukty, len zosilnené emócie a snaha udržať pri živote ohrozené vzťahy a zdravý rozum. Niektoré popisujú triviálne úlomky každodenného prežívania a skrz ne aj valiace sa veľké udalosti. A niektoré sú plnohodnotnými filozofickými úvahami, aké vznikajú len v hraničných situáciách, kedy je možné zakúsiť paradoxne oveľa hlbšie a koncentrovanejšie poznanie skutočnosti. Všetko toto spája kniha Světelná znamení otca Milana Šimečku a syna Martina M. Šimečku, ktorú po mnohých rokoch v novom vydaní vydáva Salon).
Listy, ktoré Milan Šimečka posielal v rokoch 1981-1982 z Ruzyňskej väznice svojej žene Eve, synom Petrovi a Martinovi a neveste Marte sú z tej druhej kategórie, no vďaka komentárom Martina M. Šimečku, ktoré napísal dva roky po otcovom návrate, tieto dostali celkom iný rozmer. Martin M. Šimečka svojimi krátkymi lakonickými komentármi otcove filozofické úvahy uzemňuje a ukazuje aj inú, prozaickejšiu tvár filozofa a disidenta - tvár otca a manžela, ktorý je z mäsa a kostí, ktorý chytá ryby, leží vo vani, varí, smeje sa, háda. A tak, kým otec Šimečka v studenej väzenskej cele prostej základných vecí, nábytku, či teplej vody sníva o jednoduchej kráse vecí mimo celu bežne dostupných, idealizuje si a zároveň spochybňuje život v ich byte na Pražskej ulici, Šimečka syn z tých každodenných situácií a rozhovorov, ktoré sa k otcovým predstavám viažu, závoj romantiky neúprosne striasa. Kým však otec hovorí o láske a syn o koberci, myslia pri tom na to isté.
Otec píše v listoch o láske tak otvorene a dojímavo, ako by o nej bez tohto väzenského odlúčenia možno nikdy nebol nehovoril a odlúčenie prijíma s tým, že radšej bude vzdialený blízky než prítomný cudzinec. Syn si zase uvedomuje, ako ho otcova neprítomnosť a láska k mame zväzuje a ako s otcovou slobodou nadobúda vlastnú slobodu.
Jiřina Šiklová, Šimečkova spoluväzenkyňa nazvala čas strávený v Ruzyňskej väznici odcizený čas, Milan Šimečka ten stav nazýva vydělení z času, no a Martin M. Šimečka si práve vo chvíli otcovho návratu uvedomí, že až doteraz som stál a možno aj žil so zaseknutým dychom. Každý inými slovami, no predsa rovnako pomenoval svoju vlastnú skúsenosť s diktatúrou, ktorú spomienkový optimizmus mnohých ľudí redukuje na lacné rožky a akési hmlisté istoty, dobu kedy na obzore neboli svetlé zajtrajšky len neistota a absolútna kafkovská podriadenosť moci, žiadna hojnosť len tesné unifikované byty, žiadna rovnosť, žiadne možnosti, žiadna sloboda.
My, čo sme sa narodili až v poslednej štvrtine dvadsiateho storočia, sme prvou generáciou, ktorá nezažila na vlastnej koži diktatúru. Každý z nás potrebuje inú skúsenosť, aby spoznal, z akého morálneho prepadliska sa Európa ešte stále pokúša vyštverať, aby pochopil, prečo tam spadla a aby uveril, že to bola –akokoľvek neuveriteľná a nepochopiteľná - ale skutočnosť. A aby si uvedomil, že my nie sme iní ľudia, nie sme lepší, múdrejší, skutočnejší a kedykoľvek sa môžeme prepadnúť späť a ešte hlbšie. Môžeme študovať dejiny, čítať knihy, pozerať filmy, môžeme navštíviť Ruzyňskú väznicu, internačný tábor, múzeum, zvyšky kolymských gulagov, či Terezín, miesta kde zomreli milióny ľudí pre svoj názor alebo pôvod. Milióny ľudí, masa ľudí. Masa však už nemá jednečnú tvár, nemá hlboký, chrapľavý či tichý hlas, mase nerozumieť, nemôžete sa jej pozrieť do očí, nezapamätáte si, čo mala oblečené, akým gestom zdravila. Do masy ľudí sa ľahšie strieľa a masa ľudí sa ľahšie ovláda. Masa ľudí sa skladá z anonymných čísel a číslo už nie je človek.
A preto mám pocit, že osobný, miestami až banálny príbeh Milana, Martina, Petra, Evy a Marty je ako ostrý skalpel, ktorý reže veľmi hlboko, otvára na telo komunistickej chobotnice hneď na niekoľkých miestach. Odhaľuje vnútorné mechanizmy diktatúry a ich dôsledky oveľa lepšie ako čísla a štatistiky, akokoľvek ohromujúce a presné. Je to príbeh ľudí odvedľa, z bytu podobného tomu nášmu, z ulice, po ktorej každý deň kráčame.
Svetelné znamenia sú zvláštnym dialógom medzi otcom a synom, ktorý sa neodohráva v reálnom čase ani vo fyzickej blízkosti a čo je najdôležitejšie, touto spoločnou kolážou ukazujú aj inú tvár doby. Ukazujú celú škálu pocitov ľudí, ktorým diktatúra zasiahla do života, všetky oblasti, ktoré ovplyvnila – vzťahy, prácu, vzdelanie, zdravie, voľný čas, všetko o čo sa opiera naša každodennosť. Okolnosťami priškrtená každodennosť však nemusí ubrať dych šťastiu a láske, naopak, môže pomôcť uvedomiť si, v čom to skutočné šťastie spočíva a čím má byť naplnený život ak má byť zmysluplný.
predslov z knihy Světelná znamení
Monika Kompaníková
Martin M. Šimečka
Světelná znamení
Salon) 2018